BACHMUT. Spálené lesy, so zemou zrovnané mestá a bojovníci s amputovanými končatinami. Bombardovanie tak neúprosné, že jedinou možnosťou je ležať v zákope, čakať a modliť sa.
Ukrajinskí vojaci, ktorí sa vracajú z frontových línií na Donbase, kde Rusko vedie zúrivú ofenzívu, opisujú život počas bojov ako apokalypsu, napísala agentúra AP.
V rozhovoroch sa niektorí sťažovali na chaotickú organizáciu, dezercie a psychické problémy spôsobené neustálym ostreľovaním.
Iní naopak hovorili o vysokej morálke, hrdinstve svojich kolegov a odhodlaní pokračovať v boji, hoci lepšie vybavení Rusi ovládajú čoraz viac územia.
Boje v neľudských podmienkach
Tridsaťročný poručík Volodymyr Nazarenko, zástupca veliteľa práporu Sloboda ukrajinskej Národnej gardy, bol medzi vojakmi, ktorí sa na rozkaz velenia armády stiahli zo Severodonecka.
Počas mesiaca trvajúcej bitky ruské tanky zničili všetky potenciálne obranné pozície a premenili mesto s predvojnovou populáciou 101-tisíc ľudí na "spálenú púšť", povedal.
"Ostreľovali nás každý deň. Nechcem o tom klamať. Pálili na každú budovu," tvrdí Nazarenko. "Mesto bolo metodicky zrovnávané so zemou," dodáva.
Severodoneck bol v tom čase jedným z dvoch veľkých miest pod ukrajinskou kontrolou v Luhanskej oblasti, kde proruskí separatisti pred ôsmimi rokmi vyhlásili samozvanú republiku.
Rusi ovládajú Lysyčansk, bombardovaní Ukrajinci sa už veľmi nebránili Čítajte Keď 24. júna prišiel rozkaz k ústupu, Ukrajinci boli obkľúčení z troch strán a upevňovali obranu chemického závodu, ktorý ukrýval civilistov.
"Ak bolo niekde peklo na zemi, tak v Severodonecku," hovorí vojak z Nazarenkovho práporu Artem Ruban z relatívne bezpečného mesta Bachmut, ktoré leží 64 kilometrov juhozápadne od dobytého Severodonecku. "Vnútorná sila našich chlapov im umožnila držať mesto do poslednej chvíle," dodáva.
"Neboli to ľudské podmienky, v ktorých museli bojovať. Je ťažké vám to tu teraz vysvetliť, aké to tam bolo," uvádza Ruban. "Bojovali tam až do konca. Úlohou bolo ničiť nepriateľa bez ohľadu na čokoľvek," hovorí.
Nazarenko, ktorý po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu bojoval aj v Kyjeve a inde na východnom fronte, považuje ukrajinskú operáciu v Severodonecku napriek výsledku za "víťazstvo".
Podľa neho sa obrancom podarilo obmedziť straty a zároveň zdržať ruský postup na oveľa dlhší čas, ako sa očakávalo, čo vyčerpalo ruské zdroje. "Ich armáda utrpela obrovské straty a ich útočný potenciál bol zničený," dodáva.
Poručík aj vojak pod jeho velením vyjadrujú presvedčenie, že Ukrajina získa späť všetky okupované územia a porazí Rusko. Trvajú na tom, že morálka zostáva vysoká.
Druhá strana mince
Výpovede iných vojakov, väčšinou bez skúseností z boja, sú však pesimistickejšie. Pri rozhovoroch si priali zachovať anonymitu alebo používali iba krstné mená.
Oleksij, príslušník ukrajinskej armády, ktorý začal bojovať proti Moskvou podporovaným separatistom v roku 2016, sa práve vrátil z frontu a ťažko kríva.
Hovorí, že bol zranený na bojisku v Zolotom - meste, ktoré Rusi medzitým tiež obsadili.
"V televízii ukazujú krásne obrázky frontových línií, solidarity, armády, ale realita je úplne iná," hovorí s tým, že si nemyslí, že by dodávky ďalších západných zbraní mohli zmeniť priebeh vojny.
Cvičenie sa zmenilo na masaker. Matky vojakov sa sťažujú na ruské úrady Čítajte Jeho práporu začala počas niekoľkých týždňov dochádzať munícia. Neustále ostreľovanie nedovoľovalo v niektorých momentoch vojakom v zákopoch ani sa len postaviť, hovorí s viditeľným vyčerpaním, ktoré sa zračí v jeho tvári.
Vysokopostavený poradca ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského minulý mesiac oznámil, že každý deň zomiera 100 až 200 ukrajinských vojakov, hoci celkovú bilanciu padlých v boji neposkytol.
Oleksij tvrdí, že jeho jednotka stratila počas prvých troch dní bojov 150 mužov, mnoho z nich vykrvácalo. Zranených vojakov evakuovali kvôli ostreľovaniu iba v noci a niekedy museli čakať až dva dni.
"Veliteľom je jedno, či ste psychicky na dne. Ak vám funguje srdce, ak máte ruky a nohy, musíte sa vrátiť," dodáva.
Statoční potomkovia kozákov
Štyridsaťjedenročná veliteľka čaty Marija, ktorá vstúpila do ukrajinskej armády v roku 2018 ako právnička a čerstvá matka dcéry, vysvetľuje, že miera nebezpečenstva a nepohodlia sa môže veľmi líšiť v závislosti od umiestnenia jednotky a prístupu k zásobovacím trasám.
Frontové línie, ktoré existujú od začiatku konfliktu s proruskými separatistami v roku 2014, sú statickejšie a predvídateľnejšie, zatiaľ čo miesta, ktoré sa stali bojiskom po tom, čo Rusko spustilo inváziu, sú "iný svet", hovorí.
Marija, ktorá z bezpečnostných dôvodov odmietla oznámiť svoje priezvisko, uviedla, že jej manžel v súčasnosti bojuje práve v takomto "horúcom mieste". Všetci si robia starosti o svojich blízkych, napriek tomu je podľa nej morálka jej podriadených vysoká.
"Sme potomkovia kozákov, sme slobodní a statoční. Máme to v krvi," hovorí a dodáva: "Budeme bojovať až do konca. "
Dvaja ďalší vojaci, s ktorými agentúra AP hovorila - bývalí úradníci v Kyjeve bez predchádzajúcich bojových skúseností - uviedli, že ich poslali na východný front hneď, ako dokončili základný výcvik.
Rusi ho zranili, vyzliekli a použili ako štít. Reportáž zo zničených miest, kde sa vracia život Čítajte Hovoria, že videli "príšernú organizáciu" a "nelogické rozhodovanie" a že mnoho ľudí v ich prápore odmietlo bojovať. Jeden z vojakov hovorí, že denne fajčí marihuanu. "Inak by som sa zbláznil, dezertoval by som. Je to jediný spôsob, ako sa s tým vyrovnať," hovorí.
Dvadsaťosemročný bývalý učiteľ v Slavjansku, ktorý si "nikdy nepredstavoval", že bude bojovať za svoju krajinu, opísal ukrajinské bojiská ako úplne iný život s iným hodnotovým systémom a emocionálnymi vzostupmi aj pádmi. "Je tam radosť, je tam smútok. Všetko sa prelína," hovorí.
Priateľstvo so spolubojovníkmi mu poskytuje potešenie v pochmúrnej dobe. Videl však vojakov, ktorí podliehali extrémnemu vyčerpaniu - fyzickému aj psychickému - a prejavovali sa u nich príznaky posttraumatickej stresovej poruchy.
"Je ťažké žiť v neustálom strese, nevyspatí a podvyživení. Vidieť všetky tie hrôzy na vlastné oči - mŕtve, odtrhnuté končatiny. Je nepravdepodobné, že by to psychika vydržala," hovorí. Napriek tomu aj on trvá na tom, že motivácia brániť svoju krajinu pretrváva.
"Sme pripravení vydržať a bojovať so zaťatými zubami. Bez ohľadu na to, aké je to ťažké," hovorí učiteľ, ktorý hovoril z obchodu s rybárskymi potrebami, ktorý zmenili na armádne logistické centrum. "Kto bude brániť môj domov a moju rodinu, keď nie ja? "dodáva.
Prázdnota v očiach
Stredisko v Slavjansku zásobuje miestne vojenské jednotky vybavením a poskytuje vojakom miesto, kam môžu zájsť počas krátkeho oddychu od fyzickej driny a hrôzy bojov.
Tridsaťštyriročná tanečná choreografka Tetjana Chimionová centrum založila, keď sa začala vojna. Hovorí, že ním prechádzajú rôzne druhy vojakov, od skúsených príslušníkov špeciálnych jednotiek a vojnou zocelených veteránov až po civilistov, ktorí do armády vstúpili len nedávno.
Nie je to búrka, sme na Ukrajine. Sú to bomby Čítajte "Keď prídu prvýkrát, široko sa usmievajú. Druhýkrát prídu a v očiach majú prázdnotu," hovorí Chimionová. "Niečím si prešli a sú iní," dodáva.
Za ňou sedí skupina mladých ukrajinských vojakov, ktorí sa striedajú z frontových línií a delia sa o vtipy a pizzu. Je počuť, ako o niekoľko kilometrov ďalej duní delostrelectvo.
"Väčšinou dúfajú v to lepšie. Áno, niekedy prichádzajú trochu smutní, ale dúfame, že im tu zdvihneme náladu," povedala Chimionová. "Objímeme sa, usmejeme sa na seba a potom sa vrátia späť na bojisko," dodáva.
Vojna na Ukrajine
- Najnovšie správy o vojne na Ukrajine
- Minúta po minúte: Ukrajina vs. Rusko online
- Volodymyr Zelenskyj: Profil a životopis
- Mýty a klamstvá o vojne na Ukrajine
- Tri roky vojny v grafoch, mapách a na satelitných záberoch
- Ako vyzeral tretí rok vojny proti Ukrajine
