Text pôvodne vyšiel v agentúre Bloomberg.
Dedina Mühlrose na krajnom východe Nemecka existuje od 13. storočia. Prežila obdobie vojen, požiarov, bezohľadných panovníkov, rozdelenia krajiny aj jej opätovného zjednotenia. Teraz sa jej dvesto obyvateľov balí a odchádza pre priemysel, o ktorom si mysleli, že už tiež patrí do histórie. Obec Mühlrose bude vymazaná z mapy, aby uvoľnila miesto uhoľnej bani.
Po kedysi silnejúcom odpore v dedine zostalo len niekoľko náznakov. „Zachráňte našu krásnu Mühlrose,“ píše sa na letáku na dome z červených tehál, ktorého okná sú zadebnené.
Jeden z jej posledných obyvateľov Detlef Hottas žije na statku so svojou ženou a s niekoľkými ovcami a sliepkami. Vo veku 64 rokov sa vozí po opustených uliciach na elektrickom vozíku, ale do konca roka sa aj on bude musieť presťahovať. „Nechcel som sa presídliť, pretože som sa tu narodil. Toto je môj domov.“
V článku sa dočítate:
- kde sa Mühlrose nachádza,
- čo tvrdí nemecké ministerstvo hospodárstva a klímy,
- kam presídlili obyvateľov Mühlrose.
V záujme podnikania
Mühlrose leží v regióne, kde sa spájajú Česká republika, Poľsko a bývalé východné Nemecko – teda v centre ťažby uhlia komunistickej Európy. Skôr než symbolom minulej éry je však najnovším príkladom toho, ako sa kontinent nedokáže zbaviť tohto neekologického typu paliva, keďže ruská vojna na Ukrajine narušila dodávky energií.
Nemecko, ktorého vládnuca koalícia zahŕňa environmentálnu stranu Zelených, chce urýchliť plány na úplné upustenie od uhlia a odvoláva sa na využívanie obnoviteľných zdrojov, ale najväčšia európska ekonomika sa pri výrobe elektrickej energie stále vo veľkej miere spolieha na uhoľné palivo - hlavne po tom, ako bol zastavený prísun plynu z Ruska - a nevzdala sa plánu vypnúť svoje jadrové reaktory.
Výsledkom je, že obrovská povrchová uhoľná baňa sa k Mühlrose stále približuje, pretože spoločnosť vyrábajúca energiu Lausitz Energie Bergbau AG (LEAG) expanduje. Bude ťažiť lignit, takzvané nekvalitné hnedé uhlie.
Storočie ťažili uhlie, dnes majú šancu tvoriť aj diamanty. Aká bude Horná Nitra 2.0? Čítajte Koncom júna už bola demolácia dediny v plnom prúde. Výkopové práce odstránili viac ako dve tretiny budov. Zostalo len niekoľko domov uprostred značiek „zákaz vstupu“. Na obzore stúpa para z chladiacich veží elektrárne, ktorú uhlie napája.
„Pre mňa je to jednoducho neuveriteľné,“ hovorí Jadwiga Mahlingová, evanjelická farárka, ktorá vo farnosti žije asi desať rokov. „Všetci hovoria o energetickej transformácii, ale my tu rozhodujeme čisto v záujme podnikania.“
Martin Klausch, úradník spoločnosti LEAG zodpovedný za presídlenie, hovorí, že spoločnosť urobila všetko, čo mohla, aby obyvateľom uľahčila presun. „Nechceme, aby bol na tom niekto finančne horšie v dôsledku presídlenia,“ hovorí Klausch.
Čas lignitu sa končí
Európske krajiny sa postupne zbavujú uhlia, najmä toho hnedého, ktoré viac znečisťuje životné prostredie. Dokonca aj v Poľsku, ktoré je v EÚ najviac závislé od uhlia, sa vláda dohodla so silnými baníckymi odbormi na prechode, aj keď pomalom - k úplnému ukončeniu ťažby by malo dôjsť do roku 2049.
Problémom je predovšetkým načasovanie, najmä keď krajne pravicové strany naberajú na popularite tým, že posilňujú obavy obyvateľstva z nákladov určených na ekologické iniciatívy navrhované Európskou úniou.
Nemecká vláda dosiahla dohodu s uhoľným gigantom RWE AG o ukončení používania paliva do roku 2030, teda osem rokov pred plánovaným termínom, čo ušetrí ďalšie obce od toho, aby boli zrovnané so zemou.
Spoločnosť LEAG, ktorá je súčasťou impéria českého miliardára Daniela Křetínskeho, však chce mať prístup k uhliu pod Mühlrose ešte predtým, ako z tohto odvetvia vystúpi. Spoločnosť podala žiadosť o ťažbu v marci a štátny regionálny úrad tvrdí, že ju posudzuje.
Nemecký minister hospodárstva a klímy Robert Habeck zo strany Zelených začiatkom júna na tlačovej konferencii v Berlíne povedal, že hnedé uhlie v minulosti zabezpečilo bohatstvo krajiny, ale jeho čas sa končí. Nemôže však urobiť takmer nič, pretože zmluvy podpísané predchádzajúcou vládou s ťažobnými spoločnosťami teraz bránia politickým snahám zbaviť sa uhlia.
Namiesto toho Habeck oznámil balík pomoci pre LEAG v súlade s predchádzajúcou dohodou: najmenej 1,2 miliardy eur na pokrytie nákladov na stratu pracovných miest a obnovu krajiny po ukončení ťažby, ale do pôvodného cieľového roku 2038.
Habeck dúfa, že trhové sily podnietia skoršie ukončenie ťažby, keďže klesajúce ceny elektrickej energie a rastúce náklady na znečisťovanie životného prostredia spôsobujú, že spaľovanie fosílnych palív v Nemecku je čoraz menej rentabilné. Josephine Sembová, výskumníčka z Európskej univerzity vo Flensburgu, ktorá je autorkou štúdie o ťažbe hnedého uhlia uverejnenej koncom júna, tvrdí, že ťažba pod Mühlrose by bola neekonomická.
Organizácia LEAG tvrdí niečo iné. Podľa výkonného riaditeľa Thorstena Kramera spoločnosť počíta s rôznymi scenármi pre svoje podnikanie v oblasti hnedého uhlia. „Predpokladáme, že budeme naďalej generovať príjmy až do roku 2038,“ hovorí.
Reportáž z baní: Koniec tradície alebo biznisu Ficových ľudí? Čítajte Vznik Mühlrose-neu
Protestov, aké sa vlani rozhoreli v iných častiach Nemecka, bolo málo. Spoločnosť RWE AG vyvolala hnev aktivistov, keď sa rozhodla zrovnať so zemou poslednú dedinu v Porýní. Nasledoval vysoko medializovaný konflikt, do ktorého sa zapojila aj švédska environmentálna aktivistka Greta Thunbergová.
Najnovšie sa zmietnutie zo zemského povrchu týka dediny Mühlrose, kde kedysi žilo 600 obyvateľov. Postupne však mizne už niekoľko desaťročí. Po druhej svetovej vojne sa komunistická vláda v bývalom východnom Nemecku rozhodla postaviť takmer celý svoj energetický program na hnedom uhlí. Najprv musel v 60. rokoch minulého storočia ustúpiť ťažbe cintorín v Mühlrose, potom jej podľahli ďalšie časti obce.
Posledné hnedé uhlie vyšlo z tejto jamy v roku 1997. Obyvatelia si mysleli, že dni ťažby sa skončili. O desať rokov neskôr však švédska energetická spoločnosť Vattenfall - vtedajší vlastník banských prevádzok - rozhodla inak a oznámila plány na jej rozšírenie.
Podľa starostu Roberta Sprejza pred piatimi rokmi väčšina obyvateľov Mühlrose hlasovala za odsťahovanie sa po takmer troch desaťročiach boja proti rozšíreniu ťažby hnedého uhlia. „Bolo to ich želanie presídliť sa,“ hovorí. „Jednoducho už mali dosť hluku a prachu. V čase najväčšej prevádzky sme museli okná umývať takmer denne.“
Približne polovica obyvateľov sa presťahovala do presídlenej lokality s názvom Mühlrose-neu, ktorá sa nachádza kúsok odtiaľto, v časti obce Schleife.
Bašta lužickosrbskej menšiny
Spoločnosť LEAG očakáva, že do konca tohto roka prevezme do vlastníctva všetky pozemky a v roku 2029 začne kopať. Ak banský úrad schváli plány na zničenie lesa, vlastníci lesa podajú právnu sťažnosť, hovorí René Schuster, aktivista z environmentálnej skupiny Zelená liga.
V minulosti síce došlo k súdnym víťazstvám proti plánom na ťažbu hnedého uhlia, ale „rozhodnutia často prišli príliš neskoro“, hovorí farárka Mahlingová. „Potom by sme vedeli, že to, čo sa urobilo, bolo nezákonné. Avšak dedina a les sú aj tak preč.“
Koncom júna Mahlingová v splývavom čiernom kňazskom rúchu usporiadala provizórnu bohoslužbu pod holým nebom v poslednom páse stromov v blízkosti hnedouhoľnej bane – hneď vedľa cesty, po ktorej budú do konca roka jazdiť ťažobné nákladné autá.
České hnutie SPD sa pridá k AfD a vznikajúcej frakcii Európa suverénnych národov Čítajte Ochrancovia životného prostredia sa pripojili, aby si uctili niekoľkých vlastníkov lesov, ktorí sa snažia napadnúť LEAG. Ako oltár slúžil malý stôl na tráve, na ktorom bola prestretá biela látka. Návštevníci kostola, niektorí v šortkách a tričkách, sedeli na lavičkách, ktoré sa kedysi používali v pivnici. Stromy okolo nich už boli preč, stroje rozsekávali pne a korene.
Obyvatelia dediny sú teraz zmierení so stratou Mühlrose, bašty lužickosrbskej národnostnej menšiny v Nemecku. Lužickí Srbi, ktorých je len 60-tisíc, sú potomkami slovanských kmeňov, ktoré žili v tomto regióne Lužice, niekedy nazývanom Sorbia.
Mahlingová, sama Lužická Srbka a dcéra protestantského farára, hovorí lužickou srbčinou a ponúka dvojjazyčné bohoslužby. Slúžila na pohreboch posledných lužickosrbských žien, ktoré nosili tradičné šaty, biele čipky zdobené pestrofarebnými kvetmi. Pripomínalo jej to miestne príslovie: „Boh stvoril Lužicu, ale diabol stvoril uhlie pod ňou.“
Na tejto správe sa podieľal aj Maciej Martewicz.
