Vojna na Ukrajine: Ako sa žije v Charkove pod ruským ostreľovaním

Posledné štyri mesiace žije 92-ročná Marija v podzemí so svojou dcérou, zaťom a rodinnou mačkou.

CHARKOV. Po tom, čo prežila druhú svetovú vojnu, žila Marija Nikolajevna rušný a spokojný život. Vychovala dve deti, pracovala ako inžinierka v sovietskom leteckom priemysle a zveľaďovala záhradu pri rodinnom dome v ukrajinskom Charkove.

Ako starla a jej manžel Vasilij Emelianovič zomrel, obzory sa jej zúžili na byt na druhom poschodí, výhľad z okna na deti hrajúce si na hojdačkách a návštevy dcéry, ktorá bývala neďaleko. Keď sa tento rok po ruskej invázii vrátila do krajiny vojna a jej dom zasiahli bomby, Marijin svet sa zmenšil ešte viac - na pivnicu na druhom konci mesta, píše agentúra Reuters.

Život v podzemí

Posledné štyri mesiace žije 92-ročná Marija v podzemí so svojou dcérou, zaťom a rodinnou mačkou. Pohľad na denné svetlo sa jej naskytne len vtedy, keď sedí vo dverách na kraji schodiska, ktoré vedie na ulicu. Oba ich domy sú teraz neobývateľné, a tak rodina žije v provizóriu v pivnici bytového domu jedného známeho.

Charkov - druhé najväčšie ukrajinské mesto - odolal ruskému útoku, ktorý v prvých dvoch mesiacoch invázie dosiahol až na jeho predmestie. A po období relatívneho pokoja čelí v poslednom mesiaci takmer každodennému ostreľovaniu.

Marija má problémy s pohyblivosťou a trpí postupnou stratou pamäti a zmätenosťou, ktorá sa po útoku na jej dom ešte zhoršila. "Zabudla, ako vyzerá mesto. Je zmätená a nevie, kam ísť, čo robiť, ako si ľahnúť, spať, skryť sa," opísala jej 58-ročná dcéra Natalija. "Zle počuje, takže musíme veci zapisovať. Bolo to veľmi ťažké - a stále je, ale našli sme spôsob, ako fungovať," dodala Natalija.

Záchrana pred bombami

Jej dom sa nachádzal v jednej z najviac bombardovaných častí Charkova a Natalija sa preto domnievala, že matka bude vo väčšom bezpečí, keď zostane na svojom predmestí. Dohovorila sa so susedmi, aby jej mame nosili jedlo a kontrolovali ju. Raz v noci však zavolal sused, že sa vedľa Marijinho bytu ozvala explózia, ktorá prerušila prívod elektriny. Nataliji sa podarilo matke dovolať. Tá sa v slzách snažila v tmavom byte obliecť.

Natalijin manžel Fedor našiel taxikára, ktorý bol ochotný prejsť obliehaným mestom a vyzdvihnúť Mariju s pár vecami, ktoré sa im podarilo vyzbierať. "Taxikár ju vyzdvihol, zniesol dole a veľmi rýchlo prešiel mestom, aby ju dopravil do bezpečia," hovorí Natalija, ktorá si neželala uviesť svoje priezvisko. "Nemôže už bez nás žiť, pretože sa to podpísalo na jej zdraví," poznamenala o matke.

Marija pritom vojenský konflikt už zažila. Cez druhú svetovú vojnu, keď bola ešte malá, bola jej rodina počas okupácie Ukrajiny prinútená ubytovať nemeckého dôstojníka. Muž, za ktorého sa neskôr vydala, v tomto konflikte bojoval.

Marija a jej manžel pochádzali z rovnakej dediny v Poltavskej oblasti, ale stretli sa po vojne v Charkove, kde navštevovali večernú školu, delili sa o lavicu a zamilovali sa do seba. Marija potom pracovala ako inžinierka v charkovskej štátnej fabrike, ktorá vyrábala letecké súčiastky. Manželom sa narodil syn a dcéra, kúpili si byt so záhradou a motorku. "Ťažké časy nechali za sebou," spomína Natalija.

Miesto v dejinách. Na paletách

Dnes trávi Marija čas čítaním časopisov a preberaním manželových medailí - jedných z mála vecí, ktoré Fedor pri jej úteku z domova zachránil. Slúžia ako talizman: fyzická pripomienka toho, aké miesto jej rodina zaujíma v histórii. Patrí medzi ne Rad vlasteneckej vojny za manželovu účasť v sovietskych operáciách proti Nemcom a medaila za boj proti Japonsku na sklonku konfliktu.

V pivnici spí Marija na matraci položenej na drevených paletách v provizórnej "spálni" vymedzenej tromi lacnými dekami. Zaodetá do bundy s tlstým golierom, ktorá ju má chrániť pred podzemným chladom, žije hovormi cez aplikáciu WhatsApp so svojou 31-ročnou vnučkou Mášou, ktorá je v New Yorku. V jednom telefonáte sa vnučky spýtala, či sa tam tiež strieľa. "Nie mami, je to tam dobré, je tam teplo a pokoj. (Máša) nás tam chce všetkých priviesť," vložila sa do hovoru Natalija so smiechom. Načo sa Marija rozžiarila a pobozkala displej telefónu.

Pokiaľ ide o budúcnosť, rodina nemá odpovede, len otázky, rozpráva 62-ročný Fedor. "Kedy sa táto vojna skončí? A od koho to závisí? Od politikov? Nás? Od armády? Lebo v našej dobe je to neprijateľné, je to barbarstvo. Aby moja svokra a ďalší starí ľudia, ktorí majú 95 či 97 rokov, dožili svoj život v takýchto podmienkach. Čím skôr sa to skončí, tým lepšie," dodal.