Text pôvodne vyšiel v denníku The Washington Post.
Keď sa Diana Košyková prihlásila na pôrodnom oddelení v Mestskej nemocnici č. 9 vo východoukrajinskom meste Kamianske, bola v 26. týždni tehotenstva a mala obavy o svoje dieťa. Netušila, že ukrajinskí vojaci využívajú budovu v jej blízkosti.
Nemocnica bola plná pacientiek – ďalšie tehotné ženy, ale tiež ženy, ktoré práve priviedli na svet svojich novorodencov.
Diana (23) a jej manžel Oleksandr (27) sa o dieťa snažili celý rok – mal to byť chlapček, ktorého už vopred pomenovali Damir. Keď začala Diana pociťovať silné bolesti v podbrušku, nič nechceli riskovať.
Lenže v utorok nadránom Diana v panike zavolala svojmu mužovi Sašovi. Ruská raketa práve zasiahla budovu na druhej strane ulice.
Diana zostala na linke, zatiaľ čo utekala po schodoch dolu do krytu.
A potom dopadla druhá raketa.
Saša počul, ako Dianin telefón spadol na zem. Linka zostala aktívna, ale ona prestala hovoriť.
Bolo po druhej hodine ráno. Saša, ktorý bol doma vo svojej dedine Auly, 25 minút cesty autom, okamžite vyrazil do nemocnice.
Niekto mu povedal, že dve tehotné ženy boli zranené a tretia už zomrela. V panike prehľadával dve sanitky.
A potom uvidel telo pri vchode do nemocnice, prikryté plachtou. Na nohách, ktoré spod nej trčali, boli Dianine zelené papuče.
Saša sa zrútil vedľa nej a vedľa kaluže krvi, ktorej pach má dodnes v pamäti, a začal kričať. Nebol čas pokúsiť sa zachrániť dieťa.
„Čakali sme syna – a potom, za jednu minútu, tí s*urvení Rusi,“ povedal so zadržiavanými slzami. „A obaja boli mŕtvi.“
V článku sa dočítate:
- čo ukrajinská armáda zapiera,
- ako sa dvojica spoznala,
- čo manželia spoločne plánovali.
Niekoľko metrov od nemocnice
Rusko vypálilo rakety na Kamianske – rušné mesto v Dnepropetrovskej oblasti – len pár hodín po tom, čo americký prezident Donald Trump oznámil, že Rusku dá desať až dvanásť dní na súhlas s prímerím, inak uvalí nové sankcie.
Miestni obyvatelia tvrdia, že útok bol zrejme zameraný na prvú zasiahnutú budovu – bývalý zdravotnícky dispenzár, o ktorom sa vedelo, že slúži ako provizórna vojenská základňa. Vojaci ho podľa nich využívali, aj keď hneď vedľa fungovalo pôrodné oddelenie. Ani prítomnosť nemocnice však Rusko nezastavila pred tým, aby raketami nestrieľalo do centra mesta.
Reportéri The Washington Post našli v ruinách poškodenej budovy niekoľko vojenských uniforiem a kopy zásob. Budova sa nachádzala asi 200 metrov od nemocnice.
Na dverách viselo upozornenie, že návštevníci majú prepnúť telefóny do letového režimu – bežné pravidlo na vojenských miestach. Vonku ležala kopa zaprášených ovládačov k dronom. Niekoľko vojakov, ktorí sa vo štvrtok nachádzali na mieste – väčšina v civilnom oblečení – popierali, že by išlo o základňu. Tvrdili, že to bol len sklad nie smrtiacich zásob. Len jeden z nich priznal, že tam bol, keď rakety dopadli.
Ukrajinskí vojenskí predstavitelia na žiadosti o komentár nereagovali.
V piatok sa ruské ministerstvo obrany pochválilo, že medzi 26. júlom a 1. augustom zasiahlo niekoľko významných vojenských cieľov vrátane skladov a dielní na výrobu dronov.
Podľa medzinárodných vojnových dohovorov je armáda povinná vyhýbať sa umiestňovaniu vojenských objektov v blízkosti civilnej infraštruktúry alebo do husto obývaných oblastí. Tieto dohovory zároveň zakazujú útoky, ktoré vystavujú civilistov neprimeranému riziku.
„V živote by som ju do pôrodnice nepriviedla, keby som vedela, že sú tam vojaci,“ povedala Dianina mama, Lina Dranko, po pohrebe svojej dcéry. „Priviedla by som doktorov k nám domov.“
Bol som Ukrajinec. Z 13-ročného Illju chceli spraviť Rusa, jeho stará mama ho získala naspäť Čítajte Túžba po rodine
Saša a Diana sa spoznali v roku 2019 – on sa práve vrátil z povinnej vojenskej služby a ona bola nová a pekná tvár, ktorá navštívila matkinu rodnú dedinu. Po týždňoch prechádzok a bozkov jej Saša navrhol, že by mohli osláviť to, že spolu mesiac chodia.
„My spolu chodíme?“ odpovedala. Bol 25. október. O rok neskôr ju v ten istý deň požiadal o ruku – prsteň jej padol presne, lebo ho skúšal na svojom malíčku, ktorý mal rovnakú veľkosť ako jej prst.
Dňa 25. septembra 2021 uzavreli úradný sobáš. Keď 24. februára 2022 začala ruská invázia, rozhodli sa zosobášiť aj v kostole, aby posvätili svoje sľuby. Miestny kňaz im však povedal, že nesplnili potrebné rituály, vrátane krátkeho pôstu. „Povedali sme mu: ‚Veď je vojna‘,“ spomína Saša. Kňaz nakoniec súhlasil a sobáš sa uskutočnil nasledujúci deň.
Aj keď vojna zúrila po celej Ukrajine a ruské sily sa približovali k Dnepropetrovskej oblasti, kde bývali, pár sa snažil udržať si jednoduchý dedinský život. Ich rodičia im pomohli kúpiť malý dom, ktorý začali renovovať.
Diana pracovala v miestnom obchode s potravinami, kde sa spriatelila s vojakmi dislokovanými v oblasti. Saša pokračoval v práci v blízkej oceliarni.
Zvažovali aj riziká mať dieťa počas vojny – ale túžba po rodine bola silnejšia. Sen zvíťazil.
Pred šiestimi mesiacmi plakali od radosti, keď sa na tehotenskom teste objavili dve ružové čiarky. Test si starostlivo uložili do plastového obalu. „Bol to najšťastnejší moment nášho života,“ povedal Saša.
Diana si začala natáčať svoje rastúce bruško – usmievala sa do kamery, keď ho hladila rukami.
Po bohoslužbe vysmiali Zelenského. Putin a Lukašenko sa stretli v odľahlom kláštore Čítajte So slzami v očiach
Dňa 31. júla položil Saša ruky na Dianine bruško naposledy.
Ležala v drevenej rakve uprostred tej istej izby, v ktorej sa kedysi natáčala a snívala o materstve. Saša pritlačil svoju tvár na tú jej. Jej matka Lina sa sklonila nad jej bruškom. Ostatní príbuzní – sestra Karina, otec Anatolij, synovec Danil – sa pri nej striedali, hladili jej tvár. Šepkali jej aj Damirovi na rozlúčku.
Autosedačka, drevená postieľka a malý matrac ozdobený nápisom „Je to chlapec!“ čakali v susednej miestnosti.
Štyria muži vyniesli rakvu von, kde už čakali stovky ľudí – plakali, objímali sa, držali jeden druhého. Kňaz začal Dianin pohrebný obrad.
Zástup sa vybral na cintorín. V posledných chvíľach pred tým, ako rakvu zakryli, jej mama Lina zúfalo nariekala:
„Nechcem sa lúčiť! Snívala si o tomto dieťati! Mala som ťa ochrániť!“
Dianu v rakve napokon spustili do zeme a zasypali. Na kríži bolo napísané jej meno, dátum narodenia a smrti. Nižšie bolo napísané Damirovo meno – ale len dátum smrti. Nikdy sa nenarodil.
Jedna zo žien na pohrebe skolabovala a museli ju odviezť sanitkou. Ostatní sa zaradili do radu a každý hodil na Dianinu rakvu hrsť hliny.
Potom hrobári vzali lopaty a začali dosýpať hrob.
Na smútočnom obede, ktorý nasledoval, sa Lina rozhliadla po miestnosti plnej príbuzných a priateľov.
„Keby sme sa takto zišli kvôli Damirovmu krstu, nie pohrebu,“ povedala so slzami v očiach.
Vonku Saša plakal v objatí svojho priateľa. Povedal mu, že Dianu navštívil len pár hodín predtým, potom išiel domov pripraviť dom na jej návrat na druhý deň.
„Bála sa. Volala mi, že sa bojí. Chcela, aby som bol pri nej,“ povedal. „A ja som tam nebol.“
„Všetko, čo som upratal, bolo zbytočné – nikto to už nepotrebuje. Ten dom nepotrebujem. Potrebujem ju. Naozaj som ju miloval,“ vzlykal. „Mal som dôvod žiť – teraz ho nemám. Kráčam, ale akoby som tu nebol.“
Jeho mladšia sestra Viktória, ktorá má 20 rokov, sa k nemu pritúlila a objala ho.
„Teraz budem čakať syna od teba, sestrička,“ povedal cez slzy a objal ju späť. „Ak budeš mať syna, prosím, pomenuj ho Damir.“
Na tejto reportáži sa podieľal aj Serhii Korolchuk z Kyjeva.
Vojna na Ukrajine
- Najnovšie správy o vojne na Ukrajine
- Minúta po minúte: Ukrajina vs. Rusko online
- Volodymyr Zelenskyj: Profil a životopis
- Mýty a klamstvá o vojne na Ukrajine
- Ako vyzeral tretí rok vojny proti Ukrajine
