BRATISLAVA. Zábery na rady utečencov sa už mnohým zdajú zabudnuté, vytlačil ich brexit či neskôr pandémia.
Do Európskej únie však prichádza čoraz viac žiadateľov o azyl, jedným z dôvodov je napríklad ovládnutie Afganistanu Talibanom, pokračujúca nestabilita v severnej Afrike či kríza na poľsko-bieloruskej hranici.
V novembri minulého roka (aktuálnejšie údaje ešte nie sú) prijali v Európskej únii, v Británii, Nórsku a vo Švajčiarsku viac ako 71-tisíc žiadostí o azyl, čo je druhý najvyšší počet za mesiac od roku 2016. Oproti predošlému mesiacu ide o nárast o deväť percent.
Najviac žiadostí podávajú občania Afganistanu, Sýrie, pridávajú sa však aj Iračania, Venezuelčania, Pakistanci a Kolumbijčania.
Ak by sa navyše kríza vo vzťahoch Ruska a Západu premenila na vojnový konflikt na Ukrajine, odborníci predpovedajú niekoľko miliónov utečencov, ktorí by mohli skončiť v Poľsku či na Slovensku.
Stredoeurópske štáty pri poslednej utečeneckej kríze odmietli solidaritu pri prerozdeľovaní žiadateľov o azyl, v prípade konfliktu na Ukrajine by o ňu mohli žiadať ony.
Denník SME zostavil tím odborníkov z európskej a domácej politiky a nezávislých analytikov, ktorým pravidelne kladie otázky na európske témy.
Predošlý diel ankety môžete nájsť na tomto odkaze.
Odborníci tentoraz odpovedali na otázku:
Počty utečencov žiadajúcich o azyl sa približujú k počtom z roku 2016, prichádzajú ľudia zo Sýrie, z Afganistanu či zo severnej Afriky. Na Ukrajine sa navyše stupňuje kríza, ktorá môže z domovov vyhnať ďalších ľudí. Je Európska únia pripravená na prípadnú utečeneckú krízu a kam sme sa v tejto téme posunuli od roku 2016?
Martin Ehl
analytik denníka Hospodářské noviny
Európa je možno na podobnú krízu pripravená mentálne, pretože si ju prežila v roku 2015, ale stále chýba dostatok nástrojov právnych aj fyzických a fondov na to, aby niečo podobné EÚ znovu zvládla.
A na prípadný prílev utečencov z Ukrajiny sa zatiaľ nepripravuje ani mentálne. Pre krajiny ako je Česko sa to zdá ďaleko, aj keď tu máme veľkú ukrajinskú menšinu.
Posun vidím v tom, že udalosti na poľsko-bieloruskej a litovsko-bieloruskej hranici ukázali, že tvrdší spôsob obrany spoločných hraníc, ktorý v roku 2015 praktizoval Viktor Orbán v prípade Maďarska, sa stal pre európsku verejnosť akceptovateľnejším. To však neznamená, že príslušné úrady a politici sú zodpovedajúcim spôsobom pripravení.
Monika Beňová
europoslankyňa Skupiny progresívnej aliancie socialistov a demokratov v Európskom parlamente/Smer-SD
Užitočným nástrojom na efektívne vyrovnanie sa s problémami migrácie by pravdepodobne bola dohoda na spoločnej azylovej a migračnej politike a súvisiacich pravidlách. Realita je však taká, že Európska únia a jej členské štáty bojujú s prijímaním takejto spoločnej politiky prakticky od podpísania prvej Dublinskej dohody z roku 1990.
Na harmonizovaný postup preto dlhodobo chýba politická vôľa a ani od roku 2016 sa na tom nič zásadné nezmenilo. Naopak, návrhy súvisiace s konceptom prerozdeľovania a kvót, ktorých sa niektoré krajiny dosiaľ celkom nevzdali, spôsobili jeden z najzásadnejších konfliktov medzi členskými štátmi vôbec. Stále tak máme 27 odlišných azylových systémov, ktoré spája predovšetkým záujem o ochranu vonkajších hraníc EÚ.
Vďaka niekoľkým prijatým opatreniam je Únia pripravená na problémy súvisiace s migráciou lepšie ako v minulosti. Lídri jednotlivých členských krajín si však podľa mňa stále nie dostatočne uvedomujú, že na udržateľné riešenie súčasných bezpečnostných výziev vrátane tej spojenej s migráciou, treba ďalej prehlbovať existujúcu spoluprácu, pretože si s nimi žiadny z nich nedokáže poradiť sám.
Peter Kmec
poslanec NR SR, člen Hlasu-SD, bývalý veľvyslanec v USA
Ak chce Európska únia zvládať nové utečenecké krízy, musí pristúpiť k efektívnej ochrane svojej vonkajšej hranice. Ďalšou dôležitou podmienkou je podpis readmisných zmlúv s krajinami, odkiaľ utečenci pochádzajú. Podpis týchto zmlúv musí EÚ podmieniť s poskytovaním humanitárnej a ekonomickej pomoci daným krajinám.
EÚ musí takisto vyslať jasný signál, že kto vstúpi na jej územie ilegálne, nebude jeho imigračný a azylový štatút posudzovaný a nasledovať bude vyhostenie. Takéto pravidlá majú nastavené také demokratické krajiny ako USA alebo Austrália.
S poľutovaním musím skonštatovať, že EÚ príliš nepokročila v reforme svojho imigračného a azylového systému a nové imigračné vlny budú prispievať k ďalšej destabilizácii už i tak napätej situácie v Európe.
Miriam Lexmann
europoslankyňa za Európsku ľudovú stranu/KDH
Dohoda na spoločnej migračnej a azylovej politike naďalej rozdeľuje členské štáty EÚ. Je jasné, že povinné kvóty nemajú politickú podporu. Rovnako je to aj s princípom relokácií migrantov z nárazníkových krajín, ktorý je navrhnutý v novom pakte, pretože táto takzvaná povinná solidarita z určitého pohľadu môže dokonca ešte zvýšiť prílev migrantov.
Citlivou otázkou je aj zachovanie výlučnej kompetencie členských štátov v oblasti migračnej politiky. Žiaľ, aj napriek tomu, že jedinou formou riešenia, po ktorom volala EÚ jedným hlasom, bol cieľ efektívnejšie riešiť príčiny migrácie priamo v jej ohniskách, treba skonštatovať, že tu sme často zlyhali. Stačí sa len pozrieť na zoznam krajín, odkiaľ prichádza najviac migrantov.
Napriek tomu, že diskusia o povinnej solidarite je na bode mrazu, vidíme aj snahu a ochotu krajín EÚ o solidaritu s krajinami postihnutými migračnými vlnami.
Ukázalo sa to pri nedávnej kríze na poľsko-bieloruských hraniciach, keď režim Alexandra Lukašenka zneužíval migrantov ako hybridnú zbraň proti EÚ. Členské štáty poskytli vtedy podporu Litve, Lotyšsku aj Poľsku dobrovoľne, dokonca sa zapojila aj Veľká Británia, ktorá vyslala špeciálnu vojenskú jednotku.
Čiastočne nám to ukázalo, že migračná a azylová politika dokáže byť založená na solidarite, ktorá je dobrovoľná a zároveň flexibilná, no dodržiavajúca princíp subsidiarity, ako aj proporcionality – to znamená, že EÚ inštitúcie a samotné členské štáty vedia pomôcť tam, kde je to najviac potrebné a v rámci kapacít bez toho, aby členské krajiny strácali kompetencie v oblasti migračnej politiky.
V tomto kontexte dlhodobo apelujem, aby bola zahraničná politika EÚ principiálnejšia a chránila slobodu a ľudskú dôstojnosť tak, ako je to ukotvené v zmluvách. Zároveň sa zasadzujem o to, aby sa intenzívnejšie venovala podpore a ochrane slobody náboženstva a viery vo svete, keďže práve násilie a diskriminácia náboženských skupín je jedným z hlavných faktorov, ktoré nútia tisíce ľudí hľadať nový život mimo svojej domoviny.
Alexandr Vondra
europoslanec Európski konzervatívci a reformisti/ODS
Rozdelil by som otázku na dve. Po prvé, v oblasti nelegálnej migrácie prevažne z Afriky a časti Ázie si myslím, že sa od roku 2015 Európa posunula aspoň mentálne k presvedčeniu, že nemôžeme prijať a zachrániť všetkých a že samotný fakt, že niečia životná úroveň nedosahuje životnú úroveň priemerného Nemca, neznamená, že má právo do Európy prísť. Iste k tomu prispeli aj volebné facky od voličov.
Je samozrejme otázka, nakoľko sa táto mentálna zmena prejavuje v politickej praxi, tu to zrejme veľmi závisí od postoja vlád. Na jednej strane pomalá ľavicová vláda v Taliansku, na druhej strane vlády v Poľsku, Maďarsku alebo aj v Grécku.
Táto rozdielnosť a zároveň výbušnosť témy prakticky znemožňujú jednotný prístup na európskej úrovni. Hoci tieto pokusy stále prebiehajú, vždy sa končia pri vágnych formuláciách s cieľom uspokojiť všetky strany.
Po druhé, je tu otázka Ukrajiny. Ukrajinec, na rozdiel od migrantov z krajín globálneho juhu, má v prípade vojnového konfliktu ako najbližší bezpečný štát dva štáty v EÚ – Poľsko a Slovensko. V Poľsku už žijú podľa niektorých odhadov dva milióny Ukrajincov, takisto Česko má veľkú ukrajinskú komunitu. Domnievam sa, že v takom prípade by sme my sami, aj bez nejakých donucovacích prostriedkov z EÚ, ponúkli Poľsku a Ukrajine pomoc.
Marcin Zaborowski
analytik Globsec Policy Institute
Utečenecká kríza v lete 2015 otriasla európskou politikou. Pomohla k rastu populistických strán ako Vox v Španielsku, Liga v Taliansku, Alternatíva pre Nemecko, nehovoriac už o maďarskom Fidesze alebo poľskom Práve a spravodlivosti. Táto skúsenosť naznačuje, že Európania nie sú pripravení a ochotní prijať utečencov s odlišnou kultúrou.
V tom istom čase však stredoeurópske štáty prijímajú tisíce ukrajinských a bieloruských pracujúcich, ktorí prispievajú k ekonomickému rastu v týchto krajinách a veľmi rýchlo sa tam asimilovali.
Je preto nutné rozlišovať medzi migráciou z Blízkeho východu a z Afriky, proti ktorej sa Európania stavajú, a možnou ekonomickou aj politickou migráciou z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá prospieva ekonomike a nevyvoláva kultúrne rozpory.
Martin Klus
štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí SR
Je pravda, že téma migrácie do určitej miery ustúpila z agendy inštitúcií EÚ, a to aj pod ťarchou pandémie covidu-19, no rozhodne nezmizla z reality na vonkajších hraniciach či inde v Únii. Takisto vidíme, že táto téma evidentne dostáva nový dych aj v súvislosti s aktuálnym predsedníctvom Francúzska v Rade EÚ.
To si túto tému vytypovalo aj ako jednu z priorít – s cieľom posilniť kontrolu vonkajších hraníc EÚ, zlepšiť reakcieschopnosť v prípade krízy na hranici jednej z členských krajín, ale aj zefektívniť vnútorné fungovania Schengenu a zintenzívniť spoluprácu s krajinami pôvodu a tranzitu migrantov – a môžem potvrdiť, že to bolo cítiť už na prvom tohtoročnom rokovaní Rady pre všeobecné záležitosti, kde som zastupoval Slovensko.
Počty žiadateľov o azyl sa blížia k historickým rekordom a táto téma si pomaly opäť vynucuje pozornosť. Môžem potvrdiť, že aj slovenská diplomacia je v tejto téme aktívna a sme pripravení na hľadanie európskeho riešenia, ktoré jediné neohrozí existenciu Schengenu a môže reálne fungovať.
Považujem pritom za mimoriadne dôležité vnímať aj rozdiely v typoch migrácie, o ktorej sa rokuje. Mnohí ľudia utekajú z krízových regiónov (napríklad Afganistan), u iných je situácia zásadne odlišná (napríklad severná Afrika, India, Bangladéš).
Nehovoriac o potrebe seriózne hovoriť aj o legálnej migrácii, ktorá je každodennou súčasťou aj našich životov. Osobitne, ak sa pozrieme na tisícky osôb, ktoré prišli na Slovensko za prácou či štúdiom z Ukrajiny, zo Srbska, ale aj z ďalších krajín v poslednom desaťročí.
V každom prípade, EÚ je určite lepšie pripravená na migračné tlaky, ako bola v rokoch 2015 či 2016. Videli sme to pri reakcii na dianie na vonkajšej hranici Grécka v marci 2020 aj na hraniciach Poľska a pobaltských štátov pred niekoľkými mesiacmi. Takáto reakcia bola podstatne odlišná ako v roku 2015. Stále je však veľký priestor na ďalšie kroky.
Nejde však iba o ďalšie zlepšovanie riadenia vonkajšej hranice, ale aj o rozvoj ďalšej spolupráce s tretími štátmi tak pri riadení migrácie, ako aj pri humanitárnej pomoci. Verím, že aj v kontexte aktuálneho diania na Ukrajine sa nám túto výzvu podarí naplniť už počas prvého polroka tohto roka.
Ivan Štefanec
europoslanec za Európsku ľudovú stranu/KDH
Európska únia má za sebou skúsenosti z predošlých migračných vĺn a z mnohých vecí sa už poučila. Darí sa jej oveľa lepšie riadiť migračné toky. Výrazne napredoval boj proti nelegálnemu prevádzačstvu.
EÚ dnes dokáže strážiť svoje hranice tak, že podľa niektorých odhadov počet neregulárnych príchodov klesol v porovnaní s najťažším obdobím až o 90 percent. V januári tohto roka dokonca začala svoju činnosť nová Agentúra EÚ pre azyl, ktorá členským štátom poskytne intenzívnejšiu operačnú a technickú pomoc. Špeciálne chcem vyzdvihnúť operácie Frontexu, ktorých cieľom bola záchrana ľudských životov.
Naďalej však zastávam názor, že utečeneckú, ale aj migračná krízu treba v prvom rade riešiť v jej samotnom jadre, teda v konkrétnej krajine, kde vzniká. Všetko ostatné je už len o zmierňovaní dôsledkov, ktoré samotnú podstatu problému nevyriešia.
Práve tam by mala byť Európska únia aktívnejšia, či už v riešení akútnej humanitárnej pomoci, ale aj v zmene politických, ekonomických a spoločenských procesov, ktoré nútia obyvateľov konkrétnej krajiny opustiť svoju vlasť.
Prijímanie konkrétnych počtov utečencov či migrantov, majú stále v kompetencii národné štáty, čo presadzujem aj naďalej. Odmietam však zneužívanie tejto témy, ktorá v sebe nesie množstvo osobných ľudských tragédií, rôznymi populistickými a extrémistickými politikmi naprieč celou Európou, ktorým ide len o rast popularity medzi voličmi.
Ak ide o reálnych vojnových utečencov či prenasledovaných ľudí, nie o ekonomických migrantov, je našou ľudskou morálnou povinnosťou pomôcť im. Špeciálne by som pri tejto téme upriamil pozornosť na kresťanov, jezídov, židov či ďalšie minoritné skupiny v krajinách sužovaných islamským terorizmom a diktatúrami a takisto na často prehliadané utrpenie obyvateľov Jemenu.
Čo sa týka ohrozenia Ukrajiny, nášho bezprostredného suseda, migračnú vlnu z východných oblastí by absorbovala najmä západná časť štátu a Kyjev, tak ako to bolo v minulosti. Ukrajincom, ktorí sú si so Slovákmi v mnohom kultúrne a spoločensky podobní, by sme však nemali brániť začleniť sa do slovenskej spoločnosti, ak o to budú mať záujem.
Už dnes vidíme v mnohých odvetviach na Slovensku nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily ochotnej presťahovať sa za prácou. Ak by sme sa na migračné vlny pozerali len z hľadiska ekonomiky či demografie, Ukrajinci by mali byť pre náš priemysel a služby viac ako vítaní.
