[content type="longread-pos" pos="full"]
Na Slovensku mali odporcovia režimu s tými, ktorí predstavovali jeho elitu,
k sebe bližšie, hovorí český historik Jiří Suk.
[/content]
[content type="longread-pos" pos="left"]
Autor:
[/content]
Spočiatku mu práca s archívom Občianskeho fóra pripadala nezaujímavá, keď však koncom roka 2003 vyšla jeho kniha Labyrintem revoluce, bolo zrejmé, že ide o základné dielo o novembri 1989. Hoci ju historik Jiří Suk prežil ako študent pražskej filozofickej fakulty, revolúciu nezbožšťuje, ale dokáže ju na dreň a pútavo analyzovať.
Jedna z kníh venovaných novembru 1989 má podtitul Revoluce či co? Bola to revolúcia či niečo iné?
Vždy som si myslel, že pojem revolúcia z našich úvah nemôžeme vyradiť. Hoci to nebola krvavá, brutálna revolúcia, určite šlo o zásadnú zmenu systému. Zamatová či Nežná revolúcia, pokiaľ budeme používať tento pojem, bola reakciou na násilie, ktoré produkoval komunistický režim. Študenti a Občianske fórum reagovali myšlienkou nenásilia, Verejnosť proti násiliu to mala priamo v názve. To bola prvá fáza revolúcie.
A ďalšia?
Radikalita, ktorá sa objavila po zamatovej fáze, sa preliala do dvoch procesov – do lustrácií a do radikálnej ekonomickej reformy. Tá mala ambíciu definitívne skoncovať s duchom minulosti, so svetom komunizmu, socializmu a prevzala na seba úlohu druhej revolúcie, takže by som povedal, že pojem revolúcie je v tomto zmysle oprávnený.
Dokedy v tomto ponímaní trvala?
Myslím, že o revolúcii možno hovoriť až do rokov 1993 - 1994, keď sa uskutočnila posledná vlna kupónovej privatizácie.
Vrátim sa ešte k prvej otázke. Petr Pithart začiatkom roku 1990 hovoril, že šlo skôr o odovzdávanie moci ako o revolúciu.
Áno, nebol tu termidor, revolúcia nemala dynamiku klasických revolúcií. Rokovania za okrúhlym stolom nemali revolučný nádych, neboli tam radikálne požiadavky, smerovalo sa ku kompromisu. Pithart sa veľmi bráni pojmu revolúcia, pretože sa na nej zúčastnil a nepripadá si ako revolucionár, čomu rozumiem. Čiže z tohto pohľadu zvnútra sa mi to zdá pochopiteľné.
Disent začal tápať
Dňa 28. novembra parlament zrušil vedúcu úlohu komunistickej strany, 10. decembra vznikla vláda národného porozumenia, 29. decembra Václava Havla zvolili za prezidenta. Ktorý dátum bol kľúčovým v zmysle, že sa ukázalo, že revolúcia zvíťazila?
Myslím si, že kľúčovým dátumom bol 27. november, keď sa uskutočnil generálny štrajk. Dovtedy nebolo jasné, kto bude víťazom tohto zápasu. Prebiehal boj o verejné komunikačné prostriedky, konali sa spanilé jazdy na vidiek, ktoré sa snažili presvedčiť a informovať ľudí, ktorí ten prvý týždeň neboli informovaní, o tom, čo sa deje v Prahe. Štrajk bol úspešný a od neho sa potom všetko odvíjalo smerom ku kompromisu. Pretože napríklad už 28. novembra sa v interných dokumentoch komunistickej strany hovorí, že túto situáciu treba riešiť dialógom a že treba vziať OF na vedomie ako reálnu silu.
Lenže to už bol na čele KSČ iný generálny tajomník – Karel Urbánek.
Odstúpenie Jakešovho politbyra 24. novembra bolo predzvesťou, že revolúcia ide smerom, aký si predsavzala. Dvadsiateho siedmeho to bolo potvrdené.
Boli revolucionári pripravení prevziať moc?
