Aký je život odsúdených v ruskej armáde

Nie sme pre nich ľudia, hovorí o obyčajných ruských vojakoch jeden z väzňov.

Text pôvodne vyšiel na webe Aktuálně.cz

Sľúbili im slobodu, keď budú pol roka bojovať proti Ukrajine. Bežní ruskí vojaci sa k nim ale na fronte správajú nepriateľsky, posielajú ich ako návnadu pre ukrajinských strelcov a ich mŕtvoly nechávajú bez povšimnutia ležať v bahne, aby rodina nedostala kompenzácie, tvrdia ruskí väzni.

"Nie sme pre nich ľudia, pretože sme zločinci," opisuje jeden z nich.

Jeden z bývalých zajatcov, Alexander, povedal, že videl, ako psy na fronte obhrýzali telá jeho mŕtvych kamarátov. "Telá boli všade, ale nikto sa o ne nestaral," povedal pre americký denník New York Times.

Podľa neho to bolo preto, lebo rodina dostane za padlého vojaka peniaze, ale ak sa telo nenájde, osoba sa považuje len za nezvestnú. Zo 120 mužov v jeho jednotke podľa neho zostalo nažive 40.

On sám vstúpil do armády v marci tohto roku, krátko po tom, ako bol odsúdený na niekoľko rokov väzenia za vraždu. Doma nechal manželku, dcéru a novorodeného syna. Povedal, že sa obával, že by vo väzení nevydržal mučenie.

Loading
...

Podobné príbehy získala aj americká televízia CNN. "Posledný z deviatich otrasov mozgu si pamätám najjasnejšie," povedal jej Sergej, ktorý bol kvôli zraneniam niekoľkokrát v nemocnici, ale vždy skončil späť na fronte.

"Útočili sme. Mierili na nás protitankové granátomety a niekoľko (bezpilotných) lietadiel. Náš veliteľ kričal do vysielačky: 'Mne je to jedno, choďte na to! Nevracajte sa, kým neobsadíte túto pozíciu!'"

Ukrajinský granát vybuchol vo vzdialenosti necelých 30 centimetrov a jeho kamaráta na mieste zabil. Ako zázrakom nebol vážne zranený, len na päť hodín stratil zrak.

Aj inak sú podľa neho podmienky na fronte ťažké. Pre vodu museli ísť štyri kilometre a v zime pili roztopený sneh. "Niekedy sme celé dni nejedli, celé dni sme nepili."

Od wagnerovcov k armáde

Disciplína sa podľa Sergeja udržiavala prostredníctvom popráv. "Niekedy veliteľ 'resetoval' ľudí. Vymazal ich, zabil ich. Videl som to len raz. Zápasili s človekom, ktorý kradol a zabíjal vlastných ľudí v zákopoch. Nevidel som, kto zo štyroch ľudí okolo neho strieľal. Ale keď sa pokúsil utiecť, strela ho zasiahla do zátylku. Potom som videl ranu. Odniesli ho preč."

Vo februári začalo ruské ministerstvo obrany verbovať väzňov do špeciálnych jednotiek s názvom Búrka Z. Túto stratégiu predtým použil Jevgenij Prigožin pre svoju žoldniersku skupinu Wagner. Vo februári však musel skončiť a túto úlohu prevzalo samotné ministerstvo.

Prigožin tvrdí, že z jeho 49-tisíc naverbovaných zajatcov bolo približne 20 percent zabitých v boji. Tí, ktorí prežili, sa po šiestich mesiacoch vrátili domov ako slobodní muži, a hoci opisovali kruté podmienky na fronte, väčšina z nich dostala sľúbené odmeny. Podľa zaznamenaných svedectiev to často neplatilo pre vojakov ruskej armády.

Súvisiaci článok

Súvisiaci článok Nechal zabiť celú rodinu, teraz je voľný. Z frontu sa do Ruska vracajú tisíce trestancov Čítajte

Vojaci sa na podmienky v ruskej armáde sťažovali už minulý rok. Vyplýva to okrem iného z telefonických odposluchov zverejnených ukrajinskou tajnou službou SBU, v ktorých Rusi hovoria, že Ukrajinci majú lepšie zbrane a vybavenie alebo že ruské delostrelectvo zlyháva.

Ešte horšie sú na tom väzni, ktorí sú teraz v radoch armády namiesto wagnerovcov. Často nedostávajú výplatu a ich velitelia ich nechcú pustiť z frontu ani po šiestich mesiacoch.

Ruská armáda nezverejňuje straty na bojiskách, a preto nie je možné odhadnúť, koľko trestancov teraz zahynulo. Podľa údajov, ktoré zozbierala britská BBC a nezávislý server Mediazona, však od jari tohto roka patria väzni medzi najčastejšie obete.

Iba návnada

"Je to, akoby sme každý deň sedeli na sude s pušným prachom," povedal Alexandr. "Hovoria nám: 'Ste lúzri a vaše meno nič neznamená'."

Na východnom brehu Dnepra vlani v novembri jeho jednotku tri týždne postupne decimovalo ukrajinské ostreľovanie. Nevedeli presne, čo majú robiť, a bolo im len povedané, aby zostali na pozíciách. Nemali však žiadne ťažké zbrane ani nič, čím by sa mohli brániť.

"Behám tu s automatickou pištoľou ako idiot. Nevystrelil som ani raz, nevidel som jediného nepriateľa," posťažoval sa vtedy v hlasovej správe Dmitrij, bývalý zajatec z Alexandrovej jednotky, ktorý je už mŕtvy. "Sme len návnada na odhalenie ich delostreleckých pozícií."

Dmitrijova manželka sa o túto správu podelila s denníkom New York Times.

Aj Alexandr v máji takmer prišiel o život. Jeho jednotka rozmiestňovala míny na brehu rieky, keď ju zasiahla ukrajinská húfnica, ktorá pritom odpálila niekoľko blízkych mín. Všetci ostatní muži zomreli na mieste, len Alexandr tvrdí, že bol zranený.

"Kúsok po kúsku som sa odplazil a potom som sa prikryl nejakou sutinou, pretože som vedel, že inak by ma dorazili." Povedal, že predtým, ako stratil vedomie, stihol poslať textové správy svojej jednotke. Tá ho na druhý deň vytiahla z trosiek a poslala ho do nemocnice na Kryme. Ale skôr, ako sa mu zranenia zahojili a začal opäť poriadne chodiť, poslali ho opäť na front.

Syna vraha by nezniesla

Andrej toho na fronte veľa nevidel. V hlasových správach, ktoré posielal domov svojej matke, si robil žarty z počasia. Ako dvadsaťročného ho odsúdili na deväť a pol roka za prechovávanie drog.

Odsedel si tri a potom narukoval bojovať za slobodu. "Ešte nebol ani dospelý," povedala jeho matka Julia pre CNN.

Začiatkom mája jej poslal správu, že jeho jednotku posielajú na front, a o deň neskôr zomrel. Pravdepodobne počas rozsiahleho útoku, pri ktorom zahynulo asi 60 ruských vojakov.

Julia jeho telo nevidela a nedostala ani žiadne jeho veci. Iba list z ministerstva obrany, v ktorom sa nepravdivo uvádzalo, že Andrej zomrel v ten istý deň, keď ho prepustili z väzenia.

"Najťažšie bolo, že som sa bála, že niekoho zabije," povedala Julia, ktorá svojho syna od odchodu na vojnu odrádzala.

"Aj keď to znie smiešne, bála som sa, že to všetko prežije a vráti sa ku mne ako vrah. So synom narkomanom sa dá žiť, ale so synom vrahom - to by som prijala ťažko."

Autor: Dominika Perlínová