Článok pôvodne vyšiel v denníku Washington Post.
HRANITNÉ. Na brehu rieky Kalmius v ukrajinskom Donbase ležia pri blatistej ceste domy poškodené delostreleckými granátmi. Menej ako poldruha kilometra od druhého brehu sú hory, v ktorých sa schovávajú jednotky podporované Ruskom.
Na ceste je občas počuť vzdialené výbuchy, ukrajinský vojak ich opisuje ako pozdrav od nepriateľa. Toto je každodenná realita na Donbase. Takmer osem rokov tam trvá konflikt medzi vládou v Kyjeve a proruskými separatistami.
NATO sa nesmie rozšíriť o Ukrajinu. Kremeľ predstavil Západu svoje požiadavky Čítajte Konflikt pokračuje aj napriek tomu, že obe strany dosiahli v roku 2015 prímerie. Zomrelo pri ňom takmer 14-tisíc ľudí a v posledných mesiacoch sa navyše hovorí, že boje vstúpia do novej fázy a Rusko pripravuje ofenzívu.
V meste Hranitné na rieke Kalmius na vypuknutie bojov však čakať nemusia, odohrávajú sa už teraz. Roky to pritom bolo pomerne pokojné mesto na fronte, ale v októbri bombardovanie poškodilo niekoľko domov. Ukrajinské jednotky na to zareagovali tak, že zaútočili dronmi.
Sedemdesiatročná Svetlana Hajtulovová plače, keď opisuje, ako sa jej zrútila stena v spálni, kým bola vnútri. Dieru teraz zakrýva len biela plachta, ktorá aspoň trochu zadržiava chlad z vonku.
„Ako tu bude žiť môj syn so ženou ďalších 45 rokov?“ hovorí. „Toto sa nikdy neskončí.“
Kam idete a prečo?
Presúvať sa Donbasom znamená neustále sa zastavovať na kontrolných stanovištiach, kde sa vás vojaci ukrajinskej armády pýtajú, kam idete a prečo. Z okna vidíte zrútené elektrické stĺpy, ktoré pripomínajú najhoršie boje z rokov 2014 a 2015.
Vidno aj prázdne zákopy. Sú akousi zálohou, ak by ukrajinská prvá obranná línia padla.
