Na traktory pripevňujú pancierové dosky. Ukrajinskí farmári pre úrodu riskujú životy

Text vyšiel pôvodne na webe denníka Washington Post.

Ukrajinskí poľnohospodári po celej krajine sa vinou vojny rozhodujú medzi životom a smrťou – stojí sadenie semien za riziko, že neúmyselne odpália nevybuchnutú muníciu?

Ruská invázia, ktorá trvá už pätnásty mesiac, urobila podľa tamojších úradníkov z Ukrajiny najviac zamínovanú krajinu sveta. Polia, ktoré sú pre poľnohospodárov životne dôležité, sa premenili na potenciálne smrtiace pasce.

V južnej pobrežnej Chersonskej oblasti, ktorá má najúrodnejšiu pôdu v krajine, poľnohospodári opatrne prehľadávajú svoje polia a hľadajú na nich živú muníciu. Jazda traktorom alebo pluhom je príliš nebezpečná.

Šesťdesiatročný Andrij Puryk celé mesiace opatrne chodil hore-dolu po svojom rozľahlom území a holými rukami zbieral delostrelecké granáty. Odoka určoval, ktoré už vybuchli a ktoré nie.

Pozostatky rakiet a ruských vojenských vozidiel v Chersonskej oblasti na poli Andrija Puryka. (zdroj: Alice Martinsová pre Washington Post)

„Od decembra do apríla sme deň čo deň kontrolovali polia,“ povedal Puryk. „Pozorne sme sa pozerali pred seba, na vzdialenosť desať metrov, a vyhodnocovali, čo vidíme.“

Keď boli z poľa odstránené všetky viditeľné stopy vojny, Puryk bol odhodlaný pestovať svoju úrodu tak ako každý rok. Na svoj traktor pripevnil pancierové dosky – dodatočnú ochranu pre prípad, že by minul nejakú muníciu.

„Za volantom som sedel len ja, ako najstarší,“ povedal. „Deti ešte musia žiť.“

Puryk prežil mesiace ťažkej okupácie – frontová línia prechádzala naprieč jeho farmou; bojové jednotky pri konfliktoch premenili jeho polia a sklady na bojiská. Ale aj po tom, ako ukrajinská armáda vyhnala ruské jednotky a bombardovanie sa zmiernilo, bolo ťažké vrátiť sa k práci.

Zničená farma Andrija Puryka. (zdroj: Alica Martinsová pre Washington Post)

Iní poľnohospodári používajú traktory, ktoré sa dajú ovládať na diaľku, aby minimalizovali nebezpečenstvo. Niektorých, ktorí sa pokúšali osiať polia na vlastnú päsť, zabili alebo zmrzačili míny.

Podľa oficiálnych odhadov ukrajinského ministerstva agrárnej politiky a potravinárstva a kyjevskej ekonomickej školy spôsobila ruská invázia ukrajinskému poľnohospodárskemu sektoru škody vo výške viac ako 6,6 miliardy dolárov.

Poľnohospodárstvo je opakom ničenia

„Keď oslobodíme tieto územia, nebudeme ich môcť najbližšie tri, štyri alebo päť mesiacov využívať na poľnohospodárstvo, pretože ich budeme musieť odmínovať,“ povedal minister obrany Oleksij Reznikov. Podľa neho bude Ukrajina „čistiť“ svoje územie ešte mnoho rokov po skončení vojny: „Je to naša budúcnosť.“

Semená pre Ukrajinu

Iniciatíva má za cieľ poskytnúť domácnostiam na okupovaných územiach Ukrajiny semená potrebné na siatie.

Od roku 2022 projekt pomohol už viac ako 10-tisíc domácnostiam.

V roku 2023 sa iniciatíva zameriava na pomoc ľuďom na oslobodených územiach a centrách pre vnútorne vysídlené osoby.

Aby ľudia nemuseli pracovať na zamínovaných poliach, ale aby sa aj tak dostali k základným potravinám, ktoré potrebujú, začala iniciatíva Semená pre Ukrajinu budovať skleníky na pozemkoch nevhodných na poľnohospodárstvo. Ide o nedávno deokupované miesta po celej Ukrajine.

Rodiny dostávajú semená darované zo zahraničia, aby si mohli zasadiť čerstvé ovocie a zeleninu – alternatívu k dobrovoľným dodávkam humanitárnej pomoci, ktoré môžu byť nespoľahlivé.

„Je jednoduchšie a udržateľnejšie poskytnúť prostriedky na dopestovanie si vlastných potravín,“ povedal Volodymyr Kadygrob, ktorý túto iniciatívu založil. „Ľuďom dáva aj prácu a robí ich o niečo šťastnejšími. Poľnohospodárstvo je opakom vojny a ničenia.“

V Chersonskej oblasti žije aj 64-ročná Natalia Bušynská, ktorej Rusi ukradli všetky semená. „Preto tento rok nebolo čo zasiať,“ povedala Bušynská. Potom dostala balík Semená pre Ukrajinu, ktorý obsahoval semená kapusty, mrkvy, melónu, paradajky a kukurice.

Ošípané pomáhajú odmínovať polia

V severovýchodnej Charkovskej oblasti odmínovacie čaty pracujú denne od 6. do 18. hodiny. Niekedy aj oveľa dlhšie, ale koniec ich práce je v nedohľadne.

„Odmínovanie celej tejto oblasti, všetkých ciest a polí, bude trvať najmenej 70 rokov,“ povedal Oleksandr Marčenko, ktorý sa po ruskej invázii stal ženistom. „Čím dlhšie bude táto vojna trvať, tým viac rokov sa bude na odmínovanie pridávať.“

Členovia odmínovacieho tímu sa pred odpálením kazetovej munície na vidieku v Chersonskom regióne ukryli za múrom. (zdroj: Alica Martinsová pre Washington Post)

Marčenka a jeho troch kolegov povolali na manipuláciu s nevybuchnutou kazetovou muníciou a takzvanou okvetnou mínou. Na prepravu munície, ktorú nemôžu demontovať na mieste, majú k dispozícii nákladné auto. Kabína je pancierovaná, aby chránila vodiča v prípade výbuchu munície.

„Neustále sa cítite nepríjemne,“ povedal Marčenko. „Ak sa nebojíte, nemáte v tejto profesii čo robiť.“

Obyvatelia žiadajú ženistov, aby skontrolovali ich záhrady a dvory. Žiadosti sa počas dňa hromadia a splnené sú zvyčajne až večer, keďže posádka musí najprv dokončiť naliehavejšiu prácu.

Tridsaťšesťročný Vitalij Fesenko viedol veľký rodinný agropodnik na viac ako 7000 hektároch, keď sa z jeho polí stalo bojisko. Ruské aj ukrajinské sily nastražili na celom pozemku protitankové a protipechotné míny. Zatiaľ čo Fesenko čaká na príchod ženistov, jeho personál sa zmenšil z tridsiatich pracovníkov na troch.

Vitalij Fesenko (zdroj: Alica Martinsová pre Washington Post)

Na susednom poli sa nachádza chliev. Majiteľ nechal na začiatku vojny otvorené dvere do ohrady, aby zvýšil šance ošípaných na prežitie. Keď sa Fesenko a jeho sused vrátili na svoje farmy v októbri, po oslobodení Charkovskej oblasti, zdalo sa, že ich úsilie bolo márne.

Fesenko ukázal na dieru, kde jedno zo zvierat spustilo mínu.

„Tie ošípané nám teraz pomáhajú odmínovať polia,“ povedal.

Autor: Kamila Hrabčuková, Anastacia Galouchka, Alice Martinsová, Isabelle Khurshudyanová