BARCELONA, BRATISLAVA. Keď vtedajší kolumbijský minister vnútra Juan Manuel Santos v septembri roku 2010 predstúpil pred médiá, mal úsmev na tvári. Lídra Revolučných síl Kolumbie (FARC) práve zavraždili a najdlhšia občianska vojna v dejinách sveta sa mala už o chvíľu skončiť.
V skutočnosti ešte pokračovala niekoľko rokov. Pri bojoch medzi kolumbijskou armádou a FARC si odľa zomrelo až štvrť milióna obetí. Napokon obe strany dospeli ku skutočnému prímeriu, nebolo to však len ich vlastným prispením.
Keď v roku 1998 Severní Íri a Briti podpísali Veľkopiatkovú dohodu, krvavé násilie na Britských ostrovoch už takisto spelo ku koncu. Takisto však na tom nemali zásluhu len obe strany, zasiahnuť musel niekto iný.

V prípade Katalánska podobná občianska vojna, aspoň zatiaľ, nehrozí. Katalánci nemajú žiadne ozbrojené milície, na rozdiel od Baskov za nezávislosť od Španielska nikdy nebojovali zbraňami, napätie medzi oboma stranami však eskaluje.
Situácia sa však vyhrocuje každým dňom a zdá sa, že Španieli a Katalánci sa osamote za rokovacím stolom na upokojení nedohodnú. Pomôcť budú musieť, ako aj v prípade iných a oveľa napätejších konfliktov, tretie strany.
Úspešný Blair
Keď sa dohadovala dohoda medzi Severnými Írmi a Britmi, dlhé desaťročia sedeli obe strany za jedným stolom. A dlho to vyzeralo, že bezvýsledne.
Zlom nastal, až keď Londýn poslal na rokovania Jonathana Powella. Na Downing Street 10 vtedy sedel premiér Tony Blair a na rozdiel od predošlých britských vlád to začalo vyzerať, že mier je nablízku.
Powell vraj namiesto toho, aby severným Írom hrozil násilím, „nepriateľskú“ stranu počúval. Vo svojej neskoršej knihe to prirovnal k tomu, ako keď Západ rokuje s Talibanom – treba jednoducho počúvať druhú stranu aj napriek tomu, že ju považujete za nepriateľa.

Podobnú taktiku zvolil aj Santos v prípade FARC a v oboch prípadoch to znamenalo koniec vojny. Rokovania prebiehali na Kube, ktorá využila svoje kontakty na oboch stranách.
Samozrejme, žiadne konečné riešenie sa nezaobišlo sa to bez kompromisov.