Text vyšiel pôvodne v denníku Washington Post.
Má čerstvých šestnásť a rada kráča sama, kilometer za kilometrom - s rukami strčenými hlboko vo vreckách a nahlas pustenou hudbou v ušiach.
Ak Kate Kobets zájde dostatočne ďaleko, dokáže uniknúť do svojho vlastného sveta. Je to miesto, kde jej detstvo nebolo zničené tak, ako bol zničený jej vojnou poznačený domov - s matkou trávili väčšinu roka po tom, čo dovŕšila štrnásť, zatvorené v kryte pod zemou. Jej nevlastného otca, vojaka, držia Rusi ako vojnového zajatca.
Patrí ku generácii ukrajinských tínedžerov, ktorí už roky žijú uprostred konfliktu bez vyhliadok na jeho skoré ukončenie. Kate vyrastala v čase pandémie aj počas krviprelievania a podobne ako jej rovesníci si teraz nie je istá, čo to vlastne znamená pre jej budúcnosť.
Vie, že má viac šťastia ako niektorí kamaráti, ktorí prišli o domov alebo dokonca o život. Napriek tomu je pre ňu ťažké pochopiť zmysel toho všetkého.
V rozhovoroch s denníkom Washington Post počas trojdňovej návštevy jej domova Kate povedala, že sa cíti zaseknutá. Jej život sa pozastavil, keď Rusko vo februári 2022 napadlo Ukrajinu a o mesiac na to dobylo jej mesto. Brutálna okupácia trvala pol roka. Katina matka pôvodne nechcela rozdeľovať ich rodinu, a keď sa nakoniec rozhodli evakuovať, bolo už neskoro.
Kate zažila, ako bolo 80 percent Iziumu zrovnaných so zemou a viac ako tisícka z jej susedov zahynula. Bola pri tom, keď mesto - dôležitý dopravný uzol na východe Ukrajiny s približne 45-tisíc obyvateľmi pred inváziou - v septembri 2022 oslobodili.
Do školy stále "chodí" len online. Jej priatelia sú vysídlení. Jej láska je v inej krajine. V jej milovanom lese sú míny a najmenej jeden masový hrob.
Myslela si, že dovŕšenie šestnásteho roka bude iné - viac slobody, viac dospelosti. Jej narodeniny však 4. decembra prišli a odišli a teraz sa deje opäť to isté.
„Pomyslela som si: ‚Wow, super. Budem dospelá, ale cítim sa [v skutočnosti] ako desaťročné dieťa,‘“ povedala Kate.
Skoro každý deň sa prechádza - spomína na to, aký bol jej život, uniká tomu, čo sa z neho stalo - až kým ju nebolia nohy a jej myseľ sa vyprázdni.
V článku sa dočítate:
- o spomienkach z detstva,
- ako sa obyvatelia Iziumu schovávali v kryte,
- čo by chcela Kate v budúcnosti dosiahnuť.
Navždy spolu
Pri prechádzke centrom Iziumu sa Kate zároveň prechádza aj svojimi spomienkami. Mesto sa zmenilo, ale ulice zostali rovnaké a ona v nich nachádza útechu.
Bol koniec decembra a ona kráčala pomalými, istými krokmi, oblečená v darovanej dámskej parke, do ktorej ešte nedorástla. Spod čiapky jej vykúkali ryšavé vlasy, na lícach mala piesočnú búrku svetlých pieh.
Zastavila sa na každom priechode pre chodcov - pozerala sa sem a tam, sem a tam, keď okolo nej premávali vojenské vozidlá, z ktorých stúpal čierny dym.
Prechádzala okolo svojej starej školy - červená a biela tehla rozpadnuté, strecha chýbala. Kate si spomenula na to, ako si pred ňou študenti kedysi urobili klzisko. Raz sa tam pošmyklo dievča a zlomilo si ruku - vtedy to bola veľká vec.
„Pripadá mi, že sa ráno zobudím... A všetko bude ako predtým,“ povedala Kate.
Za školským dvorom prešla cez mestský park, v ktorého strede stála tmavá fontána. Práve tu sa jej 19-roční rodičia stretli a zamilovali sa do seba. Boli len o tri roky starší ako ona teraz, ale Kate si takú lásku ešte nevedela predstaviť. Rozviedli sa, keď mala sedem rokov - vtedy si myslela, že to bude jej najťažší rok.
Kate trávila veľa času v parku. V lete piknikovala na tráve s Kirou a Nasťou - pili studenú limonádu a jedli hríbové sendviče. Požičiavala si Olynine korčule, aby sa mohla preháňať po hlavnom námestí tak rýchlo, až mala pocit, že lieta.
Teraz už zostala len Kira. „Sľúb, že budeme navždy spolu,“ napísala na Katino narodeninové prianie a na prednú stranu otlačila svoju ruku namočenú v červenej farbe. Spolu s pohľadnicou darovala Kate náramok priateľstva s korálikmi z pastelových mušlí.
Kate kráčala dlhou ulicou k rieke Donets. Dievčatá tu kedysi oslavovali koniec leta, ponárali sa do chladnej vody, z oblečenia im kvapkalo. V Nastinom dome Katino oblečenie vysušili fénom, aby zahladili dôkazy. Jej matka, ktorá Kate zakázala v rieke plávať, sa to nikdy nedozvedela.
To bolo predtým, ako sa Nasťa s rodinou presťahovala do Ruska.
Kate kráčala k ďalšej ulici, potom sa náhle zastavila, tvár sa jej skrivila. Kedysi tam žila Ola, ktorú zabili pri ostreľovaní, keď mala štrnásť.
Uzavretá do seba
Prechádzky sa vždy skončia tým, že Kate musí čeliť realite a vrátiť sa domov.
Z neskorej decembrovej oblohy sa vytrácalo svetlo a po viac ako ôsmich kilometroch chôdze bolo načase vrátiť sa. Kate nerada vychádza von po zotmení.
Spolu s matkou dočasne bývajú u starých rodičov, len kúsok od ich vlastného domova na štvrtom poschodí budovy poškodenej ostreľovaním. Nemajú teplo ani tečúcu vodu, ale je to dedičstvo. Jej mama vyrastala v tom istom byte.
Ich dievčenské životy - vzdialené od seba dve desaťročia - boli navzájom prepletené. Lozili po tých istých ihriskách, poznali tých istých susedov. Dokonca vyzerali ako ozveny jedna druhej.
Keď sa po oslobodení Iziumu prvýkrát vrátili do svojho bytu, Kate skríkla a vyliezla po rebríku na poschodovú posteľ, zabalila sa do fialových prikrývok a obklopila sa plyšovými zvieratkami. Bolo jej jedno, že okná sú vybité a vchodové dvere zdeformované.
„Som doma,“ vzdychla si.
V teplejších mesiacoch bývali vo svojom byte, vodu nosili na poschodie vo vedrách. Bolo to útulné - hodiny tikajúce v kuchyni, vôňa rannej kávy. Jej matka spala na gauči za závesom, ktorý rozdeľoval ich jedinú spálňu na dve časti.
Pod poschodovou posteľou, ktorú pre ňu postavil jej krstný otec, na stene viseli školské portréty. Kate mala pred očami všetky dievčatá, ktorými bola - v bodkovaných šatách na vysokých podpätkoch a so širokým úsmevom, ktorý sa teraz objavuje len v zábleskoch.
„Je tichšia,“ povedala jej matka, 39-ročná Anna Kobetsová. „Viac sa uzavrela do seba.“
Kim sa zbližuje s Moskvou, jeho rakety už dopadajú aj na Ukrajinu Čítajte Sú si blízke. V zimnom období majú u Katiných starých rodičov jednu posteľ, ich čierna mačka im spí pri nohách. V jednom rohu izby sa tlačí chladnička a mikrovlnná rúra, v druhom je stôl s počítačom na Katine školské úlohy.
Kate má svoje veci - knihy, make-up, tarotové karty, anime - uložené v malej kôpke. Má len niekoľko kusov oblečenia na prezlečenie, pretože nechce, aby tu boli dlhšie, než je potrebné.
„Teraz nikam nechodím,“ povedala Kate. „Takže nepotrebujem veľa vecí.“
Všetko je lepšie ako bunker pod materskou školou, kde Anna pracuje. Takmer šesť mesiacov sa ukrývali spolu s ďalšími dvesto ľuďmi, natlačení v jedinej miestnosti bunkra. Mal dvere so zrkadlom, ktoré Kate polepila nálepkami Barbie. Ich život sa stal chladným a nedýchateľným - iba s krátkymi chvíľami pobytu vonku, ale bolo to bezpečnejšie ako kdekoľvek nad zemou.
Keď sa ruskí vojaci vybrali dolu strmými schodmi a okolo troch súprav zamknutých dverí, Kate vedela, kde sa má ukryť. Na svoj vek vyzerala staršie a videla, že sa jej matka obáva, že im padne za obeť.
Všetkým hovorili, že Kate je oveľa mladšia, ako bola. „Bolo to hrozné,“ povedala Annya. „Vždy sme ju schovávali.“
Kate sa stále často cíti zaseknutá – nechce byť videná.
Vošla cez vchodové dvere do domova svojich starých rodičov. Jej mama bola na návšteve u rodiny jej nevlastného otca. Byt bol presne taký, aký mala Kate najradšej - prázdny a tichý.
Neistá budúcnosť
Nasledujúce ráno sa Kate zobudila do sveta, kde ju čakali tvarohové palacinky a výbuchy násilia.
Boli dva dni pred Silvestrom a krátko predtým Rusko vypálilo najväčší počet rakiet cez hranice od začiatku vojny, ktoré zasiahli mestá po celej Ukrajine.
Kate síce mala šestnásť, ale prijať čokoľvek z toho, čo sa deje, pre ňu nebolo o nič ľahšie ako keď mala štrnásť.
Sedela vo svojom kvetovanom pyžame, popíjala osladenú instantnú kávu a sledovala, ako sa jej mama pripravuje do práce. Nebola si istá, čo bude v ten deň robiť. Možno bude posielať správy chorej Kire, čítať mangu alebo cvičiť na gitare. Hrala len vtedy, keď nikto nebol doma a nepočul ju.
Možno by išla na prechádzku, pričom každý krok by ju viedol ďalej a ďalej do neistej budúcnosti. Po vojne túži študovať na vysokej škole v neďalekom Charkove, kde by sa stala fotografkou alebo baristkou. Chce zarobiť dosť na to, aby matke kúpila nové auto - to staré jej ukradli ruskí vojaci - a vzala ju na výlet na Maldivy, ktoré raz videla v televíznom programe. Ak sa vojna niekedy skončí.
Kate si pretrela oči a vrátila sa späť do postele.
Vojna na Ukrajine
- Najnovšie správy o vojne na Ukrajine
- Minúta po minúte: Ukrajina vs. Rusko online
- Volodymyr Zelenskyj: Profil a životopis
- Mýty a klamstvá o vojne na Ukrajine
- Tri roky vojny v grafoch, mapách a na satelitných záberoch
- Ako vyzeral tretí rok vojny proti Ukrajine
