Čarodejnice z Buče. Najskôr nočný výcvik v lese, potom v lodičkách do práce

Text pôvodne vyšiel v poľskom denníku Gazeta Wyborcza, ktorý je súčasťou projektu The Eastern Frontier Initiative (TEFI).

„Madam, čo som vám, do čerta, povedal? Pušku hore, nie dole,“ kričí inštruktor Oleksij chrapľavým hlasom. „Kontrolujeme, či zbrane neobsahujú náboje, lebo sme tu videli už všeličo,“ vysvetľuje.

V lese vzdialenom niekoľko desiatok kilometrov od Kyjeva prebieha výcvik „čarodejníc z Buče“ - prvej ukrajinskej protilietadlovej jednotky zloženej prevažne zo žien.

Ich tlačová hovorkyňa vysvetľuje, že myšlienka vytvoriť „čarodejnice“ bola reakciou na nedostatok mužov: po oslobodení Buče totiž mnohí miestni muži odišli na front, čo si vyžiadalo následné zapojenie žien. Dnes jednotka pozostáva zo 130 žien a 20 mužov.

Podľa Andrija Verlatyja, náčelníka štábu Dobrovoľného teritoriálneho spoločenstva v Buči, ktorého súčasťou sú aj „čarodejnice“, je úlohou jednotky chrániť ukrajinský vzdušný priestor pred ruskými bezpilotnými lietadlami a raketami.

Médiá špekulovali, že názov „Čarodejnice z Buče“ odkazuje na ukrajinskú knihu „Čarodejnica z Konotopu“ od Hryhorija Kvitka-Osnovianenka.

Verlatyj však ponúka jednoduchšie vysvetlenie: „Jedno z našich dievčat malo počas prvého tréningu oblečené tričko s nahou ženou na metle. Povedal som, že z nich budú čarodejnice, na čo mi odvetila nejakým vtipom. Prítomné médiá sa toho okamžite chytili a názov sa ujal.“

K „čarodejniciam“ sa nedávno pridali aj ženy, ktoré dnes trénujú pod dohľadom inštruktora Oleksija. Rovnako ako ostatní dobrovoľníci, ani ony nemali žiadne predchádzajúce vojenské skúsenosti.

V civilnom živote, do ktorého sa vracajú po výcvikoch a povinných 24-hodinových zmenách, sú učiteľkami, veterinárkami, manikérkami a podnikateľkami. Nemajú na výber: za službu v radoch "čarodejníc" im nikto neplatí.

Premýšľajú o dôsledkoch

„Čarodejnice“ majú žiarivo nafarbené nechty kontrastujúce s čiernou farbou opotrebovaných zbraní a pery zvýraznené ružovými a červenými rúžmi zase vynikajú na pozadí kaki alebo maskáčového oblečenia.

Niektoré sú veľmi mladé, hoci je ťažké nevšimnúť si, že v skupine prevládajú ženy v strednom a dokonca aj v staršom veku.

Žiadna z nich zároveň nepoužíva svoje pravé meno - všetky majú vojenské pseudonymy.

Keď sa ukrajinského veliteľa Verlatyja spýtate na vekové obmedzenie, žartuje. „Storočné neprijímam,“ ale následne dodáva, že najstaršia „čarodejnica“ má viac ako sedemdesiat rokov. „ak vám to zdravie dovolí, tak to môžete skúsiť.“

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Ukrajinský novinár: Ukrajinské vedenie je úplne odtrhnuté od vojnovej reality Čítajte 

Počas sobotňajšieho výcviku, ktorý sa koná medzi zákopmi vytvorenými pred tromi rokmi ruskou armádou, majú ženy za úlohu naučiť sa základy: rozoberanie a skladanie zbraní, streľbu na terče, beh s vojenským výstrojom na chrbte a taktiku.

Niektoré postupujú rýchlejšie, iné pomalšie.

Inštruktor Oleksij všetky pozorne sleduje a karhá tie, ktoré sa snažia predviesť svoju schopnosť zložiť automatickú pušku, rovnako ako tie, ktoré sa trápia. „Pomaly. Žiadne predvádzanie sa. Kým to nebudete robiť správne a dôsledným tempom, nebudete strieľať,“ hromží.

Verlatyj, ktorý si možno všimol môj neistý výraz, vysvetľuje, že hoci je inštruktorov tón prísny, nikto nepochybuje o tom, že ženy môžu byť rovnako efektívnymi obrankyňami ako muži. Možno dokonca ešte lepšie, pretože - na rozdiel od mužov - pred rozhodnutím premýšľajú o dôsledkoch a vždy sa chcú rozvíjať.

Správna vec

Kalypso, ktorá vedie „čarodejnice“, hovorí to isté. Tridsaťdvaročná vysoká blondínka v maskáčovej uniforme a tmavých okuliaroch, s elektronickou cigaretou v ruke, pochádza z Buče. V rozhovore s novinármi je stručná a úsečná. Maniere má po svojich predkoch: jej otec a starý otec boli vojaci, ktorí ju od detstva oboznamovali so zbraňami a hovorili jej, že to raz bude potrebovať. Mali pravdu.

Za obranu Ukrajiny bojuje od prvých dní invázie. Keď ruské tanky došli na predmestie Buče, opustila prácu vedúcej reštaurácie, vzala do rúk zbrane a spolu so skupinou miestnych partizánov sa vydala do bučianskych lesov stopovať okupantov.

„Každý človek bez ohľadu na pohlavie je schopný brániť vlasť. Oblečte si uniformu, vezmite do ruky zbraň, naučte sa ju používať - a už ste obranca. Je to lepšie ako stáť a prizerať sa. Je to správna vec,“ vysvetľuje Kalypso.

Jej „čarodejnice“ si zrejme myslia to isté. Väčšina z nich tiež pochádza z Buče, mesta neďaleko Kyjeva, o ktorom sa svet dozvedel na jar roku 2022. V prvých týždňoch ruskej invázie na Ukrajinu sa tam ruskí vojaci dopúšťali vojnových zločinov, zabíjali, znásilňovali a mučili civilistov, ako aj rabovali ukrajinské domy a byty. Podľa oficiálnych údajov počas 33 dní ruskej okupácie zahynulo len v Buči viac ako 460 ľudí a v celom Bučianskom okrese približne 1200 ľudí, najmä mužov.

Pri rozhovoroch s „čarodejnicami“ o tom, čo ich motivovalo vstúpiť do jednotky, som rýchlo pochopila, že pre mnohých boli dané udalosti rozhodujúcim faktorom.

Tajana je z Irpiňa a pracuje v „strategickom priemyselnom podniku“, ktorého názov radšej neuvádza. Má 42 rokov, hoci pred prezradením tejto skutočnosti žartovala, že takáto informácia by mala byť pre ženy klasifikovaná ako vojenské tajomstvo.

K „čarodejniciam“ sa pridala hneď na začiatku vzniku skupiny, na jar minulého roka. „Zavolala som hneď, ako som videla náborový inzerát,“ spomína. Priznáva, že členstvo v „čarodejniciach“ jej dodáva silu nielen v boji proti depresii, ale pomáha jej aj vyrovnať sa so smútkom. Začiatkom apríla 2022 zahynul jej manžel Sanja, keď spolu s ďalšími obyvateľmi bránil Irpiň a snažil sa zastaviť ruský postup.

A onedlho na frontovej línii Tajana stratila brata, synovca a najbližšieho priateľa. Potom jej zomrela matka. Tú bolesť už jednoducho nedokázala uniesť. Rusi jej zobrali aj dom - neodolal ostreľovaniu.

„Čarodejnice sú teraz moja rodina. Svoje deti som stihla evakuovať z krajiny - sú ďaleko. Ostatní moji blízki sú preč. Tu si každý prešiel niečím podobným, navzájom sa podporujeme a rozumieme si,“ hovorí.

Služba v jednotke „Čarodejnice“ dáva Tajane aj pocit vlastnej moci - niečo, čo mnohí Ukrajinci, žijúci od jedného leteckého poplachu k druhému, teraz nemajú.

„Každý šáhid[dron] prináša smrť a každá smrť ničí životy mnohých ľudí. Nechcem, aby drony prinášali Ukrajine viac bolesti. Zažila som to a nikomu by som to nepriala,“ hovorí s vážnosťou.

Potom s náhlym smiechom dodá, že keby jej niekto pred plnohodnotnou vojnou povedal, že bude behať po lesoch s puškou, nikdy by mu neverila. „Bola som slečinka! Vždy v šatách, na vysokých podpätkoch, nalíčená - a teraz zrazu iba samé uniformy, zbrane, baganče a zostreľovanie dronov...“ hovorí.

A nielen tomuto by mala Tajana ťažkosti uveriť. Nikdy si totiž nepredstavovala, že by sa takáto vojna mohla odohrať v Európe 21. storočia.

„Keď som bola malá, moja babička vždy hovorila, že najdôležitejšie v živote je, aby nebola vojna. Vtedy som tomu nerozumela, ale teraz už tomu rozumiem. A to isté budem hovoriť aj svojim vnúčatám,“ dodáva.

Výcvik v Buči. (zdroj: Mykhaylo Palinchak/Gazeta Wyborcza)

Rusi verbujú aj deti

Verlatyj zároveň upozorňuje, že „čarodejnice“ nielen chránia oblohu nad Kyjevskou oblasťou, ale sú zapojené aj do protisabotážnych operácií.

Akuma pritakáva. Spočiatku váha, či sa pustiť do rozhovoru - práve skončila 24-hodinovú zmenu - ale nakoniec sa rozhovorí. „Mojou úlohou nie je strieľať. Som v oblasti bezpečnosti. Zaoberáme sa mnohými pokusmi o sabotáže, ktoré vykonávajú rôzni ľudia - niektorí sú ideologicky motivovaní, iní sú podplatení alebo vydieraní Rusmi. Máme zoznamy takzvaných nespoľahlivých občanov - sú ich stovky. Monitorujeme ich a robíme všetko pre to, aby sme sabotážnym činom zabránili,“ vysvetľuje.

„Najhoršie je, že sa verbujú aj deti. Bol tu prípad 14-ročného dievčaťa, ktoré niekomu cez internet poslalo intímne fotografie. Neskôr tieto fotografie použili proti nej a vyhrážali sa jej, že ich zverejnia, ak neurobí to, čo chcú,“ hovorí Akuma.

So spoluprácou však nesúhlasia len tí, ktorí sú vydieraní alebo zastrašovaní. Niektorí to robia, pretože im Rusi sľubujú výhodné pracovné pozície po vojne. „Ponúkajú im prácu v novej ukrajinskej administratíve, ktorá bude údajne po vojne proruská. Niektorí ľudia týmto klamstvám skutočne veria,“ vysvetľuje.

Pred vojnou pracovala v rodinnom podniku, pomáhala manželovi a vychovávala ich dve malé deti. Teraz sa naplno venuje „čarodejniciam“. Pridala sa k nim v lete minulého roka.

„Usúdila som, že najlepší spôsob, ako bojovať proti depresii, je konať. Tiež som si uvedomila, že ma to vlastne upokojuje - čím viac viete, tým lepšie chápete situáciu a máte väčší pokoj. Pomohlo mi to prekonať záchvaty paniky,“ hovorí.

Aj keď neutrpela takú veľkú stratu ako Tajana, vojna na nej a jej rodine zanechala hlboké jazvy. „Pochádzam z Buče. Podarilo sa mi utiecť s deťmi - mojimi aj mojich susedov. Odišli sme pod paľbou. Môj manžel však odmietol odísť. Zostal tam. Niekoľko dní som s ním nemala žiadny kontakt. Nevedela som, či je nažive,“ hovorí a do očí sa jej tisnú slzy.

Počas okupácie Buče ruské jednotky obsadili a následne vyrabovali jej dom. „Nedám pokoj, kým sa táto vojna neskončí víťazstvom Ukrajiny. Títo bastardi sa musia zodpovedať za svoje zločiny,“ hovorí rozhodne.

Čarodejnice z Buče. (zdroj: Mykhaylo Palinchak/Gazeta Wyborcza)

Z lesa do školy

„Čarodejnice“ zdôrazňujú, že do jednotky vstúpili, aby pomohli odbremeniť mužov bojujúcich na fronte. Cherry, 50-ročná učiteľka matematiky, vtipkuje, že spolu s kamarátkou narukovali, lebo si pomysleli, že „bez žien sa táto vojna neskončí“.

„Muži išli na front a my sme tu. Zvládneme všetko. Ukrajinka zvládne všetko,“ hovorí sebavedome.

Rozhodnutie pripojiť sa k skupine so svojou rodinou nekonzultovala. Spočiatku ani nepriznala, že sa učí strieľať alebo sa plánuje zapojiť do vojenských aktivít. „Vtedy bol výcvik len v sobotu, takže bolo ľahké vymyslieť si výhovorky - napríklad, že idem len na výlet s kamarátkou. Avšak neskôr, keď sme už oficiálne nastúpili a začali sme robiť 24-hodinové zmeny, som už musela povedať pravdu. Nemohli tomu uveriť,“ hovorí.

Keď sa pýtam, či sa bojí o seba a svoje deti - najmladšie z nich má len dvanásť rokov - odpovedá: „Samozrejme, že sa bojím! Ale bála som sa aj rodiť, a predsa som to trikrát urobila!“

V súčasnosti Cherry delí svoj čas medzi domácnosťou a zmenami s „čarodejnicami“, ale až do mája minulého roka stále pracovala ako učiteľka. „Vtedy som mala v aute vždy šaty, vysoké podpätky a mejkap. Hneď ako sa skončila moja nočná zmena v lese, prezliekla som sa v aute, natrela si rúž a ponáhľala som sa do triedy učiť deti,“ spomína.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Novinár Pomerantsev: Vyrástli sme vo veľkom euroatlantickom projekte, ten je teraz nadobro stratený Čítajte 

Každá žena v jednotke trvá na tom, že nezažila žiadnu diskrimináciu na základe pohlavia. Nadhodím to ich veliteľovi a spýtam sa, čo ho práca so ženami v armáde naučila.

„Niekedy sú ženy dokonca motivovanejšie ako muži. Zodpovednejšie,“ odpovedá Verlatyj.

Poznamenáva tiež, že hoci jednotka má teraz prístup k modernejšej výzbroji, na začiatku ženy používali najmä 7,62-milimetrové samopaly Maxim.

„To si vyžaduje poriadnu silu. Maxim je zbraň z čias prvej svetovej vojny - každý z nich váži približne 25 kilogramov. A napriek tomu boli naše 'čarodejnice' aj vtedy účinné,“ hovorí s hrdosťou. „Zostrelili šesť šáhidových dronov a dva geranské drony. Verte mi, že to je veľký úspech, keď uvážime, aké zastarané boli naše zbrane. Teraz, s lepšími zbraňami, sa situácia len zlepší.“

„Chráň Boh, aby sa sem Rusi pokúsili znova vtlačiť - bola by to pre nich katastrofa. Ukrajinské ženy sú divokejšie ako muži,“ uzatvára.

Vojna na Ukrajine

• Najnovšie správy o vojne na Ukrajine
• Minúta po minúte: Ukrajina vs. Rusko online
• Volodymyr Zelenskyj: Profil a životopis
• Mýty a klamstvá o vojne na Ukrajine
• Tri roky vojny v grafoch, mapách a na satelitných záberoch
• Ako vyzeral tretí rok vojny proti Ukrajine