Stretnú sa sýrsky utečenec, skrachovaný obchodník a zubár... To nie je vtip, ale čakáreň jednej z kliník solidarity, akých sú dnes po celom Grécku desiatky. Rovnako ako ostatné, aj tá v Solúne vznikla ako reakcia na krízu.
Keď v rámci úsporných opatrení vláda zaviedla nové poplatky za návštevu lekára, recept či liečbu, o bezplatný prístup k zdravotnej starostlivosti prišli vyše tri milióny ľudí. Sociálne kliniky sú často ich jediná možnosť.
„Verím v solidaritu, nie v charitu,“ hovorí stomatológ Thanasis Komnis a s úsmevom rozdáva vianočné koláčiky čakajúcim pacientom. „Každý človek má čo ponúknuť tomu druhému, bez ohľadu na to, v akej je situácii,“ myslí si. Na rozdiel od charity, solidárna pomoc neprichádza zhora od mecenáša, ale zospodu, v rámci komunity. „Som tu od prvého dňa, od 11. 11. 2011,“ vraví.
Doktor Komnis sa na klinike strieda s ďalšími päťdesiatimi zubnými lekármi, ktorí sem prichádzajú mimo svojej súkromnej praxe. Zuby vŕta zadarmo aj tým, čo boli ešte nedávno jeho platiacimi klientmi.
„Keď sme s klinikou začínali, 70 percent našich pacientov boli imigranti a zvyšok Gréci. Dnes je to naopak,“ vysvetľuje. Väčšina príchodzích podľa neho prišla o prácu a po dvoch rokoch stratili nárok na plné zdravotné poistenie. Na liečbu inde nemajú.
Dostupnosť zdravotnej starostlivosti dnes v Grécku ovplyvňuje aj to, či si pacienti vôbec môžu dovoliť zavolať lekárovi a objednať sa, alebo či majú peniaze na to, aby sa za ním dopravili. Nehovoriac o dlhodobo alebo vážne chorých, ktorí sa napríklad kvôli chemoterapii musia zadĺžiť a riskovať exekúcie.
Rovnako ako u nás, aj v Grécku sa za zubára platí. Súkromný lekár Thanasis Komnis ordinuje na klinike solidarity zadarmo štyrikrát do mesiaca. (zdroj: Jozef Magát)Grécka dráma
Na svete snáď niet krajiny, ktorá by na finančnú krízu spustenú v roku 2008 doplatila viac ako Grécko. Medzi rokmi 2009 a 2015 sa hrubý domáci produkt na hlavu scvrkol z 94 na 68 percent priemeru Európskej únie, ukazujú posledné dostupné dáta Eurostatu.
S upadajúcou ekonomikou extrémne stúpala nezamestnanosť. Ešte v roku 2008 sa týkala menej ako ôsmich percent obyvateľov, v roku 2015 skoro štvrtiny. Krajina má už roky najväčší podiel ľudí bez práce v EÚ. A práve kliniky solidarity sa snažia zmierniť následky extrémneho prepadu životnej úrovne bežných Grékov.
Ťažkosti, v ktorých sa dnes miestni ocitli, vyšli najavo pred ôsmimi rokmi. Keď v dôsledku finančnej krízy kolabovali svetové trhy, prejavil sa katastrofálny stav gréckej ekonomiky: korupcia, nedostatočný výber daní a privysoké dôchodky nezodpovedajúce príjmom štátu. To všetko vyústilo do extrémne vysokého dlhu, ktorý krajinu napokon zrazil na kolená.
Štát s dovtedy pomerne vysokou životnou úrovňou sa ocitol v situácii, keď si musel požičiavať peniaze aj na zabezpečenie svojho bežného denného chodu. Lenže investori krajine prestali dôverovať a boli mu ochotní ďalej požičiavať len s extrémne vysokými úrokmi. Grécko sa tak ocitlo v dlhovej špirále.
Aby zabránili bankrotu, a tým aj ďalšiemu prehlbovania finančnej krízy v Európe, schválila Trojka (Európska komisia, Európska centrálna banka a Medzinárodný menový fond) Grécku pôžičku vo forme takzvaného eurovalu. A to pod podmienkou, že zavedie prísne úsporné opatrenia, zahrňujúce napríklad zvýšenie daní či zníženie dôchodkov. Dôsledky boli pre miestnych fatálne, dotkli sa i prístupu k zdravotnej starostlivosti a vzdelaniu.
Aj v časoch ekonomického úpadku sa však časť Grékov dokázala zaktivizovať. Spontánne založili veľké solidárne hnutie, v ktorom sa dnes angažuje až tretina z nich. Hnutie solidarity zahŕňa nielen sociálne kliniky, ale aj lekárne, komunitné vývarovne, bezplatné doučovanie, právne poradne, kooperatívy a podobne.
Sýrska rodina prišla na kliniku po druhýkrát. Nielen pre žiadateľov o azyl, aj pre mnohých Grékov tu poskytujú najdostupnejšiu zdravotnú starostlivosť. (zdroj: Jozef Magát)Pomoc lieči
Okrem stomatológov dochádzajú do dvoch malých ambulancií Sociálneho zdravotného centra solidarity v Solúne všeobecní lekári, pediatri a psychiatri. Ak treba, posielajú pacientov k spriateleným špecialistom. Spolu s recepčnými sa o chod kliniky a lekárne stará asi dvesto dobrovoľníkov. O dôležitých veciach rozhodujú spoločne. A hoci ich štát legálne neuznáva, toleruje ich. Suplujú totiž jeho úlohu.
„Nechceme mať nič spoločné s vládou, s neziskovkami ani s cirkvou,“ vysvetľuje Chrysta Anastasiadou, energická dôchodkyňa, ktorá pomáha s administratívou. „Nezávislosť je súčasťou našej filozofie.“ Týka sa aj finančnej podpory. Klinika neakceptuje komerčné sponzorstvo ani štátne granty. Vybavenie a lieky venovali miestne i zahraničné asociácie, kooperatívy či súkromné osoby.
Po piatich rokoch šetrenia, počas ktorých sa v Grécku v dôsledku niektorých opatrení zvýšil výskyt tuberkulózy či HIV, schválila vláda v lete 2016 novú legislatívu. Podľa nej sa niektorých typov ošetrení v štátnych nemocniciach dočkajú aj ľudia bez práce či žiadatelia o azyl.
Činnosť sociálnych kliník to však podľa zubára Thanasisa Komnisa zásadne neovplyvní: „V niektorých prípadoch ponúkame lepšiu starostlivosť ako verejné nemocnice,“ hovorí. Mnohé totiž kvôli kríze zavreli, v zostávajúcich je nedostatok personálu a pridlhé čakacie lehoty.
Froso Micha pracovala v lekárni 42 rokov. Dnes pomáha na klinike solidarity. (zdroj: Jozef Magát)Stratili zamestnanie, objavili revoltu
Grécke hnutie solidarity
- Vzniklo spontánne v roku 2011 počas protestov verejnosti proti úsporným opatreniam.
- Je založené na neformálnych občianskych iniciatívach, riadených demokraticky, priamo a kolektívne.
- Podieľa sa na ňom asi tretina Grékov.
- Zahŕňa solidárne kliniky a lekárne, komunitné vývarovne, bezplatné doučovanie, právne poradne, kooperatívy a pod.
Zo solúnskej kliniky solidarity dochádzajú zdravotníci aj do ošumelej továrne na okraji mesta. Aj tu bezplatne ošetria hocikoho, kto príde. V rohu bývalej výrobnej haly sa v nesúrodých hromadách povaľujú vozíky, nemocničné postele, barle, škatule s oblečením. Dary z domova i zo sveta. „Sú pre každého, kto to potrebuje,“ vysvetľuje Dimitris Koumoutsioulis, jeden z pracovníkov fabriky Viome.
Kríza tvrdo zasiahla aj grécky súkromný sektor. V priebehu ôsmich rokov zaniklo viac ako 240-tisíc firiem z pôvodných viac než 860-tisíc, upozornila Európska komisia vlani v apríli. Temný bol pre grécky biznis najmä rok 2011. Vtedy skrachovalo vyše 100-tisíc spoločností.
Patril medzi nich aj Dimitrisov pôvodný zamestnávateľ. Keď vedenie firmy pred piatimi rokmi vyhlásilo bankrot a zmizlo, málokomu by napadlo, že sa Viome raz stane svetoznámym príkladom továrne riadenej robotníkmi.
V opustenom podniku vtedy ostala päťdesiatka bezradných zamestnancov. Po mesiacoch márneho čakania na výplaty sa rozhodli vziať život do vlastných rúk a fabriku zabrali. „Bývalú šéfku sme odvtedy videli len na súdoch,“ hovorí Dimitris. Peniaze už nikdy.
A to v časoch, kedy príjmy bežných Grékov klesli o tretinu a každý štvrtý človek je bez roboty. Väčšina ľudí má problém platiť včas svoje účty, odvádzať dane či splácať hypotéky.
Pôvodne vo fabrike pracovali päťdesiati, väčšina postupne odišla. Do slobodne spravovanej firmy sa dnes hlásia aj noví záujemcovia. (zdroj: Jozef Magát)
Pre pomoc si ľudia v núdzi môžu prísť aj do továrne v priemyslnej zóne Solúnu. Lieky či šatstvo poslali solidárni darcovia z rôznych krajín. (zdroj: Jozef Magát)Nesadnúť kríze na lep
Aj robotníkom vo fabrike Viome pomohlo hnutie solidarity. Pokračovať v úspešnej výrobe lepidiel totiž sami nemohli. Ako zamestnanci nemali oprávnenie nakupovať chemikálie.
Na benefičnom koncerte sa na podporu občianskej neposlušnosti vyzbieralo 20-tisíc eur. „Nakúpili sme za ne ingrediencie a recepty na prírodné produkty sme našli na internete,“ smeje sa Dimitris Koumoutsioulis. Prvými odberateľmi ekomydiel a čistiacich prostriedkov boli priatelia, príbuzní a samozrejme hnutie solidarity. Dnes si ich cez e-shop objednávajú aj do Nemecka, Talianska či Francúzska.
Z pôvodných päťdesiat vo fabrike ostalo len 13 statočných. Fotini Baltzoi je medzi nimi jediná žena: „Moja dcéra je hrdá, že tu pracujem,“ hovorí. Hoci ju prijali – samozrejme kolektívnym rozhodnutím – len pred dvomi týždňami, dostáva taký istý plat ako všetci ostatní. Asi 350 eur, čo sa rovná sociálnej podpore. Pre ilustráciu: pár žijúci v priemernom gréckom meste, s dvomi deťmi a hypotékou potrebuje na pokrytie svojich najzákladnejších potrieb takmer 900 eur, ukazuje výskum Macedónskej univerzity.
Vo Viome však za sumu, z ktorej bežná rodina nevyžije, musia aj pracovať. Nebolo by jednoduchšie váľať sa doma a poberať podporu? „Nejde iba o nás,“ vysvetľuje Dimitris Koumoutsioulis. „Chceme inšpirovať spoločnosť, v Grécku aj inde vo svete.“
Po roku bez práce by navyše stratili nárok na sociálnu podporu od štátu. Iba necelá desatina nezamestnaných dostáva sociálne dávky, aj to zredukované v rámci úsporných opatrení. Rodinám s nízkym príjmom sa systém snaží pomôcť napríklad kupónmi na jedlo či 40-eurovým príspevkom na dieťa.
Budúcnosť továrne je rovnako neistá ako smerovanie celej krajiny. Ľavicová vládna strana robotníkom pred voľbami prisľúbila pomoc. Na otázku, či sa podpory aj dočkali, Dimistris Koumoutsioulis len mávne rukou: „Keď sme boli v Aténach protestovať, polícia nás zbila. To sa nám za predošlej vlády nikdy nestalo.“
V novembri sa štát znovu pokúsil podnik predať, do aukcie sa však nik neprihlásil. Absurdná situácia pokračuje. Hoci fabrika zamestnancom legálne nepatrí, dodnes ich nikto neprepustil. Kedykoľvek však môže prísť polícia a továreň nasilu vypratať. Robotníci ju preto strážia 24 hodín denne, vo sviatky aj cez víkendy.
Brána býva cez deň zamknutá, aj keď v skutočnosti je Viome otvorené pre každého, kto sa chce o samoriadenom fungovaní dozvedieť viac. Obrovské výrobné haly občas rozozvučí koncert solidarity či stretnutie iných robotníckych hnutí.
V nedeľu býva obchod zatvorený, rešpektuje ľudskú potrebu oddychovať. Predvianočný víkend bol výnimkou, aj George Gogidis musel prísť do práce. (zdroj: Jozef Magát)Supermarket je návratom k tradíciám
Pri transformácii z pozície zamestnancov na spolumanažérov sa vraj vo Viome inšpirovali najstarším gréckym družstvom Ampelakia. To v 18. storočí vlastnilo a spoločne riadilo až šesťtisíc žien, mužov a detí, pestovateľov bavlny a výrobcov priadze. Dnes je podľa odhadov organizácie Solidarita pre všetkých v Grécku viac ako 300 kooperatív.
Jednou z nich je obchod Bios Coop vo východnej časti Solúnu, ktorý sa zameriava na ekologické výrobky z lokálnych produkcií. „Dve tretiny nášho sortimentu pochádzajú priamo z regiónu,“ pochváli sa Stratos Manos, jeden z 300 spolumajiteľov komunitného supermarketu. Povolaním urbanista je momentálne súčasťou pracovnej skupiny, ktorú valné zhromaždenie poverilo vedením obchodu.
Až 95 percent výrobkov v regáloch je gréckych, zvyšných pár od spriatelených kooperatív v cudzine. „Náš projekt bol priamou reakciou na krízu. Vedeli sme, že potrvá a zdroje na jej prekonanie chýbajú,“ vysvetľuje. Obrátiť sa priamo na farmárov bolo spontánnym rozhodnutím mnohých iniciatív. V ústrety neistote si uvedomovali, že lepšie sa darí tým, čo si jedlo pestujú sami.
„Grécka spoločnosť je s vidiekom silne prepojená, zakladáme si na tradičných produktoch a jedlách. Ešte aj druhá či tretia generácia ľudí v meste by sa chcela vrátiť na dedinu,“ myslí si Stratos Manos. Vďaka hnutiu bez sprostredkovateľa klesli ceny niektorých komodít až o polovicu. Tzv. zemiaková revolúcia pomohla aj pestovateľom. Dovtedy totiž museli úrodu predávať pod cenu, hoci zákazník za ňu zaplatil priveľa.
Aj produkty v supermarkete Bios stoja menej ako inde. Na rozbehnutie predajne sa členovia kooperatívy vyzbierali po 150 eurách. Hoci nik z nich nemal skúsenosti s podobnou prevádzkou, projekt funguje. Zisk z miliónového obratu si však nedelia, ostáva v obchode. „Našou hlavnou motiváciou bolo mať možnosť kúpiť si kvalitné produkty za férovú cenu. A tiež vytvoriť nové pracovné miesta,“ vysvetľuje Stratos Manos. „Ako vedľajší efekt sa nám podarilo zhmotniť náš sen. Ľudia majú kapacitu zorganizovať sa, lepšie než štát a iné inštitúcie.“
Ťažšie než niektoré veci urobiť je podľa neho naučiť sa nájsť spoločnú zhodu.
Projekt Svet inak je súčasťou kampane Vyber si, ktorú počas predsedníctva Slovenska v Rade EÚ realizuje Platforma MVRO. Aktivitu spolufinancuje SlovakAid a Európska komisia. Články reprezentujú výlučne názory ich autorov.
