Keď sa vo februári 2022 začala vojna na Ukrajine, vracal som sa práve zo severu Ruska, kde som s kočovnými pastiermi sobov – Nencami strávil v tundre už tretiu zimu. Ruská agresia zmarila moje plány vrátiť sa na leto a aj ďalší zimný pobyt. Ukrajina ma lákala – ako fotografa aj ako človeka. V januári 2023 som sa dohodol s kamarátom Garikom, že vyrazíme na Ukrajinu.
Denník SME prináša príbehy ľudí z Ukrajiny, ktoré Marcel Rebro zozbieral na svojich humanitárnych cestách po krajine a publikuje ich na svojom blogu v sérii Nezlomní.
Galina Ivanovna
Galina Ivanovna (zdroj: Marcel Rebro)Galina Ivanovna má 70 rokov. V roku 2014, hneď po anexii Krymu, sa pridala k dobrovoľníkom pomáhajúcim ukrajinskej armáde – najmä pohraničníkom. Po obsadení Chersonu okupantmi 27. februára 2022 sa stala členkou odboja. Vyrábali Molotovove kokteily, zhromažďovali materiál pre bojovníkov odboja.
Ako pomôcť
- Marcel Rebro a Jana Čavojská vozia pomoc ľuďom a vojakom v Ukrajine priamo do blízkosti frontovej línie.
- Ak chcete pomôcť Ukrajine, môžete tak spraviť podporou niektorej z ich kampaní.
Dvakrát ju zajali a mučili „rašisti“ . „To je skratka od ,rasijskije fašity‘,“ odpovedá. „Tak voláme okupantov tu na Ukrajine. Označenie ,Rusi‘ nie je korektné. Lebo nie všetci Rusi sú okupanti. Veď aj u nás v Chersone žilo a žije veľa Rusov. Niektorí sa pridali na stranu Putina. To sú rašisti. Ale väčšina z nich sa pridala na stranu Ukrajiny. Lebo to je ich domovina. To sú Rusi žijúci na Ukrajine. Normálni ľudia.“ Po oslobodení Chersonu udelili Galine Rád kňažny Oľgy a stala sa čestnou občiankou mesta, má tak nárok na dvojnásobný dôchodok. Väčšinu z neho však minie na nákup potrieb pre pohraničníkov.
Prichádzame ku Galininmu domu. Odomyká bránu a vedie nás do dvora. Dom nesie známky po ostreľovaní. „Dostal dva zásahy. Bývať sa v ňom už nedá. Tak žijem u kamarátky v paneláku. V dome mám len sklad,“ vysvetľuje.
Vchádzame do domu. V dvoch nepoškodených izbách je provizórny sklad. Galina balí do veľkej škatule obväzy, proteínové tyčinky, chemické ohrievače do topánok a rukavíc. Vysvetľuje, že má aj také, čo sa nalepia na telo, a ukazuje, ako ich používať.
Vynášame plnú škatuľu na ulicu. Keď ju prekladáme do auta, plného vecí od nás, spýtavo sa na nás pozrie. „To je od nich. Od Slovákov a Čechov. Tiež pomáhajú ako vedia,“ odpovedá môj spoločník Váňa na nevyslovenú otázku. Galina sa otočí na mňa. Objíme ma a vlepí mi na čelo obrovskú materinskú pusu. „Boh sa vám za to odplatí!“ vraví so slzami v očiach.
Vyrážame spolu do mesta. Ukazuje mi budovu, kde ju rašisti väznili. Rozpráva mi, ako ju mučili elektrinou. Ukazuje mi spáleniny na predlaktiach. „To bol len začiatok. Potom mi tie elektródy dávali na jazyk. A na iné miesta, ale tie ti ukazovať nebudem,“ hlas sa jej zachveje. Ja mám v hrdle hrču. Mlčím, snažím sa zakryť slzy tlačiace sa mi do očí. „To nič chlapče. Aj ja som plakala,“ pohladí ma po líci. „Veľa som plakala, ale nič som nepovedala,“ pokračuje. Potom však začne hovoriť o svojom dome zničenom ruskými raketami a o kvetinách, ktoré v ňom mala. Hlas jej mocnie. Rozpráva, ako ho zase raz bude mať plný kvetín. Ako vyženú okupantov z ich domoviny a ako celá Ukrajina zase raz rozkvitne.
Kamikadze Igor
Kamikadze Igor (zdroj: Marcel Rebro)Novohryhorivka sa rozkladá na miernej vyvýšenine. Nie veľkej, ale aj rozdiel pár metrov dáva v rovinatom teréne taktickú výhodu. O priebehu bojov pri obci mi rozprával Igor. Miestni ho volajú „Kamikadze Igor“. Ostal v dedine ako posledný obyvateľ. Opustil ju až 24. Apríla 2022, po tom, ako sa mu po podarilo evakuovať dobytok. V noci hnal kravy viac ako 40 kilometrov do bezpečia.
„Kúsok od nás, hentam na východ je most cez kanál. Ten naši pri ústupe vyhodili do vzduchu. Keď Rusi dorazili ku kanálom a zistili, že s tankmi nemajú ako prejsť, začali budovať pontón. V noci. Lenže hneď ako to naši zistili, dali tam pár rán z mínometu. A rýchlo sa premiestnili. Pretože miesto, odkiaľ vypálili, zasypali Rusi paľbou z raketometov Grad. Na rozdiel od našich netrpeli nedostatkom munície. Na tri rany z mínometu odpovedali vždy desiatkami rakiet. Bola to taká hra na mačku a na myš. Samovražedná hra. Naši vedeli, že keď sa bleskovo po paľbe nepremiestnia, schytajú to,“ opisuje krutú realitu bojov.
„Odniesli to aj naše domy. Ten môj dostal priamy zásah z Gradu. Aha, tu je tá, čo mi zvalila dom,“ ukazuje mi torzo rakety. „Rusi začali používať prieskumné drony,“ pokračuje. „Už nečakali na paľbu našich, ale vyhľadávali naše postavenia. Útočili raketometmi, kazetovými bombami, fosforom. Tuto kúsok ďalej je pivnica, kde hodili fosforovú. Bolo tam päť našich. Ostali z nich len ohorené kostry.“
Argumentujem, že v roku 2008 bol prijatý medzinárodný Dohovor o kazetovej munícii, ktorý zakazuje jej používanie. „To je pravda, ale Rusko túto dohodu nepodpísalo. Takže jej použitie tu u nás je podľa nich úplne v poriadku,“ oponuje Igor. Vravím Igorovi, že dohovor nepodpísalo viac krajín. Napríklad USA a Čína. „Ale USA ani Čína nás nebombarduje. Zatiaľ. Poď so mnou, ukážem ti, ako to vyzerá na mieste dopadu takej kazetovej bomby.“
Vyrážame do poľa za domom. Pýtam sa, či to je bezpečné. „Tu áno. Ale ďalej už nie. Sú tam natiahnuté pásky s výstrahou. Len kravy nevedia čítať. Jedna mi tam zabehla,“ vysvetľuje cestou po ceste. „Pozri, tu je pluh. Z riadneho železa. A tu vedľa neho dopadla kazeta. Železné gulôčky, čo z nej vyleteli, urobili z radlice cedník,“ ukazuje mi Igor zvyšky radlice z pluhu. Naozaj vyzerá ako sitko. „Tie gulôčky neletia hore, ale do strán. Aby zasiahli čo najväčší priestor. Ak stojíš, schytáš to do nôh, do kolien. Ak ležíš alebo si v kryte a vytŕča ti len hlava...“ odmlčí sa. „No a takýchto kaziet je v jednej strele okolo dvadsať. Vysoko nad zemou sa oddelia od tela strely a dole padajú samostatne. Jedna strela kompletne ,vyčistí‘ priestor ako futbalové ihrisko. Sused Míša má pár tých kontajnerov na dvore, potom ti ukáže.“ Kúsok ďalej sú zvyšky vlečky. Predná časť je pri kráteri, zadná asi 15 metrov ďalej. „Sem dopadla raketa z Gradu. Rovnaká ako tá, čo zničila aj môj dom. Roztrhlo vlečku a tlaková vlna odhodila jednu polovica. Vieš si predstaviť, aká je to sila?“. Sme na poli, medzi domami. Od domov na jednej aj druhej strane nás delí zhruba 50 metrov. Pýtam sa, na čo tu strieľali. Nevidím zákopy ani žiadne známky vojenskej infraštruktúry. „Už som ti vravel. Naši vypálili dve, tri rany. Rusi odpovedali dvoma, troma salvami z Gradov. Vtedy ešte mali dostatok munície. Oni sa nehrajú na presnosť, ale na množstvo. Rozumieš?“
Pýtam sa, či front ostal nehybný celých osem mesiacov. „Ale čože. Ešte aj keď som tu bol, podarilo sa Rusom preraziť. Hentam smerom na Zorju. Stihli postaviť pontón skôr, ako ho naši našli a zničili. Pár tankov sa dostalo cez kanál. Obišli dedinu a zaútočili zozadu. Vtedy sa to tu mlelo, že nikto nevedel, kde kto je. Každý strieľal po každom A Rusi pobili raketami aj vlastných. Ale aj našim sa to stalo. Vojna je svinstvo.“ Presúvame sa cez pole k ďalšej línii domov. Aj tie sú poničené. V jednom z nich dvaja zamračení chlapi vynášajú trosky pred dom. „Ahoj, sused. Ukáž tuto žurnalistovi tvoju zbierku,“ vraví Igor namiesto pozdravu. Chlap s cigaretou v ústach ma vedie na dvor medzi dvoma stavbami. Medzi troskami z budov leží niekoľko zvláštne vyzerajúcich rakiet. „To sú kontajnery z kazetovej,“ vysvetľuje Michal. „Svine, zasypali nimi celú dedinu. Kazety, fosfor, Grady, stopäťdesiatpäťky. Všetko nám sem popadalo. Poď sem za maštaľ. Sem padla práve stopäťdesiatpäťka. Spravili mi základ na novú pivnicu,“ ukazuje kráter široký viac ako dva metre a hlboký vyše dvoch metrov.
Putinovi bezdomovci: Oleg a Natália
Natália a jej muž Oleg mali šťastie. (zdroj: Marcel Rebro)Oleg a Natália mali šťastie. Ich dom nedostal priamy zásah. Rakety z Gradu padli na dvor a maštaľ. Tlaková vlna strhla strechu, povybíjala okná, ale dom ostal stáť. Prvú vlnu raketových útokov prežili schovaní v pivnici. Ich zvieratá také šťastie nemali.
„Mali sme štyri kravy, ovce, kozy,“ hovorí Oleg. „Nič nám neostalo. Putin z nás za jednu noc spravil bezdomovcov,“ ukazuje nám zvyšky hospodárstva. „Tu bola maštaľ. Tá dostala priamy. Zo zvierat neostalo nič. Vôbec nič. Na kusy ich rozmetalo,“ hovorí so slzami v očiach. „A tu sme boli schovaní,“ ukazuje nám schody do pivnice. „Tu sme prečkali prvé nálety. Potom nás evakuovali. Mali sme šťastie. Keby trafili priamo pivnicu bolo by po nás. Ako hentam u suseda. Žena aj s troma deťmi tam ostali. My sme mali šťastie, žijeme,“ opakuje.
„Ale keby nebolo dobrovoľníkov, čo nám pomáhajú opraviť dom, skončili by sme asi niekde pod mostom,“ dodáva.
Dobrovoľníci pomáhajú po celej východnej Ukrajine. Finančne, materiálne, prácou. Zbombardované dediny sú bez elektriny, vody. Strhané elektrické vedenie sa dá nahradiť generátormi. Horšie je to s vodou. Potrubia sú poškodené. Keď sa pokúšali obnoviť dodávku, začali všetko zatápať. „Ťaháme vodu zo studní ako kedysi,“ hovorí Oleg. „Ale nie je dobrá. Nevieme prečo. Piť sa nedá. Pre zvieratá áno, pre ľudí nie. Už sme odvykli. Novohryhorivka je dedina. Ale bola moderná dedina. Mali sme vodovod. Aj splachovacie záchody,“ v smutných očiach mu zahrajú plamienky. „Rašisti ju obrátili na svoj obraz. Spravili z nej ruskú dedinu kdesi na ďalekom východe“.
„Vieme, že nám pomáha celá Európa, celý svet. Boh im za to žehnaj,“ dopĺňa manžela so slzami v očiach Oľga. Zrazu sa zamyslí a obráti sa na mňa „Ty si zo Slovenska, že?“ Keď prikývnem, objíme ma vraví „Vy ste nám teraz poslali migy. Zlatí ľudia. Boh ti žehnaj, Boh žehnaj tvojim ľuďom a tvojej vláde.“
Táňa: Netušili sme, že skaza príde z východu
Tatiana (zdroj: Marcel Rebro)Táňa pracuje na čerpacej stanici. Nedávno sa vydávala. S manželom Olegom si postavili skromný domček v rodnej dedine. Kúpili si aj auto. Žiadne luxusné SUV, zmohli sa na ruskú klasiku. Ale na začiatok lepšie ako nič.
Ich domček stojí na východnom okraji obce Novohryhorivka. Práve z tejto strany prišiel 15. marca 2022 ruský útok. Útočníci sa zastavili pred obcou, v ktorej zaujali obranné postavenie ukrajinskí obrancovia. Bránili svoje pozície v dedine až do novembra, keď prešli do protiútoku a zahnali okupantov postupne až za Dneper, kde je frontová línia dnes.
Z domčeku Táni a Olega ostali trosky. Ich auto zhorelo. „Prvé dva dni ostreľovania sme prežili v tejto pivnici,“ hovorí Táňa. „Má zlú polohu. Je na východ. Keď sme ju kopali, netušili sme, že z východu príde skaza,“ pokračuje. „Nakoniec ju aj zasiahlo granát. Rovnako ako náš dom. Ale to sme už boli na úteku. Evakuovali nás a až do odrazenia útoku sme žili u rodiny na západnej Ukrajine. Chceli sme ísť za hranice, do Európy. Ale nemali sme ani auto, ani peniaze. Boli sme šťastní, že sa máme kde zložiť. Niektorí nemali ani toľko šťastia. Babička z vedľajšieho domu odišla k dcére do Mykolajiva. Ich dom tam zasiahla raketa. Zomrela celá rodina ,“ rozpráva trpký príbeh.
Oni mali šťastie. Pri úteku do bezpečia zahynul „len“ ich pes. Začínajú odznova. Vedia, že keby sa ukrajinská obrana nebola zakopala v ich dedine, nebola by táto terčom ruských útokov a ich domček by asi stál. Ale rovnako dobre vedia, že ak by sa Ukrajinci útočníkom nepostavili, dnes by sa už nemali kam vrátiť.
Vladimír a „Schindlerov zoznam“
Vladimír (zdroj: Jana Čavojská)Rusko počas vojny na Ukrajine deportovalo z Ukrajiny takmer 20-tisíc detí. Mnohé pod zámienkou „ozdravných pobytov“ na okupovanom Kryme. Najľahšími obeťami však boli a sú deti z detských domovov. Podľa doterajších štatistík ich ruskí okupanti uniesli bezmála štyri a pol tisíca.
Vladimír pracoval ako riaditeľ jedného z detských domovov v Chersonskej oblasti. Hneď ako sa začala okupácia a deportácie detí, uvedomil si, že sa musí svojich zverencov „zbaviť“. Začal preto organizovať medzi zamestnancami a priateľmi „náhradné rodiny“, do ktorých detí umiestňoval. Okrem výroby falošných dokladov musel vymýšľať aj krycie príbehy. Tie sa museli naučiť tak „pestúni“, ako aj deti. Lebo ťažko by sa vysvetľovalo, že 26-ročná žena má sedem detí. Ale keď sú tri jej a po dve patria sestrám, ktoré žijú v zahraničí, a sú na všetko „bumážky“, dá sa to uveriť. Len sa všetci museli držať príbehu.
Mnohé z detí evakuovali z okupovaného územia spolu s „rodičmi a pestúnmi“ do oblastí pod kontrolou ukrajinskej armády. Iné vyčkali v náhradných rodinách až do oslobodenia a teraz ich postupne zhromažďujú v novo organizovaných detských domovoch. Alebo ostávajú v nových rodinách. Pri evakuácii detí z okupovaných oblastí zohrali dôležitú úlohu zahraniční dobrovoľníci, ktorí utečencov prevážali.
Adam a Eva z Anglicka
(zdroj: Marcel Rebro)S Vladimírom sa stretávame v opustenej budove jednej zo škôl v Chersonskej oblasti. Škola slúži ako centrum pre zber humanitárneho materiálu. Zvážajú ho sem dobrovoľníci z celej Ukrajiny a Európy. Pred školou nás vítajú dvaja policajti – muž a žena. Usmievavá Júlia nás bude dnes sprevádzať pri rozvoze. Ešte ale musím počkať na „autobus“. O chvíľu prichádza. Dodávka s volantom na opačnej strane, britské tabuľky. Z miesta vodiča vystupuje asi tridsaťročný chlap a zdraví nás spevavou angličtinou. Nasleduje ho vysoká blondína. Na stehne má pripnutú osobnú lekárničku IFAK.
Zoznamujeme sa. Pri pohľade na fotoaparáty nás dôrazne žiadajú – žiadne fotky auta, žiadne mená. Nepotrebujú publicitu. Pre bezpečnosť. Prikyvujeme, že rozumieme. Volajme ich teda Adama a Eva. Pýtam sa, ako dlho už pôsobia na Ukrajine. „Od začiatku vojny,“ odpovedá Eva. „Hneď ako to vypuklo, naložili sme plné auto humanitárnej pomoci a vyrazili sme pomáhať. Prvé mesiace sme vozili hlavne utečencov z Chersonu. Áno, z Chersonu okupovaného Rusmi,“ dodáva, keď vidí naše spýtavé pohľady. „Ako cudzinci sme to mali trochu jednoduchšie. Rusi boli k nám o málo ohľaduplnejší ako k domácim. Vozili sme aj tuto Vladimírove deti s ,rodinami‘,“ pokračuje. „Po tom, ako Rusi ustúpili, začali sme rozvážať humanitárnu pomoc.“
Pýtam sa, kde majú základňu, kde prespávajú. „Tak rôzne. Často aj v aute. Máme matrace, deky, spacáky. V zime to bolo ťažké, ale teraz je to aj celkom ,romantika‘. Založíme si táborák a sme ako na pikniku,“ smeje sa Eva. „A to ste tu celý rok? Bez prestávky?“ pýtam sa. „Úplne nie. Na Vianoce sme zašli domov. Do Anglicka,“ odpovedá Adam. „A kto vás financuje, z čoho žijete?“ vyzvedám. „Mali sme nejaké úspory, ale už sme ich minuli. Teraz nás podporujú rodina a priatelia. Teda ani nie tak nás, ako skôr ľudí tu na Ukrajine. My sme len sprostredkovatelia,“ upresňuje.
Zrazu sa neďaleko od nás ozve silná rana. A hneď ďalšia. „To sú naši,“ upokojuje nás Vladimír. „Ale aj tak by sme mali rýchlo vypadnúť. O chvíľu môže prísť ruská odpoveď,“ dodáva Eva. Už má zjavne svoje skúsenosti. Naskakujeme do áut a vyrážame.
Tánin detský tábor
Detský tábor pre deti vojakov. (zdroj: Marcel Rebro)Tatiana organizuje tábor pre siroty, polosiroty a matky s deťmi, ktorých otcovia sú v ruskom zajatí. Rovnaký osud postihol aj ju. Táňa je z Luhanskej oblasti. V roku 2014 opustili s manželom a ročným synčekom domov. Manžel narukoval ako dobrovoľník. Zahynul v tom istom roku. Táňa poslala syna k starému otcovi a sama pôsobila štyri roky na Donbase ako dobrovoľná pomocníčka na fronte. Počas tohto obdobia sa zoznámila s „Markízom“. Zamilovali sa do seba a neskôr sa vzali. Markíz je tiež vojak, prieskumník.
Keď bolo jasné, že Mariupoľ obrancovia už neudržia, Markízovu jednotku do mesta dopravili letecky. Ich úlohou bolo mesto brániť čo najdlhšie a viazať tak ruské sily. Odolávali presile 22-tisíc agresorov. Markíz padol do zajatia. Vypočúvali ho a mučili. „Mlátili ma 24 hodín. Potom ma polomŕtveho hodili do cely. Keď som sa ako-tak pozviechal, zobrali si ma čerství Rusi a bitka pokračovala,“ hovorí.
Táňa mu posielala správy na „hluchý“ účet. Písala mu, ako sa má, čo robí a že na neho čaká. Po ôsmich mesiacoch ho spolu s ďalšími bojovníkmi vymenili za zajatých nepriateľov. Vrátil sa domov, ale nie nadlho. Len čo sa zotavil, vrátil sa späť na front. Na líniu „0“. Na svoje miesto.
Medzitým si aj Táňa našla svoje miesto. Začala organizovať letné tábory pre ženy a deti s rovnakým osudom. S organizáciou jej finančne pomáha Ivan Sýkora a jeho OZ Berkat. Jeden sedemdňový turnus pre 50 účastníkov (matiek a detí) vychádza 5250 eur, čiže 105 eur na účastníka. To je suma, za ktorú môžu matky a osirelé deti na týždeň aspoň trochu zabudnúť. Žiť tak, ako si zaslúžia.
„Bol operátor dronu. Myslela som si, že bude v bezpečí. Keď ho zabili, nemohla som uveriť. Keď som uvidela telo, nechcela som pripustiť, že je to on. Veď bol len operátor dronu.“
„Každý deň mi posielal správu. Aspoň jedno slovo. ,Žijem.‘ A potom prestali chodiť. Už žiadna neprišla. Len mŕtve telo.“
„Chceli sme s mužom si postaviť dom. Na pozemku od rodičov. Mať malú záhradku. Už nechcem nič. Len aby sa vrátil.“
„Deťom som povedala, že ocko zomrel. Každý deň sa pýtajú, kedy sa vráti. Keď sme tu, nepýtajú sa. Aspoň na pár dní zabudli.“
Vasiľ: Ženu mi zabili pred očami
Aľonka bola najlepšia žienka na svete. (zdroj: Marcel Rebro)Vchádzame do dediny Myrne. Je jednou z obcí, pri ktorých sa zastavil postup Rusov. Najviac poškodené sú domy na východnej strane. V jednom z dvorov je chlap. Zoznamujeme sa. Volá sa Vasiľ. Najskôr nám ukazuje lebky kráv. Mal ich osem. „Niektoré zahynuli pri ostreľovaní, ostatné zjedla ,komunita‘ po ústupe Rusov,“ vysvetľuje nám Vasiľ.
Rozpráva nám, ako sa zrazu zjavili okupanti. Ako presťahoval rodinu do pivnice, spravil tam piecku, zaviedol vodu. „Môžeme si pozrieť tú pivnicu?“ pýtam sa. Vasiľ nereaguje. Mlčí, hľadí do zeme. „Tu stávalo auto mojej milovanej ženy,“ prehovorí zrazu potichu. Takmer ho nepočuť. V očiach sa mu lesknú slzy. Tušíme niečo zlé. Nevieme, ako pokračovať. „A ako sa to stalo?“ pýtam sa napokon neutrálne.
„Boli sme v pivnici. Streľba ustala, šli sme von, pozrieť napáchané škody. Prvý šiel zať. Tam doľava k maštali. Za ním Aľonka a ja, posledná dcéra. Zrazu som zbadal záblesk z východu. Dcéra ma strhla za ruku späť zo schodov do pivnice. Posledné, čo som videl, bol výbuch. Moju Aľonku, moje slniečko, to roztrhalo na kusy. Pred mojimi očami,“ hlas sa mu zajakáva.
„Ukážem vám fotku. Tu ju mám – v jej telefóne. Len neviem presne kde,“ snaží sa nájsť snímky. Ruky sa mu trasú, slzy tečú po tvári. Nakoniec nájde album. Ukazuje nám fotografie. „Bola to najlepšia žienka na svete. Piekla koláče a predávala na trhu. Výborná gazdiná. Vedela to aj s peniazmi. Ja som roľník. Robil som aj na lodi matróza, ale som jednoduchý roľník. Bola moje slniečko, moje všetko. A oni mi vzali. Rusi mi ju zabili. Videli cez ďalekohľad alebo z dronu, že vychádzame z pivnice. Jedna rana. Aj viem, odkiaľ priletela. Ako námorník poznám azimuty. Museli vidieť, že nemáme zbrane. Že sme civilisti. Ale vystrelili. Už nemám prečo žiť. Zobrali mi Aľonku, zobrali mi všetko,“ nesúvislo pokračuje Vasiľ. „Pod streľbou sme ju nemohli zaniesť na cintorín. Tu sme ju so zaťom a dcérou pochovali. Potom ako Rusi ustúpili, spravili sme normálny pohreb,“ ukazuje nám provizórny hrob.
Pri rozlúčke odtrhne pár strapcov z viniča. „Berte si. Je sladučké. Aľonka zasadila. Bude vám určite chutiť,“ ponúka nás. Naposledy sa objímame a lúčime. Vasiľ sa cez slzy usmieva. Tľapkáme ho po ramenách a povzbudzujeme ho. Vystiera sa. „Nebojte sa. My to zvládneme. A ďakujeme za pomoc. Ďakujeme za všetko,“ jeho hlas je zrazu pevný. „A keby niekto tam u vás neveril, čo sa tu deje a čo Rusi napáchali, napíšte, nech príde za mnou. Vasil Ivanovič Sedenko z dediny, Myrne,“ lúči sa s nami.
Tatiana: Rusi nám spravili planetárium
Tatiana (zdroj: Marcel Rebro)Tatiana sa narodila v obci Myrne. Spolu s manželom gazdovali – majú viac ako 200 hektárov pôdy. Zhovorčivá žena sype z rukáva čísla. Pred vojnou bolo v obci šesťsto domov. Po ústupe Rusov ostalo ako tak použiteľných 240. „Rusi síce ničili všetko, čo im prišlo do cesty, ale zanechali nám tu krásne veci,“ hovorí so smutným úsmevom Tatiana. Nechápavo na ňu hľadíme. „Poďte, ukážem vám,“ pozýva nás na exkurziu po dedine. Ochotne ju nasledujeme. Hovorí nám, akú mali školu, ako sa tu žilo pred vojnou. Boli poľnohospodári, pracovali tvrdo, ale darilo sa im a boli spokojní. Až kým pred ich dedinou nezastala armáda agresora.
Vchádzame do priestranného dvora, po ktorom pobehuje hydina. Tatiana nám s hrdosťou vysvetľuje, ktoré sliepky sú na vajcia, ktoré na mäso. Priestoru dominuje obrovský zničený kombajn. Tatiana naň smutne pozrie: „Ten už asi neopravíme. A človek si ho tak udržiaval,“ vraví. Uvedomujem si, aké sú niektoré ukrajinské slová krásne a výstižné. „Človek“ znamená aj „muž, manžel“. „Prosím“ sa povie „buď láska“.
„Buď láska, pozrite sa na toto. To je naozaj nádhera. A to nám tu Rusi spravili, naši bratia ...“ otvára dvere do stodoly. Plechové steny sú prederavené od šrapnelov. Nechápavo na ňu pozeráme. Tatiana zatvára za nami vráta. „Vidíte, máme planetárium. Prvé v Chersonskej oblasti,“ usmieva sa. Usmieva sa, keď hľadí do objektívu. Keď sa pozrie mimo, úsmev jej zastrie smútok.
Opúšťame „planetárium“ a Tatiana nás vedie k domu. Cestou sa bavíme o ich plánoch do budúcnosti. „Chceme robiť to, čo vieme a čo nás baví. Rýpať sa v pôde. Sme sedliaci. Len je to teraz ťažké. Polia sú zamínované, pyrotechnici postupujú pomaly. Veľmi pomaly,“ vraví smutne. Prichádzame k domu. Teda k tomu, čo po ňom zostalo. Dostal priamy zásah. Pred domom sú na kope nahádzané rakety. Ruské rakety. Pozerám na ne.
„Človek pozbieral a doniesol sem. Aby sme mali na pamäti, kto sa nám postaral o náš nový život...“ odpovedá Tatiana na nevyslovenú otázku.
Vojna na Ukrajine
- Najnovšie správy o vojne na Ukrajine
- Minúta po minúte: Ukrajina vs. Rusko online
- Volodymyr Zelenskyj: Profil a životopis
- Mýty a klamstvá o vojne na Ukrajine
- Tri roky vojny v grafoch, mapách a na satelitných záberoch
- Ako vyzeral tretí rok vojny proti Ukrajine
