BRATISLAVA. Eliška Horsáková pomáha v ostreľovaných oblastiach, ktorým sa vyhýbajú aj veľké organizácie a kde sa ľudia boja ísť do lesa po drevo pre míny. Dizajnér Dodo Dobrík si zase myslí, že vojnu dokáže ukončiť len rýchla dodávka zbraní a s dávkou irónie posielajú "darčeky" pre Putina. Blogera a podnikateľa Marcela Rebra vojna vyhnala z Ruska a z pôvodne fotografickej cesty na Ukrajinu sa stala humanitárna misia.
Aj po dvoch rokoch ruskej invázie na Ukrajinu, keď záujem verejnosti aj množstvo pomoci klesá, to títo traja Slováci s Ukrajinou nevzdali. Sú len malou vzorkou stoviek dobrovoľníkov, ktorí na Ukrajinu posielajú a vozia humanitárnu pomoc, no aj muníciu či zdravotnícke vybavenie.
Aká je ich motivácia pomáhať, čo zažívajú blízko frontovej línie a prečo je podľa nich dôležité, aby Slovensko stálo za Ukrajinou?
Eliška Horsáková chodí na Ukrajinu pomáhať už roky. (zdroj: SME - Jozef Jakubčo, archív E.H.)Chodí tam, kam iní neprídu
Keď vybuchla Kachovská priehrada, pre ľudí v zatopených obciach zháňala po celej Odese fúriky. Videla, ako Rusi zhadzujú z dronov míny na ľudí, ktorí si šli po vodu. Smeruje do obcí, kam žiadna iná pomoc väčšinou nepríde.
„Niekedy plačem a som vďačná, že som ešte živá. A oveľa menej rozumiem ľuďom, ktorých nahnevajú maličkosti. Keď sa niekto niekde stratí a sťažuje sa, že musí niečo obchádzať, vravím si, že aspoň si nemusí dávať pozor na míny,“ opisuje 34-ročná podnikateľka a dobrovoľníčka Eliška Horsáková.
Keď sa pred dvoma rokmi začala ruská invázia na Ukrajinu, najskôr pomáhala na hranici. „Vedela som jazyk, no veľmi rýchlo som si uvedomila, že najviac budú trpieť tí, ktorí nemôžu alebo nemajú za čo odísť,“ vraví.
Za tristo eur si kúpila starú dodávku, zavolala svojim známym, aby zistila, čo v obciach na ukrajinskom východe najviac potrebujú, naložila dodávku humanitárnou pomocou a vybrala sa na východ krajiny. „Stačilo, ak tá dodávka vydrží jednu cestu, späť už by som sa vrátila vlakom,“ opisuje. Nakoniec na nej najazdila 16-tisíc kilometrov a časom ju vymenila za novšiu. Odvtedy chodí na Ukrajinu pravidelne, väčšinou na miesta, ktorým sa vyhýbajú aj najväčšie humanitárne organizácie.
Prišla o priateľa a pochopila Ukrajinu
Horsáková na Ukrajinu chodí už pätnásť rokov – začínala ako saleziánska dobrovoľníčka v táboroch pre sociálne slabšie deti na Zakarpatsku, až napokon precestovala viaceré ukrajinské regióny. „Snažila som sa s Ukrajincami tráviť čo najviac času – naučiť sa jazyk, pochopiť, ako krajina funguje, aké má problémy s korupciou. V niektorých veciach, napríklad v tom, ako si ľudia navzájom pomáhali, ma oslovila na život viac ako na Slovensku,“ hovorí v rozhovore pre SME.
Napriek tomu cítila, že mnohí ľudia chceli smerovať na Západ a dostať niektoré štandardy aspoň na úroveň Slovenska. Aj preto sa v roku 2014 sama vybrala na kyjevské Námestie nezávislosti, kde protestovala s Ukrajincami za lepšiu budúcnosť. Spoznala sa tam s 27-ročným Tarasom. Po pár mesiacoch, keď sa na východe Ukrajiny rozpútal separatistický konflikt, predal Taras svoju kaviareň a odišiel bojovať na Donbas. „Hovoril, že keď im zoberú Donbas, vezmú si aj Kyjev a potom Ľvov. Ťažko sa ho dalo odhovoriť,“ spomína.
Taras zomrel v lete 2014 neďaleko mesta Debaľcevo. Separatistom vtedy prišli pomôcť ruskí vojaci a ukrajinských vojakov obkľúčili v Ilovajskom kotle. Aj keď Rusi kývli na to, že dovolia ukrajinským vojakom ustúpiť, napokon ich napadli. "Všetci sme čakali, že je z najhoršieho vonku, ale on sa už domov nevrátil. Vôbec sme s tým nepočítali. Vtedy som pochopila, že na dohody s Rusmi sa nedá spoliehať."
Ako pomôcť
- Eliška Horsáková zverejňuje svoje aktivity na stránke elipomaha.sk a na stránke na facebooku.
- prispieť môžete na jej transparentný účet SK15 8330 00000020 0218 8560
Eliške Horsákovej táto strata vzťah s Ukrajinou nenaštrbila. „Potrebovala som pochopiť, prečo Taras zahynul a či jeho boj mal zmysel, a tak som cestovala po Donbase, Odese či Dnipre,“ opisuje. Po vojnovom Donbase cestovala s ukrajinskými koledníkmi, aby nevzbudzovala zahraničným pasom pozornosť.
Na Slovensku pracuje so zdravotníckym zásobovaním, odkedy sa začala ruská invázia, na Ukrajinu nakupuje za príspevky podporovateľov najnutnejšie veci – sviečky, deky, teplé oblečenie či hygienické potreby. Potraviny nakupuje až na Ukrajine, aby na hraniciach nemala problém s clom. Cesta do Chersonskej či Charkovskej oblasti jej niekedy trvá aj tri dni.
„Zisťujem od starostov, policajtov aj vojakov, ktorí ľudia a ktoré obce najviac potrebujú pomoc. Snažím sa tiež ľuďom vysvetliť, že som sama a nedokážem pomôcť všetkým a nedokážem dopraviť materiál na opravu strechy. Mnohí to pochopia a napríklad ma nasmerujú k ľuďom v najväčšej núdzi,“ hovorí. Len málokedy v ostreľovaných oblastiach zostáva – rakety na mestá a dediny väčšinou dopadajú nad ránom. „Aj v Chersone, ak som tam prespávala, som takmer vždy spala vo vani,“ dodáva. Tankovú muníciu totiž protivzdušná obrana nedokáže tak efektívne zostreliť.
Pomoc distribuuje priamo ľuďom, aby sa vyhla korupcii. „Prichádzam do dedín, kde zostalo možno päťdesiat, sto ľudí. Nie som kuriér, veľa robí aj psychologická podpora. Tým, že viem po ukrajinsky a som žena, mnohí sa mi zdôveria aj s tým, čo by inak vojakom nepovedali. Keď vidia vojakov v zákopoch, zdá sa im malicherné pýtať si od nich veci na holenie či dámske hygienické vložky. Mne sa môžu zdôveriť,“ opisuje Horsáková.
Osamelých dôchodcov v zničených dedinách bez signálu potešilo aj to, keď im doniesla ručne nakreslené pohľadnice od detí zo Slovenska. „Chýba im kontakt so svetom, ale keď im poviem, že nejaké dievčatko zo Slovenska im drží palce, dojme ich to,“ dodáva.
Už nehovorím Sláva Ukrajine
Za dva roky od začiatku ruskej invázie sa tiež zmenila nálada medzi Ukrajincami. Priznáva, že mnohí ľudia žijúci na dostrel ruských rakiet sú dnes už otupení a že situácia pri fronte vôbec nie je dobrá. Vychádza aj z rozhovorov s vojakmi, ktorí ju často varujú pred nebezpečnými oblasťami. „Na začiatku mali pocit, že Rusov do pol roka vyženú a že Európa a Amerika im rýchlo pošlú zbrane. To sa však nestalo, neprišlo ani toľko zbraní a ani toľko úspechov. Musí byť frustrujúce, ak vám za mesiac príde šestnásť tankov, keď viete, že Rusi ich majú sto,“ opisuje.
Ak by väčšina zbraní prišla na začiatku vojny, podľa Horsákovej ukrajinskí vojaci mali na to, aby Rusov zo svojho územia vyhnali. Opadlo aj nadšenie z úspechov na fronte. „Už sa radšej nezdravím slovami Sláva Ukrajine, niektorých to vyrušuje.“
Zhoršuje sa aj situácia ľudí vysídlených zo svojich domovov. „Pomoci je menej a ani Ukrajina nemá ekonomickú kapacitu všetkým pomáhať. Na začiatku boli zadarmo autobusy aj ubytovanie pre vysídlencov, dnes však ľudia musia platiť a aj potraviny dražejú. Mnohí sú frustrovaní a niektorí ľudia blízko frontu prežívajú len vďaka tomu, že susedia stále majú zaváraniny,“ vraví. Niektorým ľuďom zabezpečila aj ubytovanie na Slovensku, aby si aspoň na dva týždne od vojny psychicky oddýchli a potom ich odviezla späť domov.
Na Ukrajine tiež cítiť zmenšujúcu sa pomoc zo zahraničia. „Aktuálne je stále zima, takže je dopyt po teplých veciach aj topánkach. Keď som doniesla škatule s vecami, ľudia chceli aj kartóny, aby si mali čím zakúriť. Okolo nich sú síce všade lesy, do tých však nechodia, pretože sú plné mín,“ opisuje. Rusi na polia a lesy zhadzujú malé protipechotné míny.
Napriek ochotným darcom Horsáková vidí, že Slováci sú čoraz menej ochotní pomáhať. „Každý by mal zažiť jeden deň vo vojne, aby si uvedomil, že to je oveľa bližšie, než sa zdá, aby videl, aké je to bojovať proti jadrovej veľmoci. Je dar, že nesusedíme s Ruskom,“ vraví.
Ak Ukrajina zlyhá a príde o svoje územia, bude to podľa nej vizitka zlyhania celej Európy a jej bezpečnosti. „Hovorí sa, že to nie je naša vojna. Lenže to nie je Severná Kórea ani Thajsko, je to susedná krajina, ktorá má oveľa bližšie k nám ako k Rusku a ktorá chce, aby tam veci fungovali aspoň tak ako u nás,“ dodáva.
Marcel Rebro na Ukrajine. (zdroj: Marcel Rebro, Jana Čavojská)Z Ruska išiel na Ukrajinu, najviac podľa neho pomáhajú drony
Ak by padla Ukrajina, máme Rusov na hraniciach my. A ja Rusov na hraniciach nechcem, rozpráva vo svojej bratislavskej kancelárii podnikateľ a bloger Marcel Rebro.
Pravidelne jazdí na Ukrajinu, bloguje na stránke Sme.sk a na Slovensku organizuje zbierky na zdravotnícky materiál, autá, ale aj drony pre ukrajinské ozbrojené sily.
"Prednedávnom som bol v sanatóriu v Odese. Majú obrovský problém s ľuďmi, ktorí prišli o zrak. Sú tam ľudia, ktorí majú vážne psychické problémy, posttraumatickú poruchu, kontúzie mozgu. Niektorí rozprávajú z cesty, dostávajú panické záchvaty," rozpráva.
Humanitárna pomoc pre civilistov už na Ukrajine funguje dobre, tvrdí. Problémom sú dlhodobé následky vojny - desaťtisíce ľudí s telesnými aj s duševnými traumami, ktorí sa musia zaradiť do spoločnosti. Matky, ktoré zostali bez mužov, žijú v prenajatých bytoch a ich život sa riadi termínmi na výdaj humanitárnej pomoci. Každý štvrtok charita, každý utorok Červený kríž.
Výraznú materiálnu pomoc potrebuje armáda. Hoci jednotlivci a občianske organizácie nedokážu dodať húfnice alebo stotisíc delostreleckých granátov, sú veci, ktoré dokážu získať a priniesť aj nadšenci ako Marcel Rebro.
V tundre a bez signálu
"Bol som v zložitej situácii, pretože som mal, vlastne ešte mám, rozbehnutý projekt na severe Ruska," rozpráva Rebro, ktorý sa do Bratislavy vrátil z Ukrajiny deň pred naším stretnutím. Správa o ruskom vpáde na Ukrajinu ho zastihla v tundre medzi Nencami - kočovným národom, ktorý ešte stále žije v jurtách a jazdí na soboch. Ako občan Slovenska, nepriateľského štátu, sa už do Ruska vrátiť nemohol, namiesto života Nencov sa tak s kamarátom vybral dokumentovať vojnu na Ukrajine.
"Mali sme kontakty na Ukrajine aj medzi vojakmi. Keď sme im povedali, že prídeme, začali sa pýtať, či im nemôžeme niečo priniesť. Tak sa z fotografickej misie stala dobročinná," rozpráva Rebro. "Kamarát mi na to požičal dodávku a úplne na pankáča sme vyrazili. Netušili sme, ako sa robí humanitárna pomoc," spomína.
Jednou z najdôležitejších vecí, ktorú na Ukrajinu priniesli, boli turnikety. V zdravotníckom žargóne ide o zlepšené škrtidlá na zastavenie krvácania.
Keď sa v Odese stretol s Irynou Lazarovovou, ktorá zásobovala vojakov pri Bachmute a odovzdal jej škatuľu turniketov, rozplakala sa. "Sto turniketov po 45 eur. Nepripadalo mi to ako niečo veľké," hovorí Marcel Rebro. "Ona mi povedala, že každá tá vec je potenciálne jeden zachránený život. Ak si nezachránil sto ľudí, tak možno tridsať, možno 'iba' desať. Vtedy som vedel, že aj keby som domov nepriniesol jedinú fotku, celé to malo význam," hovorí o svojej skúsenosti.
Nahnevaní, unavení
Po dvoch rokoch vojny v prvom rade medzi samotnými Ukrajincami cítiť únavu, no odhodlanie, posilnené hnevom na útočníkov, je čoraz silnejšie.
Ako pomôcť
- Marcel Rebro a Jana Čavojská vozia pomoc ľuďom a vojakom na Ukrajine priamo do blízkosti frontovej línie.
- Ak chcete pomôcť Ukrajine, môžete tak spraviť podporou niektorej z ich kampaní.
"Rusi sa ich snažia zlomiť, ale efekt je opačný. Tí ľudia sú neuveriteľne nahnevaní. Sú unavení, brutálne unavení, ale sú nasratí. Až tak, že ruských vojnových zajatcov musia skrývať. Bábušky by ich umlátili metlami," rozoberá Marcel Rebro svoje zážitky z ciest na Ukrajinu. Ukrajinci podľa neho vedia, že nemôžu prestať, pretože Rusi neprestanú. Preto odmieta prestať aj on sám. Nechce raz zadržiavať ruskú inváznu armádu na slovenskej hranici.
Ak si má obyčajný Slovák vybrať, čo v rámci pomoci Ukrajine podporiť, sú to jednoznačne drony. Pozorovacie alebo také, ktoré dokážu nad hlavu nepriateľa doručiť "baklažán", čo je slang pre mínometný granát. Sú totiž pomerne lacným a účinným prostriedkom proti agresorovi, ktorý do vojny vrhol všetky svoje zdroje.
Ukrajinci dokážu na delostreleckú paľbu odpovedať dronmi, no najprv musia vidieť ciele. Na to potrebujú pozorovacie drony. S termokamerami, širokými aj teleobjektívmi. Dron v hodnote 400 eur dokáže odniesť osemstogramový mínometný granát nad nepriateľa a zasiahnuť ho. Túto metódu, ktorá je dobre zdokumentovaná aj na videách, sa však už naučili aj Rusi.
Aj proti nepriateľským dronom tak treba bojovať - dronmi s výbavou na rádioelektronický boj (REB), ktoré dokážu rušiť nepriateľské vysielačky alebo prevziať kontrolu nad ich dronmi.
Keď Rebro na platforme Donio urobil kampaň na vianočné darčeky pre Putinových bohatierov, vyzbieral peniaze na drony, ktoré by ruským vojakom doručovali čerstvé baklažány. Keď potom drony objednával a distribútorovi povedal, že pôjdu na Ukrajinu, hneď dostal aj zľavu.
"Boli sme prekvapení, že ľudia stále posielajú peniaze a stále sú naštvaní. Stále sa dokážu vyburcovať," komentuje postoj ľudí na Slovensku.
Dizajnér Dodo Dobrík z iniciatívy Dárek pro Putina. (zdroj: SME - Jozef Jakubčo, archív J.D.)Bez zbraní sa vyhrať nedá. Putinovi preto posielajú nepríjemné darčeky
V deň, keď ruský prezident Vladimir Putin oslavuje narodeniny, zverejnila česká ministerka obrany Jana Černochová na sociálnej sieti X fotografiu, na ktorej má tričko so vztýčeným prostredníkom kostlivca a nápisom „Fuck you Putin“.
Za motívom na tričku stál dizajnér Dodo Dobrík, ktorého nahnevali zábery zo zničeného mesta Buča pri Kyjeve, kde ruskí vojaci zabili stovky civilistov. „Videl som fotografiu s mŕtvou rukou v Buči. Rozhodol som sa ju zdvihnúť a ukázať ňou Putinovi prostredník a ukázať tým, že aj keď je ten človek mŕtvy, je neporazený,“ vraví.
Vtedy už bol na podnet známeho zapojený do českej iniciatívy Dárek pro Putina. Tá takmer od začiatku vojny mala väčšie ambície ako mnohé iné zbierky – nezbierať len pomoc pre vojakov či muníciu, ale rovno kúpiť tank či vrtuľník. Dnes má za sebou úspešné zbierky a najmä v Česku vyzbierali prevažne na zbrane a techniku vyše 26 miliónov eur. „Od začiatku sme chceli robiť veľké a výrazné veci. Ani v zahraničí nikto takú veľkú zbierku nerobil, no chceli sme to vyskúšať,“ vraví Dobrík.
Na začiatku musel rozmýšľať aj nad tým, kde sú jeho morálne hranice a nakoľko správne je posielať pomoc vo forme zbraní či munície. „Argumentovali sme však tým, že bez zbraní sa vojna vyhrať nedá. Ak niekto tvrdí, že zbrane vojnu predlžujú, je to len sladká lož. Silnejšia Ukrajina a jej armáda môže agresora zastaviť, takže ak by zbraní bolo na začiatku a hneď viac, možno by agresia priniesla aj menej mŕtvych. Zbrane pomáhajú týmto mužom brániť svoje rodiny,“ vraví.
Eshop s tankmi
Dobríka k iniciatíve priviedla frustrácia z toho, ako v prvých týždňoch pomôcť ukrajinskej armáde brániť sa. V Česku tak vznikol Dárek pro Putina – projekt, ktorý okrem iného transparentne ukazuje, koľko vojna stojí a vďaka ktorému môžu aj obyčajní ľudia prispieť priamo na nákup vojenskej techniky. „Bol to taký eshop. Na začiatku sme si povedali, že pomáhať budeme až do konca vojny a že do toho nechceme vnášať desivé príbehy a depresiu,“ vraví.
Nekonvenčný spôsob aj marketing vyvolali veľký záujem aj zo zahraničia. Prvý rok napríklad v spolupráci s českým ministerstvom obrany vyzbierali viac ako 1,3 milióna eur na tank Tomáš, ktorý používala ukrajinská armáda aj v bojoch pri Bachmute. Prispelo naň viac ako 11-tisíc darcov.
Odvtedy sa podporovatelia poskladali aj na protivzdušnú obranu, raketomet či drony. Nákup techniky koordinujú priamo s ukrajinskou stranou a podľa toho, čo je dostupné na trhu. Aktuálne napríklad začali zbierku na desať ton plastickej trhaviny, ktorú dokáže ukrajinská armáda zhadzovať z dronov. O pár mesiacov by už na trhu nemusela byť.
Ako pomôcť
- iniciatíva Darček pre Putina aktuálne zbiera peniaze napríklad na vrtuľník Black Hawk pre Ukrajinu
Na dovoze vojenskej techniky zase spolupracujú s českou armádou, keďže presuny podliehajú utajeniu. Ich zbierky otvorene podporila nielen česká ministerka obrany, ale aj prezident Petr Pavel.
Na jeseň minulého roka spustila iniciatíva aj slovenskú verziu Darčeku pre Putina, v spolupráci s projektom Mier na Ukrajine. V priebehu leta vyzbierali od Slovákov, Čechov a aj vďaka daru z Taiwanu vyše 650-tisíc eur na odmínovacie zariadenie Božena 5.
Dobrík napriek tomu tvrdí, že komunikácia kampane na Slovensku a v Česku je rozdielna. „Slováci sa berú omnoho vážnejšie. Od začiatku sme nechceli, aby to bola depresívna a patetická iniciatíva, aj preto využíva hravé farby. V Česku tento druh humoru pochopili,“ vraví dizajnér. Keď spravili anketu, v akej farbe by mali odmínovač dodať, v Česku zvíťazila ružová. Na Slovensku čelili nenávistným komentárom a kritike, že znevažujú armádu a že ide o prejav neúcty.
Odmínovacie zariadenie by pritom nemalo slúžiť vojakom, ale dobrovoľným hasičom na čistenie civilných oblastí. Výrobu Boženy 5 aktuálne dokončujú.
Podobným prípadom je aj aktuálna zbierka na vrtuľník, ktorý pomenovali Čestmír. Ten sa vysmieva takzvaným „chcimírom“, teda ľuďom, ktorí vyzývajú Ukrajinu, aby sa za mier radšej vzdala svojho územia.
Je to aj naša vojna
Aj keď Dobrík sám na Ukrajine od začiatku konfliktu nebol, o dodaných zbraniach, munícii aj pomoci majú prehľad. „Hneď na začiatku vojny sme posielali na front muníciu. Cestoval som akurát autobusom, keď nám prišla fotografia priamo od ukrajinských vojakov, ktorí nám odkázali, že naše strely ráno použili a že sú vďační, že na nich niekto myslí,“ hovorí. V tom čase sa ešte západné zbrane na Ukrajinu dostávali len pomaly. „Títo vojaci vtedy ešte nevedeli, či to nedopadne ako v roku 2014 a či sa na nich všetci nevykašlú. Vtedy pochopili, že im niekto chce pomôcť,“ vraví.
Súčasťou sú však aj negatívne správy. „Prišla nám aj správa, že jednotka, ktorej sme posielali jedlo a vybavenie, je už celá mŕtva, keďže ich pozície zbombardovali.“
Dnes Darček pre Putina funguje aj ako platforma pre menšie zbierky. „Aj keď chcete vyzbierať sto miliónov korún na vrtuľník, môže to pomôcť iným zbierkam. Ľudia si povedia, že to je hlúposť platiť toľko peňazí, no radšej podporia menšiu zbierku,“ vraví Dobrík. Na dodávku na odvoz zranených sa ľudia vyzbierali v priebehu 24 hodín, čo je výrazne rýchlejšie, ako sa to darí iným iniciatívam.
Okolo iniciatívy sa podľa Dobríka vytvorila silná komunita ľudí v Česku aj na Slovensku, ktorí vytrvalo podporujú Ukrajinu ďalej aj napriek klesajúcemu záujmu. Financovaniu pomáha aj predaj tričiek či mikín s ironickými odkazmi na Putinovu inváziu.
Ukrajina pritom už teraz bojuje s nedostatkom munície a pomalými dodávkami zbraní. Aj keď jeden tank či pár dronov frontovú líniu neposunie, podľa Dobríka je dôležité spraviť všetko pre podporu Ukrajiny. „Nechcem si predstaviť scenár, že Ukrajina prehrá. Stačí, že vidím, ako na Slovensku absolútne prehrávame v informačnej vojne,“ hovorí. „Beriem to tak, že pomáham nám a nie len Ukrajine. Môžeme byť veľmi vďační, že bojisko nie je u nás. Aj keď front tu nie je, je to aj naša vojna, nielen ukrajinsko-ruská,“ dodáva.
Vojna na Ukrajine
- Najnovšie správy o vojne na Ukrajine
- Minúta po minúte: Ukrajina vs. Rusko online
- Volodymyr Zelenskyj: Profil a životopis
- Mýty a klamstvá o vojne na Ukrajine
- Tri roky vojny v grafoch, mapách a na satelitných záberoch
- Ako vyzeral tretí rok vojny proti Ukrajine
