Článok vznikol v spolupráci so skupinou študentov medzinárodných vzťahov Kyjevsko-mohyljanskej akadémie, jednej z najstarších univerzít na Ukrajine.
Od prvého dňa vojny som vedela, že sa to skôr či neskôr stane. Vedela som, že tomu nijako nemôžem zabrániť. Napriek tomu som po prvom rozhovore s rodičmi o mojom odchode odišla do izby a chvíľu tam lapala po dychu ako ryba vyhodená na breh.
Snažila som sa im povedať, že to nechcem. Povedali, že ostať by bolo hlúpe. Aj ja som vedela, že by to bola hlúposť, najmä v našej situácii, v našich podmienkach. Na siedmy deň vojny som opustila svoju rodinu a sama som utiekla do zahraničia.
Môj príbeh úteku sa začal 24. februára. V deň, keď moju Ukrajinu napadla ruská armáda.
Pohľad z Užhorodu: Proti komu bojujú? Proti deťom s rakovinou? Čítajte Prvý deň vojny
V ten deň som vstala skoro, aby som sa pripravila na seminár. Na rozdiel od iných som nemala zlý pocit.
Dobre som si oddýchla, pretože deň predtým som sa prvýkrát po niekoľkých mesiacoch vybrala na prechádzku do našej dediny a upokojovala som sa myšlienkou: „Komu by napadlo začať vojnu na jar?“
Celý mesiac som ubezpečovala blízkych, že nikto nerozpúta hlúpu vojnu v strede Európy. Ten okamih si však budem pamätať do konca života, rovnako ako si ho budú pamätať milióny ďalších Ukrajincov.
Počula som, ako matka s niekým na chodbe telefonuje. Ešte som neotvorila notebook, ani som si neprečítala správy. Vošla ku mne do izby a prvé, čo povedala, bolo: „Ty to ešte nevieš? Začala sa vojna.“
