Autorka je nórska novinárka a spisovateľka.
V dedine nad polárnym kruhom objednáva matka bronzové srdce na hrob pre svojho syna. V Bruseli zas nórsky expremiér hľadá vhodné slová a iný mladý muž dodnes diskutuje o politike so svojím mŕtvym kamarátom.
Aj toto je následok udalosti spred desiatich rokov.
Od chvíle, keď krajne pravicový terorista Anders Breivik zabil v Nórsku 77 ľudí, zväčša tínedžerov v letnom tábore, ubehlo desať rokov. Teraz jeho obete – mládežníci ľavicovej Strany práce žiadajú, aby ich krajina počúvala.
Nepáči sa im spoločenská dohoda, podľa ktorej je na vine len samotný terorista. Mladí politici chcú, aby sa hovorilo aj o jeho postojoch, lebo práve slová vedú k násiliu. Pozostalí sa medzitým naďalej snažia nájsť spôsob, ako sa so stratou blízkych vyrovnať.
Moja sestra sa práve vydávala. Osobná spomienka na masovú vraždu v Nórsku Čítajte Tri odznaky
Každý večer vchádzali do jeho izby, aby zasvietili, a keď nastal čas spánku, svetlá vypínali. Robili to veľmi dlho.
Keď v lete svietilo polnočné slnko a v tmavších mesiacoch žiarila polárna žiara, zaťahovali závesy.
Zatiaľ čo sa za oknami menili ročné obdobia, sedeli na jeho posteli a prstami prechádzali po jeho oblečení v šatníku.
Na stole našli tri odznaky. Na jednom bol nápis Červený a hrdý, na druhom Nie rasizmu. Na treťom bolo logo mládežníckej organizácie Strany práce a bielymi písmenami na červenom pozadí. AUF.
Vo svojich osemnástich rokoch bol taký vysoký, že matka sa obávala, či sa jeho telo vôbec zmestí do rakvy. Obliekli ho do jeho prvého skutočného saka, ktoré v to leto spoločne kupovali. O mesiac neskôr už látku prepichovala odznakmi.
Umiestnili na neho modrú prikrývku, ktorú dokončila tesne pred začiatkom letného tábora. Prikrývku si chcel zobrať do nového domova, odchádzal do Tromso, metropoly severného Nórska, kde mal dokončiť posledný ročník strednej školy.
Mnoho ideológií, jeden násilný extrémizmus (komentár) Čítajte Mama si tkaním krátila čas po návrate z pracovnej zmeny v miestnom domove dôchodcov. Bola šťastná, že ju syn požiadal o prikrývku. Modrú, modrú ako nebo, odpovedal, keď sa ho spýtala, akú farbu si želá.
Niečo nie je v poriadku
Anders Kristiansen bol 22. júla 2011 na ostrove Utøya kúsok od Osla. „Niečo nie je v poriadku,“ povedal, keď cez vysielačku počul, že na ostrov prichádza muž v policajnej uniforme. Prišiel to skontrolovať. Posledné, čo počul, boli už len výkriky: „Bež, neobzeraj sa!“
Našli ho ako jedného z desiatich zabitých mladíkov. V objatí mal dievča s dlhými, kučeravými vlasmi. Bolo ich spolu jedenásť, vraždenie prežil iba jeden. Keď sa výstrely približovali, rozhodli sa, že si ľahnú na zem a budú predstierať smrť.
Roky po teroristickom útoku som sledovala osud Kristiansenovej rodiny, ktorý som zachytila v knihe Jeden z nás: Príbeh o Nórsku.
Venujem sa v nej neonacistickému terorizmu, Andersovi Behringovi Breivikovi, jeho obetiam, medzi nimi aj jeho menovcovi Andersovi. Videla som náznak pekla, ktorým si pozostalí prechádzajú vo zvyšku svojich životov.
