S bratom sme si boli blízki, vždy mi pomáhal a ja som ho rešpektoval. Deň pred zhodením atómovej bomby sme si boli zaplávať. Bomba v Hirošime vybuchla 6. augusta ráno, môj vtedy trinásťročný brat Kijoši bol v škole. Doma sa však ukázal až večer nasledujúceho dňa, keď ho priviezli. Bol ako omráčený, jeho pleť mala tmavoružovú farbu a takmer nevidel. Len kričal moje meno a v bolestiach spomínal, ako sme spolu hrávali šogi, japonský šach. Krátko na to zomrel.“
Slová Susuma Kaitoka, Kijošiho brata, si v týchto dňoch prvýkrát môžete prečítať v Múzeu mierového pamätníka v Hirošime. Pribudli tam ako súčasť novej expozície s ďalšími darmi od príbuzných obetí atómového bombardovania. Medzi nimi je aj školská taška, ktorá patrila Kijošimu.
V čase explózie bol 600 metrov od nej, nemal šancu prežiť. Zomrel 8. augusta o 8.15, teda presne dva dni po tom, čo bola vôbec po prvýkrát v histórii ľudstva použitá jadrová zbraň.
Infografika. (zdroj: SME)Posledný svedok
Pred jeho čiernobielu fotografiou postáva aj 78-ročná pani Keiko Ogurová. Aj jej starší brat mal byť onoho osudného dňa v škole v centre Hirošimy. Krátko predtým ho v rámci mobilizácie poslali spolu s ďalšími pracovať na pole severne od stanice v Hirošime. Vďaka tomu sa zachránil. ((piano))
Keiko Ogurová výbuch atómovej bomby tiež prežila a dnes, sedemdesiat rokov potom, odovzdáva svoje skúsenosti mladým. V Japonsku i vo svete. Je dnes totiž posledným svedkom tragických udalostí v Hirošime, ktorý hovorí po anglicky. A tiež jednou z mála, čo otvorene hovoria o diskriminácii a psychických traumách, s ktorými sa obyvatelia Hirošimy dodnes nedokázali vyrovnať.
Atómová bomba zhodená na Hirošimu zabila desaťtisíce ľudí, len do konca roka 1945 ich zahynulo až 160-tisíc, samotné mesto potom prakticky zmazala z povrchu zeme.
A tí, čo jadrový útok prežili, sa namiesto pocitu šťastia dodnes bojujú s ťažkými traumami a boja sa zveriť aj blízkym príbuzným.
Sebaobviňovanie aj diskriminácia
„Prvá generácia rodičov po výbuchu vždy premýšľala o tom, či je dobré a správne vôbec mať dieťa. Báli sa, aby nebolo postihnuté. Žili tak v neustálom strachu a u mňa to bolo rovnaké,“ hovorí Keiko Ogurová. Ako dodáva, ľudia, ktorí boli ožiarení, mali nárok na bezplatnú lekársku starostlivosť. Väčšina matiek to však nikdy nevyužila, hoci by tým ušetrili veľa peňazí.
Mnohé čakali, až sa ich dcéry vydajú: „Rodičia odrádzali ženícha od svadby s dievčaťom z Hirošimy. Varovali ho, že ak si ho vezme, určite sa im narodí postihnuté dieťa, nebude normálne ani zdravé,“ prezrádza jedno z dlho udržiavaných tajomstiev zo života ľudí, ktorí trpeli aj dlho potom, čo na Hirošimu dopadla atómová bomba.
Každý, kto prežil, dostal certifikát, ktorý mu zaručoval bezplatnú lekársku starostlivosť. A nárok na ňu mali ľudia rozdelení do štyroch kategórií.
Do prvej spadali tí, čo boli priamo vystavení žiareniu, medzi ktorých patrí aj pani Ogurová. Do druhej ľudia, ktorí do postihnutej oblasti vstúpili do 20. augusta 1945, teda do dvoch týždňov po zvrhnutí bomby. V tretej skupine sú tí, čo pomáhali odpratávať trosky a pochovávať telá, a poslednú, štvrtú, tvorili deti, ktoré sa narodili postihnuté následkom ožiarenia.
Výbuch jadrovej bomby. (zdroj: TASR/AP)(Ne)Šťastie z Ušity
O štvrť na deväť ráno 6. augusta 1945 sa nad Hirošimou otvoril poklop amerického bombardéra B-29 a z jeho útrob vypadla atómová bomba little boy.
Presne v tej chvíli sa vtedy osemročná Keiko Ogurová hrala na ulici vo štvrti Ušita, kúsok od domu vzdialeného od explózie necelých dva a pol kilometra. Z centra Hirošimy sa tam presťahovali len pred niekoľkými mesiacmi.
„Zrazu som zbadala obrovský záblesk a po ňom nasledoval ohromný výbuch. Nemohla som dýchať a lietajúce úlomky ma zrazili na zem. Potom som stratila vedomie,“ hovorí Japonka.
„Keď som sa prebrala, uvidela som len ohnivé peklo. Náhle začalo pršať, sivé kvapky padali k zemi a oblohu zakrýval obrovský mrak, akoby nastala noc,“ spomína na prvé sekundy po výbuchu, ktoré zmenili nielen Hirošimu, ale celý svet. Napriek tomu mala vtedy neuveriteľné šťastie a rovnako celá jej rodina:
„Mala som ísť ako vždy do školy. Môj otec však mal v ten deň taký zvláštny pocit, povedal, že sa mu niečo nezdá, že sa asi niečo stane. Preto ma nechal doma. Rovnako to nariadil mojej staršej sestre, ktorá pracovala v továrni. Bolo to prvýkrát, čo neprišla do práce. Podobne sa zachránili aj moji dvaja bratia, “ spomína pani Ogurová.
Hirošima (zdroj: TASR/AP)Tí poznamenaní
Nasledujúce hodiny a dni pre ňu znamenali najtragickejšie chvíle v živote. „Popred náš dom sa potácali ožiarení ľudia, mali spálené vlasy, koža z nich opadávala a mnohí umierali pred mojimi očami. Jeden potom začal volať 'vodu, vodu'. Nevedela som, že voda môže jeho smrť urýchliť, a tak som mu ju doniesla. Zomrel. Do konca života si to budem vyčítať,“ hovorí so smútkom v hlase.
O tom, čo sa v auguste 1945 stalo v Hirošime, dodnes mnohokrát nehovoria ani najbližší príbuzní: „V našej rodine sme sa tejto téme vyhýbali prakticky šesťdesiat rokov, vlastne až donedávna. Aj moja sestra mi len pred štrnástimi dňami prezradila, že sa po jadrovom útoku bála vychádzať z nášho domu, pretože všade videla duchov,“ vysvetľuje Keiko Ogurová.
Po tragédii navyše v meste prevážili predsudky. „Keď sa vláda rozhodla Hirošimu znovu vystavať, najprv nechala vybudovať verejné umyvárne. Tí, čo utrpeli popáleniny a mali viditeľné poranenia, sa však v nich nikdy nekúpali. Ostatní ich totiž považovali za poznamenaných, za prašivých, diskriminácia bola všade prítomná,“ vraví Keiko Ogurová.
Vinu za všetko toto utrpenie však dáva výlučne Američanom: „Prečo nemohli zhodiť atómovú bombu niekam do mora alebo do hôr, aj tak by ukázali, akou silou disponujú a prinútili by japonské velenie kapitulovať. Oni ju však vrhli na ľudí, na civilistov. Toto bola genocída,“ je presvedčená.
Spojeným štátom nemôže nikdy odpustiť ani to, že jadrovú zbraň použili ešte raz 9. augusta v Nagasaki. Podľa nej sa totiž obyvatelia tohto mesta stali obyčajnými pokusnými morčatami.
Autor: spravodajca Českého rozhlasu
