OSLO, BRATISLAVA. V lete 2011 sa chcela moja sestra Katarína, s trvalým pobytom v Nórsku, vydávať. Kedy môžem? pýtala sa ma.
Vedela, že som celé leto na cestách, je to čas filmových festivalov, o ktorých pravidelne píšem. V kalendári som mala preto len dva voľné termíny. Vydávať sa môžeš buď 16. júla alebo 23. júla, povedala som jej, a finálny výber som už nechala, samozrejme, na nej.
Tú sobotu šestnásteho sme si pochvaľovali. Oslavu sme mohli mať na záhrade, bol krásny slnečný deň, asi jediný, ktorý v to leto bol. Aké veľké bolo v skutočnosti naše šťastie, sme si však plne uvedomili až o týždeň.
Piatok 22. júla boli už u nás doma bežné starosti. Jedno sestrino dieťa nezbedne pobehovalo, druhé plakalo, v kuchyni sa varil middag, ako v Nórsku volajú hlavné jedlo dňa.
Chvíľu trvalo, kým som si našla zmeškané hovory z roboty a esemesku: Kristína, pomôžeš nám? Napíšeš nám, čo sa to deje?
Netušili sme, že ráno to bude horšie
Vo vládnej štvrti v centre Osla vybuchla bomba. Televízne zábery boli hrozné. Mŕtve telá sme nevideli, zato zakrvavených ľudí v rukách záchranárov áno. Prvé správy boli chaotické a neurčité. Bola to al-Káida?
Informácie sa overovali ťažko. Počet obetí sa ustálil na čísle osem, a to vraj ešte mohli byť Nóri radi. Inštitúcie verejnej správy boli v čase výbuchu vyprázdnené, polovica zamestnancov bola na dovolenke alebo si urobila skorší víkend.
V tej chvíli sme nevedeli, že polícia už má plné ruky práce na inom mieste. Podvečer len uvoľnila informáciu, že na neďalekom ostrove Utøya sa strieľalo, súvis s Oslom však nepotvrdila.
