Z Ukrajiny od našich spolupracovníkov Branislava Ondrášika a Michala Burzu.
„Gejropa, gejropa!“ Škrieka reportér v ruštine v televízii. Slovo, ktoré Rusi vymysleli ako jeden z pilierov svojej protieurópskej propagandy.
Perverzní gejovia na našom Donbase. Homosexualisti. Dokonca aj v Mariupoli, hlási s vážnou tvárou z Donecka ruský novinár. Na bojisku majú aj vlastný pluk, s ktorým teraz bojujú naši statoční ruskí vojaci.
Ruské lži o LGBTI+ v armáde
Viktor Pylypenko, 36-ročný vojak 72. ukrajinskej brigády, momentálne na bojisku neďaleko Torecka v Doneckej oblasti, je prvým otvorene homosexuálnym vojakom v ukrajinskej armáde. A svoj príbeh doma rozpráva už štyri roky.
Dobre teda vie, že niečo ako ruská nenávistná propaganda sa človeka môže dotknúť aj priamo. „Ruská armáda je extrémne homofóbna. Niektoré ich tvrdenia sú až hlúpe a absurdné. Napríklad, že máme pluk gejov a ja mu velím,“ hovorí.
Nie je ani veliteľ a žiadna gej jednotka v ukrajinskej armáde, samozrejme, neexistuje. Viktor je vojnový zdravotník a zároveň ostreľovač.
S Rusmi sa však na bojisku viackrát dostal do priameho a ostrého kontaktu.
„Nie je to o tom, že by som mal z ich smrti radosť. Nie som rád, keď ich musím zabiť. Na bojisku je to však kto z koho, buď zomrie on, alebo ja,“ hovorí. „No vždy im dám šancu, aby neprišli o život alebo neboli zranení. Vždy na nich predtým kričím, aby sa vzdali,“ dodáva.
Práve ste stúpili do krvi. Reportáž z Charkova, ktorý Rusi znovu bombardujú Čítajte Sú jednorožce, neviditeľní ako gejovia
V jednom takomto boji, keď stál niekoľko metrov od ruského vojaka, ktorý následne svoj život stratil, prišiel o svoju vojenskú bundu.
Bola by to úplne obyčajná bunda, keby na nej nebola výšivka, ktorú na nej nosí. A tá je v miestnej armáde vcelku špeciálna a zatiaľ aj pomerne vzácna.
Zelený jednorožec a plameň. Nad ním našitá modrá a žltá: ukrajinská vlajka. Je to symbol pre LGBTI+ komunitu v miestnej armáde.
Viktor Pylypenko (zdroj: Instagram.com/viktor_pylypenko)Nápad o jednorožcovi prišiel práve od Viktora. „Osobitné nášivky sú v našej armáde tradíciou. Vybral som túto bytosť, lebo je neviditeľná, nikto ju nevidel. Existuje však, aspoň teda v rozprávkach. Rovnako ako v armáde, snažili sa nás nevidieť, ale existujeme.“
O jednu „výložku“ síce už v boji prišiel, našťastie mal ešte jednu náhradnú, ktorú teraz používa. Celkovo ju nosí asi stovka ukrajinských vojakov a vojačiek, ktorí sa pridali do komunity, ktorú založil.
Gejov a lesieb je tam pol na pol, dokonca aj zopár transrodových vojakov. Dvadsaťtriročný Maksym Potapovyč z KyivPridu hovorí, že jednu transrodovú vojenskú zdravotníčku práve povýšili na dôstojníčku. Na rozdiel od Viktora nebojuje na východe, ale na južnom fronte.
Keď Viktor hovorí o svojom príbehu, opäť sa vracia k neviditeľnosti jednorožcov. Do armády sa pridal už na začiatku súčasného konfliktu, teda po revolúcii na majdane v roku 2014. Vedel, že pre svoju krajinu musí urobiť ešte viac, než byť „iba“ na námestí.
Vtedy o jeho sexuálnej orientácii ešte nikto nevedel. Urobiť coming out a hovoriť o nej sa rozhodol až o štyri roky neskôr. „Cítil som, že musím. V armáde nás nebolo vidieť a chcel som spraviť niečo pre to, aby sa vedelo, že my tu tiež sme,“ vysvetľuje.
A hoci v tejto komunite je ich zatiaľ iba asi stovka, celkový počet LGBTI+ ľudí v armáde odhaduje možno až na desaťtisíce. „Myslím, že náš podiel na bojisku je podobný ako v bežnej populácii.“ Je to jediná podobná komunita v miestnej armáde a možno aj na svete.
Správy o diskriminácii armáda rieši
Komunita je v kontakte prostredníctvom sociálnych médií a komunikačných aplikácií. Pomáhajú si napríklad vtedy, keď sa niekto z nich dostane do problémov pre svoju sexuálnu orientáciu.
„Jedného vojaka zbil opitý ukrajinský vojak. Útok bol verbálny aj fyzický, pretože bol gej,“ hovorí Viktor. V ukrajinskej armáde takéto šikanovanie netolerujú. Opitý vojak teraz za tento skutok stojí pred vojenským súdom.
Iný prípad, ktorý však spomína, je komplikovanejší. Išlo o skryté šikanovanie, ktoré sa priamo bitkou neprejaví. Výsmech zo sexuálnej orientácie spustil u jedného vojaka depresiu a dokonca sa pokúsil spáchať samovraždu.
Tieto komplikovanejšie prípady však ukazujú výzvy, akým musia LGBTI+ vojaci a vojačky čeliť. A to sa ešte len pridáva k stresu, ktorí zažívajú na bojisku tvárou zoči-voči agresorovi.
Nie je to búrka, sme na Ukrajine. Sú to bomby Čítajte Viktora spolubojovníci hneď prijali
Tridsaťšesťročný Pylypenko tomuto našťastie čeliť nemusel a možno aj dobrá atmosféra v jeho jednotke mu dodáva ešte viac odvahy angažovať sa a hovoriť.
„Vždy som od svojich bratov v zbrani cítil atmosféru otvorenej náruče a rešpektu. V jednotke moju orientáciu vyzradil môj veliteľ, ale nebol v tom zlý úmysel. Všetci to hneď prijali.“
Teraz na bojisku žartujú napríklad o svojich romantických vzťahoch, rovnako ako by ste to urobili v akejkoľvek priateľskej konverzácii.
Na bojisku je, samozrejme, sám, ale v živote nie. Jeho partner je režisér, ktorého film predstavili aj na známom filmovom festivale na Západe. Na diaľku môžu byť v kontakte iba cez smartfón, ale stoja pri sebe.
Jeho priateľ mu pomáha aj s kúpou lepšieho vojenského vybavenia, vďaka čomu má napríklad kvalitnejšie vojenské topánky.
Na pódiu drag queen, v civile maskáče
Prichádzame do malebného zákutia Kyjeva, neďaleko hlavného mesta. „A máte povolenie ísť do Borispyľa?“ pýta sa taxikár. „Nie, nie, nejdeme na letisko, musíte odbočiť kúsok pred ním,“ ukazujeme mu.
Kedysi hlavné medzinárodné letisko mesta je dnes vojnovou zónou, čelilo útoku hneď v prvý deň vojny.
Na včelej farme nás víta tridsaťdvaročný Artur Ozerov. Okrem lesa ho tu obklopuje 80 rodín včiel, je ich teda okolo osem miliónov, pričom jedna rodina za rok vyprodukuje 35 litrov medu. Je doktorandom biochémie.
“Pred vojnou naša komunita nebola taká viditeľná. Je to pre nás unikátna príležitosť, ako väčšinovej populácii ukázať, že tu sme a že aj my bojujeme za domovinu.
„
Keď nie je vo svojej záhrade, robí v organizácii pracujúcej pre kyjevskú samosprávu. Vyrábajú rakvy a konštrukčné materiály na obnovu zničených budov. Keďže pracujú pre armádu, maskáče sú tak aj jeho pracovným oblečením. No na rozdiel od Viktora, oni sa držia od bojiska ďalej, vždy aspoň päť kilometrov od nebezpečných zón, kde by mohli napríklad prebiehať aktívne boje.
„Aj tak poznám zvuk rakety, keď presviští nad hlavou,“ hovorí.
Okrem práce, záhrady a štúdia biochémie je aj drag queen. Na javisku sa prezlieka za ženu, aby priniesol publiku radosť.
O tom, že sa stane drag queen, uvažoval tri roky, ale konečné rozhodnutie padlo na Nový rok, dva mesiace pred spustením ruskej invázie. Jeho meno na javisku je Aura.
Toto rozhodnutie vzniklo v novoročnom opojení, keď už asi stýkrát pozerali na párty americkú RuPaul Show. „Ako školák som bol v divadelných krúžkoch a často mi prideľovali ženské roly, takže tento štýl vystupovania je pre mňa prirodzený,“ vysvetľuje.
Aura a Artur (zdroj: Instagram.com/Aura_dragqueen)Vojna Auru zastavila iba čiastočne
Svoj imidž Aury pripravoval tri týždne, kým sa odvážil na pódium. Potom vypukla vojna. Kluby sa zatvorili a aj keď sú už dnes otvorené, na verejnú zábavu sa necíti. „Nie je to čas na zábavu, keď v krajine zúri vojna“.
Keď sa vojna skončí, alebo sa aspoň upokojí, chce sa vrátiť. „Budem pokračovať, jednoznačne,“ hovorí odvážne.
Keď mu to finančná situácia dovolí, aj dnes si občas kúpi zopár kúskov dámskeho oblečenia o odfotí sa pre fanúšikov na svojom instagrame.
Vojna tak Auru, rovnako ako Artura, zastavila iba čiastočne. A možno ho a ju uvidíme aj západnejšie od Ukrajiny, pozvania rýchlo dostal do Španielska či do Poľska.
Coming outu sa obával, no v marci s ním vyšiel rozhovor a zrazu sa o ňom vedelo. „Šéf sa ma spýtal, či ja som tá Aura, a nemal s tým absolútne žiaden problém. V tomto meste je LGBTI+ komunita viac-menej akceptovaná,“ dodáva.
V meste je podľa Ozerova asi sedem gej klubov. Aj dnes, keď Rusi na Kyjev stále sporadicky útočia, sú otvorené. Možno aj ako znamenie vzdoru a odporu.
Sú to muži, ale obliekajú a líčia sa ako ženy. Inšpiráciou sú im aj vlastné matky Čítajte Statočnosť patrí každému
Tento pocit potvrdzuje aj Maksym Potapovyč z KyivPride. „Pred vojnou naša komunita nebola taká viditeľná. Je to pre nás unikátna príležitosť, ako väčšinovej populácii ukázať, že tu sme a že aj my bojujeme za domovinu,“ hovorí iba 23-ročný aktivista Potapovyč, s ktorým sa stretávame v ich malej zastrčenej kancelárii v bytovke v centrálnej časti Kyjeva.
Ukazuje nám ich plagát: známu kyjevskú monumentálnu sochu ženy „vlasť“, no s dúhovou zástavou. Plagát a vyobrazenie dnes podľa Potapovyča reprezentuje, že statočnosť patrí každému. A domovina nerozlišuje, či ste LGBTI+, alebo hetero.
Nedávny prieskum, ktorý pre LGBTI+ centrum Nash Svit urobil Kyjevský medzinárodný inštitút sociológie, ukázal, že po začiatku vojny má na Ukrajine prirodzene pozitívny alebo neutrálny vzťah k LGBTI+ komunite takmer 58 percent Ukrajincov (organizácia interpretuje neutrálny názor pozitívne, znamenajúci prijatie komunity) a ešte o niečo viac ľudí (takmer 64 percent) si želá pre komunitu rovnaké práva ako má väčšinová populácia.
Zároveň viac ako polovica má pozitívny alebo neutrálny názor na uzákonenie registrovaných partnerstiev.
Až 81 percent populácie tiež oceňuje účasť LGBTI+ ľudí pri obrane Ukrajiny a v boji proti Rusku, resp. majú na túto otázku pozitívny či neutrálny názor. Prieskum tak ukázal významný pozitívny posun vo vnímaní sexuálnych menšín na Ukrajine oproti obdobnému prieskumu v roku 2016.
Pred vojnou najmä takzvaní tradicionalistickí rusky hovoriaci poslanci komplikovali prijímanie zákonov proti diskriminácii gejov alebo o nenávistných zločinoch. No len pred pár dňami miestny parlament Verchovna Rada schválil Istanbulský dohovor o právach žien a domácom násilí. Za dohovor hlasovala absolútna väčšina poslancov – 259, 25 sa zdržalo.
Pred vojnou čelila komunita viac aj prípadom násilia zo strany domácich pravicovo-extrémistických skupín, ako aj radikálnych skupín financovaných zo strany Ruska.
Okrem vojakov v armáde vedia aj o veľa obrancoch krajiny patriacich do LGBTI+ komunity, ktorí sú v teritoriálnej obrane. Domobrane, ktorá vznikla z nevojakov hneď po začiatku invázie.
Dnes však fakt, že Rusko, ktoré napadlo Ukrajinu, je zároveň krajinou otvorene raziacou líniu proti sexuálnym menšinám, komunite v emancipácii aj akceptácii paradoxne pomáha. „Homofóbia je Rusko,“ hovorí mladík.
Radšej ušli, ako by bojovali
Z centrálnej časti krajiny, kde je aj hlavné mesto, ale ani od aktivistov na východe, z viac rusky hovoriaceho Charkova, nemajú od vypuknutia veľa správ o homofóbnych incidentoch.
„Skôr je to zo západu, kde sa časť LGBTI+ komunity, rovnako ako celého obyvateľstva, presťahovala. Lebo tam je pokoj. Napríklad to boli prípady, keď sa domobrana šikanózne správala k viditeľným LGBTI+ ľuďom v Ľvove,“ hovorí Maksym.
Vojna priniesla LGBTI+ komunite emancipačný moment, keď ich dúhová zástava môže hrdo viať po boku tej ukrajinskej. Dokonca si vytvorili vlastnú dúhovú zástavu, ktorá má aj farby ukrajinskej.
Rusi ho zranili, vyzliekli a použili ako štít. Reportáž zo zničených miest, kde sa vracia život Čítajte Maksym nám ju ukazuje iba na fotografii. Teraz totiž cestuje po Európe, plánovali ju priniesť aj na varšavský Pride, ktorý bol tento rok spojený s tým kyjevským.
A ako dopadli tí najväčší tradicionalistickí krikľúni spred vojny? Viktor aj Artur o nich vedia svoje, poznajú tiež veľa ich príbehov zo svojho okolia.
„Veľa ľudí z LGBTI+ komunity išlo na front, zatiaľ čo títo takzvaní tradicionalisti z krajiny ušli,“ hovorí Artur.
Viktor túto skúsenosť potvrdzuje: „Bolo to na začiatku vojny, keď mladí muži mohli ešte prekročiť hranice. Viem o mnohých takých mužoch z tohto tradicionalisticko-konzervatívneho tábora alebo z krajnej pravice.“
Vojna na Ukrajine
- Najnovšie správy o vojne na Ukrajine
- Minúta po minúte: Ukrajina vs. Rusko online
- Volodymyr Zelenskyj: Profil a životopis
- Mýty a klamstvá o vojne na Ukrajine
- Tri roky vojny v grafoch, mapách a na satelitných záberoch
- Ako vyzeral tretí rok vojny proti Ukrajine
