Z Charkova, Rubižne a Bilyjho Kolodiazu od nášho reportéra Braňa Ondrášika.
Pred rokom o tomto čase museli Charkovčania ostávať doma už po štvrtej podvečer, niekedy pri sviečkach, a nie iba pre výpadkky elektrickej energie. Dnes už nemusia.
Do druhého najväčšieho mesta Ukrajiny sa vrátil život. Centrálny park – Ševčenkove mestské záhrady – je už pri úsvite plný ľudí. Prechádzajú sa so psami, ponáhľajú sa do práce alebo si sem prišli zabehať. Jeden z bežcov je oblečený vo farbách ukrajinskej vlajky. Večer môžu zostať s priateľmi na večeri až do neskorých hodín. Zákaz vychádzania sa posunul a na jar sa rozsvietili aj pouličné lampy, ktoré boli pre pokračujúce ruské útoky viac ako rok vypnuté.
„Bolo to ako zázrak, keď sa mesto rozžiarilo,“ hovorí 50-ročný advokát Taras Savčenko. Ani on už po viac ako roku nerobí humanitárneho dobrovoľníka.
„Do mesta sa vrátili státisíce ľudí, už je nás zas milión,“ teší sa a zaborí lyžicu do boršču. Pri jedle si listuje v knihe Ľudia Ukrajiny, ktorá tento rok vyšla v edícii denníka SME a zachytáva aj jeho príbeh. Vidno, že mu to robí nevýslovnú radosť.
Sedíme v reštaurácii v centre mesta, dnes už jednej z mnohých. V čase najintenzívnejších bojov v meste zostalo iba 300-tisíc z celkového počtu asi 1,5 milióna obyvateľov.
Savčenko dnes nie je v maskáčoch a neriadi logistiku obrovského humanitárneho skladu, má na sebe štýlové sako a rolák. Už sa nemusí boriť blatom za zvukov ostreľovania, ako advokát pre trestné právo je viac na súdoch, aj tých vojenských.
Mesto zničili, ale nezlomili
A hoci leteckých poplachov aj samotných útokov je menej, stále sú. Pred mesiacom dopadla iba kúsok od hotela v centre mesta ruská raketa Iskander. Útok bol taký rýchly, že letecký poplach zaznel až zopár minút po dopade rakety. V ten deň pri ranných ruských útokoch na civilnú infraštruktúru mesta zomrelo 10-ročné dieťa a 25 ľudí bolo zranených.
Taras Savčenko po viac ako roku zavesil prácu dobrovoľníka na klinec a vrátil sa k advokácii. (zdroj: Michal Burza)Hotel využívajú zahraniční novinári a pracovníci medzinárodných humanitárnych organizácií. Ubytovali sme sa tu aj my, rovnako ako na predchádzajúcich dvoch cestách.
Už predtým prasknuté sklenené dvere od nášho posledného pobytu nahradili masívnym drevom. Na domácich hotel pôsobí tak, že je zatvorený. Veď aj predná fasáda je plná vybitých okien a zakrytá iba provizórnymi fóliami. Vnútri však stále pulzuje hotelový život, ak sa to tak dá nazvať. Na mieste je dlhodobo iba minimum hostí a k dispozícii je iba niekoľko izieb. Sú v perfektnom stave, hoci tlaková vlna poškodila izby v prednej časti.
Vedľajšiu obytnú budovu raketa zasiahla priamo, ale aj tu už od rána pracujú klampiari. Ich búchanie tu, na rozdiel od miest, kde bežne vládne pokoj, znie akosi inak, melodicky. Aj práca klampiarov je dôkazom nezlomnej vôle a ducha tohto po rusky hovoriaceho mesta, kde čoraz viac a častejšie počuť ukrajinčinu.
Pomohli blížnym aj sami sebe
Podobne ako Taras, ani dobrovoľníci na bicykloch, velontéri, ktorí nie tak dávno rozvážali pomoc pre starých a chorých ľudí na predmestiach, už ako humanitárni kuriéri nefungujú. Novinárov vítajú v skromnej kancelárii v budove, ktorá má svoje najslávnejšie časy dávno za sebou, za zvukov odznievajúcej sirény leteckého poplachu. Už niekoľkého toto ráno, no na Charkov tentoraz ruské útoky nemierili.
„Je to náročné. Ja pracujem a žijem v priemyselnej zóne mesta. Keď zaznie siréna, musíte rozmýšľať, či prácu nezabaliť a ísť čo najskôr domov,“ hovorí dobrovoľník Nikita Sorokin (32). Industriálne zóny boli terčom častých ruských útokov. Hoci už nie sú velontérmi, stále sa pomáhajú obyvateľom mesta aj okolitých obcí.
