Život na Kube nie je taký, ako ho vykresľujú cestovné kancelárie. Bežní ľudia často nemajú čo jesť, o násilí v krajine úrady mlčia a vláda sa snaží kontrolovať médiá či to, čo si ľudia myslia. O tom, aké je byť nezávislou novinárkou, ktorú prenasleduje režim, rozprávala pre SME Iris Mariňová Garcíová, ktorá žije v treťom najväčšom meste krajiny Camagüey. Na Slovensko prišla na pozvanie organizácie Človek v ohrození.
Ako by ste opísali život na Kube?
„Pre ľud je veľmi unavujúci. Ešte náročnejší je možno pre kubánske ženy, ktoré síce žijú dneškom, no vždy myslia na to, čo môže priniesť ďalší deň. Musia riešiť, ako sa postarajú o rodinu či to, čo prinesú na stôl.“
Musíte teda plánovať dopredu?
„Priemerný plat Kubánca je asi 25 dolárov za mesiac. Keďže žijem s manželom, dokopy zarobíme aj 50 dolárov.
Stále je to však málo na to, aby sme si mohli dovoliť napríklad kvalitné jedlo. Je naozaj náročné rozhodnúť sa, čo kúpime, aby sme z toho vedeli prežiť.
Hneď, keď ako nám príde výplata, musím naplánovať nákup na celý mesiac. Niekedy mám dokonca pocit, že je to stratégia režimu, ktorý nás chce rozptýliť hladom, aby sme nad ničím iným nerozmýšľali.“
Z čoho pozostáva bežný kubánsky obed?
„V škole dostávajú deti obed. Počas spoločných večerí sa kubánske rodiny sústredia najmä na deti. Rodičia im odkladajú to najlepšie, čo si môžu dovoliť.
Dva doláre dáte za čaj, na mesiac vám ostane 23. Ak by si Kubánci nepomáhali, neprežili by Čítajte Nie všetci majú také šťastie ako my, nemajú dva platy a musia teda vyžiť napríklad z dvadsiatich dolárov. Jedia veľmi lacné potraviny podpriemernej kvality. Povedala by som, že sú to až neľudské podmienky.“
Zmenilo sa život ľudí, odkedy Spojené štáty americké začali obnovovať medzinárodné vzťahy s Kubou?
„Ľudia, ktorí zostali v krajine, si nevšimli, že by sa hocijaké vzťahy medzi štátmi uvoľnili. Mnoho ľudí sa však vysťahovalo do Spojených štátov amerických, kde pracujú a posielajú domov peniaze svojim rodinám.“
Ak dostanú ľudia tieto peniaze, môžu si vyberať z lepšieho jedla?
