BRATISLAVA, JEREVAN. Zahraničné vládne lietadlo priviezlo do arménskej metropoly Jerevan okrem politickej návštevy aj vojenské okuliare na nočné videnie. Arménsko následne podpísalo zmluvu na nákup útočných pušiek a začalo rokovanie o nákupe protivzdušných striel.
Návšteva ani dodávka zbraní Arménsku však neprišli z Ruska. Návštevníkom, ktorý prišiel do Jerevanu 23. februára, bol francúzsky minister ozbrojených síl Sébastien Lecornu a zbrane, ktoré Arménsko nakupuje, takisto pochádzajú z francúzskych zbrojoviek.
Dlhoročným spojencom Arménska bolo donedávna v rámci Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (CSTO alebo ODKB) Rusko. Členmi zoskupenia sú okrem Ruska a Arménska postsovietske štáty Kazachstan, Tadžikistan a Kirgizsko.
Arménsko však s ďalším postsovietskym štátom Azerbajdžanom vlani na jeseň prehralo vojnu o Náhorný Karabach. Rusko, zamestnané vojnou na Ukrajine, mu na pomoc neprišlo a do uvoľnenej záujmovej sféry sa teraz okrem Turecka tlačí aj Francúzsko. Arménsko je podľa experta na prozápadnej trajektórii.
Rastúci vplyv Turecka na Kaukaze sa Rusku nepáči. Momentálne s tým však nedokáže nič zásadné urobiť, tvrdí.
V článku sa dočítate
- Ako ruská vojna na Ukrajine vplýva na jeho niekdajšiu sféru vplyvu.
- Aká je momentálne situácia medzi Arménskom a Azerbajdžanom.
- Či sa v oblasti dá očakávať ďalšia vojna.
- Aké úlohy v tejto situácii zohráva Azerbajdžan a jeho spojenec Turecko.
Partneri, ktorí naozaj pomáhajú
„Jerevan hľadá takých partnerov, ktorí skutočne poskytujú bezpečnosť,“ cituje magazín Politico francúzskeho ministra Lecornua s poznámkou, že ide o neskrývanú narážku na Rusko. „Je pre nás absolútnou prioritou pomôcť Arménsku a jeho ľuďom, pretože Arménsko nás potrebuje práve teraz,“ dodal.
„Táto spolupráca, ktorá pokračuje už rok a pol, je pre Arménsko veľmi dôležitá. Urobili sme pokrok, čo znamená, že sa môžeme tešiť na roky dlhodobého plánovania,“ povedal počas návštevy arménsky minister obrany Suren Papikjan.
Nákup zbraní nikdy nie je iba otázkou momentálneho obchodného rozhodnutia, vždy ukazuje aj na kvalitu vzťahov medzi obchodujúcimi krajinami. A Arménsko sa postupne odvracia od Ruska.
„Rusko svojou inváziou na Ukrajinu viaže väčšinu svojej vojenskej sily a na južnom Kaukaze sa stalo menej relevantným,“ komentuje situáciu Ján Cingel, politický analytik z think-tanku Strategic Analysis.
Moskva svojmu formálnemu spojencovi nepomohla nielen pri bojoch o Náhorný Karabach, ale ani pri bojoch na medzinárodne uznanom území Arménska. Arménsko tak zmrazilo členstvo v CSTO a jeho príklon k Západu nie je krátkodobý. Je to nový strategický kurz.
„Ide o cieľavedomý a postupný posun, ktorý vláda Arménska realizuje najneskôr od novembra 2022 a ktorého cieľom je zbaviť sa bezpečnostnej závislosti od Ruska a posilniť vzťahy so Západom,“ hodnotí Cingel.
Je presvedčený, že Rusko nie je nadšené silnejúcou pozíciou Turecka v regióne, ale pre nedostatok kapacít s tým nedokáže nič urobiť. Turecko je členským štátom NATO, robí si však vlastnú politiku a aj v rusko-ukrajinskej vojne hrá na obe strany.
Azerbajdžan slúži Rusku
Turecko je dlhodobo na strane Azerbajdžanu. Čiastočne aj z etnických dôvodov, keďže Azeri sú turkickým národom. Azerbajdžan však dnes využíva aj Rusko - najmä na obchádzanie západných sankcií, ale aj na trestanie Arménska za jeho prozápadné tendencie.
„Vždy, keď Arménsko spraví nejaký krok smerom k samostatnejšej zahraničnej politike od Ruska smerom k Západu, Azerbajdžan príde s nejakou novou požiadavkou alebo eskaláciou,“ komentuje Cingel.
Azerbajdžan podľa Cingela pomáha Rusku s „praním“ zemného plynu. Nedokáže totiž splniť exportné záväzky voči Turecku a Európskej únii.
„Azerbajdžan to rieši tak, že importuje dve miliardy kubických metrov zemného plynu - údajne pre vlastnú spotrebu, - ale všetko, čo sám vyťaží, exportuje na Západ. Takto umožňuje Rusku prístup k tvrdej mene za ruský plyn a zároveň predáva svoj plyn do Turecka a EÚ,“ hovorí.
Vojna sa neskončila
Hoci Azerbajdžan vyhral vojnu o Náhorný Karabach, ktorý mu podľa medzinárodného práva patrí, v oblasti je potenciál na ďalší konflikt.
Jeho predmetom môže byť tzv. Zangezurský koridor. Jeho vytvorenie žiada Azerbajdžan, aby dokázal prepojiť svoje územie cez Arménsko s formálne svojou enklávou Nachičevan, ktorá je obklopená arménskym územím.
„Arménsko malo počas druhej vojny o Náhorný Karabach v roku 2020 obrovské straty a teraz sa snaží dozbrojiť. Hlavný vyzbrojovateľ Arménska, Rusko, vypadlo, pretože potrebuje svoje zbrane na Ukrajine,“ hovorí Cingel.
Nový konflikt medzi Arménskom a Azerbajdžanom považuje za reálny. Azerbajdžan sa podľa neho cíti silný, okrem víťazstva vo vojne dokázal Náhorný Karabach etnicky takmer vyčistiť, po čom nenasledovalo žiadne odsúdenie medzinárodného spoločenstva.
„Naopak, EÚ od nich nakupuje plyn, takže sa cítia silní. Keď budú mať pocit, že sa rokovania s Arménskom príliš dlho ťahajú, nebudú mať problém opäť zaútočiť na Arménsko,“ dodáva Cingel.
„Arménska vláda tento rok minie na vyzbrojovanie zhruba 1,4 až 1,5 milióna dolárov a nakupuje zbrane aj z Indie,“ píše Politico.
Francúzsko si v uvoľnenej oblasti buduje vplyv, pretože okrem protivzdušných striel Mistral debatovalo aj o predaji delostreleckých a protidronových prostriedkov či obrnených transportérov. Už v októbri sa Francúzsko a Arménsko dohodli na kúpe troch radarov Ground Master 200.
Nákup a predaj zbraní nie je jediným poľom francúzsko-arménskej obrannej spolupráce. Jerevan potrebuje zreformovať ozbrojené sily, ktoré stále stoja na sovietskom modeli.
S tým opäť pomáha Paríž, ktorý sa podieľa na výcviku arménskych vojakov a podľa Politica bude predstaviteľ francúzskej armády pôsobiť ako obranný poradca arménskej vlády.
Hranice štátov na južnom Kaukaze. Kontrolu nad Náhorným Karabachom už prevzal Azerbajdžan. (zdroj: SME - Igor Kovár)Oba štáty rokujú
Cingel upozorňuje, že medzi Arménskom a Azerbajdžanom sa stále vedú mierové rokovania, ale nie sú bezproblémové. Azerbajdžan sa snaží vyhnúť tomu, aby rokovania sprostredkovali západné krajiny a chce s Jerevanom rokovať priamo. Je tak vo výhodnejšej pozícii.
Arménsko by, naopak, ocenilo, keby rokovania moderovali krajiny EÚ alebo Spojené štáty, ktoré by ho ochránili pred „toxickými“ požiadavkami, komentuje Cingel. Za také považuje napríklad vytvorenie spomenutého Zangezurského koridoru.
„EÚ a USA v tomto ohľade nie sú až také nadšené, že by sa prekresľovali hranice na južnom Kaukaze,“ uzatvára.
