SVET INAK

Prečo som odpustil ľuďom, ktorí zabili moju rodinu aj priateľov

Dvadsaťdva rokov po genocíde by ste na uliciach v Rwande nepovedali, že tu susedia zabíjali susedov a priatelia priateľov. Ako je možné, že sa ľudia z tejto traumy dostali tak rýchlo a Rwandu dnes nazývajú Švajčiarskom Afriky?

Salim, ktorý bol členom milícií a zabíjanie nevinných ľutuje, sa pozerá na Kigali. Rodinám obetí sa ospravedlnil a dnes chce byť príkladom pre spoločnosť. (Zdroj: SME - Lukáš Onderčanin)

KIGALI. Abdul Bigirimana stojí pri katolíckej fare na ulici v rwandskom hlavnom meste Kigali a od nervozity sa mu trasú ruky. Má päťdesiatšesť rokov, je vodičom kamiónu a s mladou manželkou a dcérou býva len o pár ulíc ďalej, no pri ,,Kostole sv. Charlesa Lwanga už dlho nebol. Nielen preto, že je moslim.

Pred vyše dvadsiatimi rokmi sa vracal z práce zo zahraničia. "Bolo pol siedmej večer, začiatok apríla 1994, keď som domov niesol nejaké dary," hovorí a spomína na svoje tri deti a manželku. Vedel, že je neskoro - pár dní predtým sa rozhlasom po celej krajine začal ozývať povel ,,zotnite vysoké stromy".

Aj Abdul bol jedným z týchto vysokých stromov - povel totiž vyzýval milície etnickej skupiny Hutu, aby začali s likvidáciou menšinových Tutsiov. ,,Najskôr sme sa s manželkou rozprávali, no keď sa situácia začala zhoršovať, poslal som ich ukryť sa do Kaddáfiho mešity na konci ulice," spomína Rwanďan. Keď o chvíľu do mešity prišiel, jeho žena a deti tam neboli - susedia im ako bezpečnejšie útočisko poradili katolícku faru a kostol. Mýlili sa.

Milície, ale aj ich vlastní susedia či známi, ich sťali mačetami, podobne ako ďalších vyše dvetisíc ľudí v kostole a na fare.

,,Išiel som do väzenia, aby som sa pozrel do očí vrahom, ktorí zabili moje deti, hovorí Abdul a stále sa pozerá na budovu fary. “Povedal som im: odpúšťam vám, pretože vám to nakázali. Boh mi povedal, že sa nikdy nemám vracať k svojim slabostiam. A v tejto krajine by sa nikdy nič nezmenilo, ak by sme sa všetci pomstili," dodáva.

Čistota a bezpečnosť

Dvadsaťdva rokov od krvavej genocídy, pri ktorej bolo počas sto dní zabitých asi milión ľudí, pripomína hlavné mesto malého stredoafrického štátu iné rozvinuté metropoly. Cesty sú tu udržiavanejšie a čistejšie ako v Európe, štát zakázal neekologické mikroténové vrecká, v centre diskutujú pri šálke kávy bankári, po cestách chodia vyblýskané autá aj bar na streche jednej z výškových budov s bazénom je plný biznismenov.

Hrubý domáci produkt Rwandy za posledných šestnásť rokov rástol priemerne o 7,6 percenta ročne, za čo si krajina vyslúžila aj prezývky ako Švajčiarsko či Singapur Afriky.

Do sveta sa im darí vyvážať cín aj kávu, do krajiny prichádza na gorilie treky, safari či konferencie vyše 1,2 milióna cudzincov ročne a Rwanda sa teší aj povesti jednej z najbezpečnejších afrických krajín.

Je však možné, aby samotní Rwanďania za pomerne krátky čas zabudli na to, že na dnes čistých uliciach ležali ešte nedávno stovky tiel? A môže byť Rwanda inšpiráciou v otázke zmierenia pre iné vojnou zmietané krajiny?

Ako sa nepozabíjať

Miliónové Kigali sa rozprestiera uprostred rwandských hôr, len z centra do vedľajšej štvrti sa musia motorky slúžiace ako taxíky preháňať medzi dolinami a kopcami s výškou aj 1600 metrov nad morom. Ruch dopravy zaniká v ďalšom zákutí, parky sa striedajú s husto zastavanými štvrťami. V krajine tisícich vrchov, ako Rwandu propaguje vláda, a v jej hlavnom meste na prvý pohľad vládne pokoj.

Za napätie medzi dvoma etnickými skupinami - Tutsi a Hutu - môžu vo veľkej miere aj Európania. Belgická nadvláda počas koloniálnych časov po prvej svetovej vojne robila medzi obyvateľstvom rozdiely - Belgičania podporovali Tutsiov, často urastených ľudí z vyšších vrstiev spoločnosti, kým väčšinovým Hutuom (skôr chudobnejší farmári) upierali právo na moc.

Boj o vládnutie, revolúcia aj nezávislosť Rwandy v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch vyhnali do exilu státisíce Tutsiov a vzájomné boje pokračovali až do roku 1992.

Snaha o mierovú dohodu, ktorá by zahŕňala do vlády aj tutsiovských povstalcov z Rwandského vlasteneckého frontu (RPF), nevyšla a po atentáte na prezidenta a intenzívnej propagande začali hutuovské milície aj bežní občania krvavé čistky. Po dvadsiatich dvoch rokoch to pripomínajú najmä početné pamätníky a vládne projekty.

,,Ľudia si veľmi skoro uvedomili, že Rwanda je naša krajina a nejako to spolu musíme prežiť. Pomsta neprichádzala do úvahy, nemôžete predsa zabiť všetkých," hovorí 25-ročný Gad Ngororano z Národnej komisie pre ľudské práva, ktorá tiež pomáha obetiam aj páchateľom so zmierením. Aj on sám stratil počas genocídy rodičov.

Nebolo to ľahké ani pre neho, v čase genocídy bol ešte dieťa. ,,Bol to dlhý proces, a stále je. Mnohí boli na začiatku nahnevaní. Videl si svojho suseda s mačetou, zabil ti rodinu a aj tak s ním musíš cestovať jedným autobusom,” spomína. Najmä starší Tutsiovia najskôr nechápali, prečo by mali vrahom odpustiť. Zmenil to však tlak vlády.

Päť rokov po genocíde začali bývalí tutsiovskí povstalci s kompletným prebudovávaním spoločnosti - spojili tých, čo zabíjali a nútili ich, aby sa rozprávali s tými, čo prežili.

Vláda nanovo vybudovala inštitúcie, zriadila zmierovacie komisie a komunitné súdy gacaca, kde v dedinách ľudia svedčili, vypočúvali a následne obviňovali hutuovských militantov. Niektorí dostali doživotie, iní len pár rokov, ak sa priznali a svoje činy oľutovali. Aj keď Západ tieto ľudové súdy často kritizoval, podľa mnohých Rwanďanov by sa krajina bez nich do súčasného stavu nikdy nedostala.

Odpustiť vrahovi

Jedným z tých, ktorí sa niekoľkokrát zúčastnili na týchto súdoch ako svedkovia, je aj Jean. Dnes má tridsaťjeden rokov a pracuje na ministerstve poľnohospodárstva. ,,Západu sa to nepáči. No predstavte si, že milión vrahov či zločincov musí prejsť normálnym súdnym procesom. Len vychovať nových sudcov by trvalo roky, súdili by sme desiatky rokov,” hovorí.

Jean mal v čase genocídy deväť rokov, no dodnes si spomína na preukazy, v ktorých bolo jasne určené, ku ktorej etnickej skupine kto patrí. ,,Vyrastal som na mieste, kde jedna rodina bola Tutsi, vedľajšia Hutu, boli sme pomiešaní," vysvetľuje. Dnes majú v preukazoch všetci len jedno slovo - Rwanďan.

Jean žil v mestečku Kibuye na brehu rozsiahleho a očarujúceho jazera Kivu s rodičmi a tromi bratmi. Napriek dlhoročnému napätiu sa situácia menila veľmi rýchlo. ,,Mnohí nevzdelaní ľudia uverili propagande o tom, že my, Tutsiovia, nie sme ľudia, nazývali nás švábmi, tvrdili, že máme chvosty. Tak sa to všetko začalo,” hovorí mladík na terase podniku v Kigali a odpije si z piva.

Jeho otca sťali v krčme, kam každý deň chodil na pivo. O matke nevie. S dvoma bratmi sa niekoľko dní či týždňov skrývali v kríkoch a lesoch, o treťom hovoriť nechce. Nevie, kto zabil jeho rodičov a nikdy nenašiel ich pozostatky.

,,Úplne odpustiť nevieš nikdy," hovorí a sám sebe pripomína, ako sa zameral na jednu vec, ktorú mu do hlavy vtĺkali rodičia - študuj. Dnes pracuje na ministerstve a na mobile ukazuje fotografiu svojej nedávno narodenej dcéry a usmiatej manželky. Jeden z bratov pracuje v zahraničí, druhý študuje.

,,Mladá generácia na to, čo sa stalo, nemyslí. Chceme zarábať, cestovať, robiť spolu biznis. Sme v bezpečnej krajine, niekedy je to tu drahé, no mali sme šancu a využili sme ju," opisuje Jean plynulou angličtinou.

Podobne ako mnohí iní aj on prikladá najviac zásluh v zmierení prezidentovi. Paul Kagame, bývalý generál povstalcov z RPF, ktorý de facto zastavil genocídu, je vďačnou témou takmer hocijakého rozhovoru. Prezidenta, ktorý si opätovnou zmenou zákonov predlžuje svoje zotrvanie vo funkcii a ktorého vláda sa nebojí prenasledovať novinárov, aktivistov a iných kritikov, Rwandčania zbožňujú.

,,Zaujíma sa aj o bežných a chudobných ľudí, rieši korupciu priamo v regiónoch," tvrdí Jean. A podobne ako mnohí ostatní, nepripúšťa kritiku toho, že prezidentove praktiky nemajú ďaleko od tvrdých autoritárskych režimov. ,,Musí mať trochu autoritárske sklony, ak chce postaviť na nohy krajinu po niečom takom, ako je genocída. Schvaľovať všetko bežným spôsobom by trvalo mesiace a roky," dodáva Jean.

Dvaja nepriatelia a priatelia

Salim a Paul stoja na okraji cesty v Nyamirambe, multikultúrnej a temperamentnej štvrti na úpätí Mt. Kigali. Okolo nich trúbia motorky, ženy v pestrofarebných šatách nesú v košíkoch na hlavách mangá a všetko zakrýva opar z nedávneho dažďa. Obaja sa striedavo usmievajú, vzájomne tľapkajú po pleci a zvážnejú, keď hovoria o starostiach svojich rodín. V roku 1994 by vedľa seba takto nestáli, neboli by priateľmi, nepodávali by si ruky a pravdepodobne by boli jeden druhému terčom.

Salim genocídu začínal, Paul ju končil.

,,Keď sa každý deň modlím, myslím na to a ospravedlňujem sa bohu," opisuje už s vážnym hlasom Salim. Vychudnutý muž v bielej košeli si zotrie z čela pot a začína rozprávať.

,,Bol som mladý a mal som povinnosť pridať sa k milíciám, pretože som bol Hutu,” opisuje vstup do milícií Interhamwe, ktoré práve pred genocídou zhromažďovali zbrane a 6. apríla 1994 zaútočili na Tutsiov. Salim bol pritom sám polovičný Tutsi po mame - a práve to bol problém. ,,Veliteľ mi hovoril, že som nečistý. Potom predo mňa postavil ženu - mala tridsaťdva rokov, bola matkou, dokonca som ju z videnia poznal. Do ruky mi dal kalašnikov a povedal mi - zabi ju, inak zabijem teba. Mačetou," habká Salim a koktavo medzitým opakuje slovo ,,sorry".

,,Zatvoril som oči a zastrelil ju, veliteľ mi však prikázal minúť celý zásobník. Pamätám si presný deň, dátum aj ten pohľad. Neprejdú dva týždne, aby som na to nemyslel,” dodáva.

Salim si za zabíjanie v genocíde odsedel desať rokov. Mnohí vo väzení boli na to, čo robili, hrdí, ale Salim sa ich stránil a väčšinou ticho sedel v cele a čítal, často ho ostatní aj napádali.

V roku 2004 absolvoval komunitný súd gacaca. ,,Vzali ma na miesto, kde som zabíjal, musel som sa stretnúť s tými, ktorým som zabil rodinu a oľutovať to," hovorí a priznáva, že to bolo pre obe strany spočiatku ťažké. Dnes žijú neďaleko od seba. ,,Žijem vedľa nich, vedľa detí, ktorým som zabil mamu. Občas sa s Jafettom, jej synom, stretnem," dodáva.

Ako o sebe hovorí, podľa mnohých je exemplárnym prípadom. Mnohí vrahovia z genocídy zostávajú vo väzeniach, vídať ich počas verejnoprospešných prác v oranžových uniformách, aj na poliach na vidieku.

Salim sa sám do väzenia vracia a ostatných presviedča, aby si svoje chyby uznali. ,,Ak by sa chceli ostatní pomstiť, žiadny progres by v tejto krajine nenastal. Stále by sme sa zabíjali ako v Sýrii. Rwanda je dnes aj vďaka odpúšťaniu rozvinutá krajina, dodáva.

To, že zabil, priznáva aj 42-ročný Paul, dnes turistický sprievodca. Kým Salim bol na strane hutuovských militantov, Paul pár týždňov po začiatku genocídy postupne schádzal z ugandského pohraničia a hôr ako povstalec tutsiovského Rwandského vlasteneckého frontu (RPF).

,,Ako sme postupovali, v dedinách sme našli už len telá, spomína a hovorí o bojoch s milíciami Interhamwe aj dlhých nociach v rwandskej džungli. Na to, že ich nazývali švábmi a plazmi, dnes bývalý povstalec nemyslí. Hrdo ukazuje fotografiu so súčasným prezidentom, ktorý bol jeho veliteľom a ktorému sa v júli 1994 podarilo získať hlavné mesto Kigali a v podstate ukončiť genocídu.

Obaja si navzájom odpustili a dnes chodia medzi ľudí, aby o svojich činoch rozprávali. ,,Keď som vtedy v júli videl zničený parlament, cesty a celé hlavné mesto, nikdy by som si nepomyslel, ako bude vyzerať naša krajina dnes," hovorí Paul a pozerá sa na vysvietené ulice aj moderné budovy v diaľke.

Kritika sa trestá

Nie každý však vidí dianie po genocíde a cestu k zmiereniu až tak pozitívne. ,,Aj OSN hovorí o úspechu a inšpirácii pre iné krajiny, no máme naozaj od týchto ľudí úprimný názor?” pýta sa Susan Thomsonová, profesorka štúdií o mieri a konfliktoch z americkej Colgate University, ktorá fenomén zmierovacieho procesu v Rwande dlhodobo skúma.

,,Mimo miest, medzi farmármi sa o zmierení hovorí len málo, mnohí sú zastrašovaní a nedovolia si vláde oponovať. Navyše vláda na vidiek len málokedy pustí výskumníkov,” tvrdí Thomsonová.

Kagameho vláda a vojenský režim sa podľa nej v mnohom snažia manipulovať štatistiky, aby si pred zahraničím zachovali pozitívnu tvár. Trestné je aj spochybňovanie oficiálnej verzie genocídy - len málokto sa opováži hovoriť o tom, že masového zabíjania sa dopúšťali pri postupe aj Kagameho tutsiovskí povstalci.

Odborníčka dokonca tvrdí, že Rwanda je len v pravidelnom historickom období mieru, po ktorom môžu opäť nasledovať konflikty. Napriek tomu niektoré snahy vlády oceňuje a myslí si, že môžu byť inšpiráciou aj pre iné krajiny. ,,Vláda dokázala zorganizovať a znovu vybudovať spoločnosť, donútila ľudí, aby medzi sebou hovorili tí, čo prežili aj zabíjali, zorganizovala ľudové súdy," dodáva.

Zlyhanie sveta

Dve dekády po krviprelievaní v Rwande sa o genocíde a ignorácii medzinárodného spoločenstva hovorí opäť v súvislosti so Sýriou, Irakom či ďalšími krajinami s konfliktmi. Od Rwandy sa svetové veľmoci a OSN odvrátili a chytali sa za slovíčka definujúce genocídu.

Bývalý šéf OSN Butros Butros-Ghálí si to nikdy neodpustil a pre PBS povedal: ,,Zlyhanie v Rwande bolo desaťkrát horšie ako zlyhanie v Juhoslávii. Pretože o Juhosláviu sa medzinárodná komunita zaujímala a bola zapojená do diania. O Rwandu nik záujem nejavil," povedal. Slová ako genocída, Srebrenica a Rwanda sa preto skloňovali aj pri obliehaní Aleppa.

A kým Rwanda môže slúžiť v týchto konfliktoch ako negatívne porovnanie, takisto podľa mnohých môže byť inšpiráciou na vzájomné zmierenie. Príkladom môže byť Irak, ktorému by po vojnovom konflikte mohlo prospieť zrušenie etnického delenia v preukazoch, lokálnejšie rozhodovanie a justíciu inšpirovanú súdmi gacaca či systém trestov, ktorých súčasťou je pomôcť obetiam konfliktu.

Presne týmto spôsobom v Rwande fungujú viaceré zmierovacie dediny, kde páchatelia pomáhajú stavať domy obetiam ich činov, kde zakladajú spolu tí, čo prežili, a tí, čo zabíjali, tanečné a hudobné zoskupenia a kde si väčšinovo tutsiovská dedina neváha zvoliť za svojho lídra Hutua, ktorý svoje hriechy už oľutoval.

Mená, ktoré nekončia

V malom parku pri Pamätníku genocídy v Kigali zurčí voda vo fontáne. Na troch lavičkách sedia traja ľudia. Každý sám, bez jediného slova, pozerajú naprieč parčíkom na stenu plnú mien. Staršia žena na prostrednej lavičke vstane, chvíľu pri stene s menami postojí a odchádza.

Na tomto mieste od roku 2001 pochovali pozostatky vyše 259-tisíc ľudí, ktorí v genocíde zomreli. A kým turisti prechádzajú cez exhibíciu vnútri pamätníka, rodiny obetí, ale aj náhodní občania Rwandy väčšinou ticho prechádzajú cez záhradu a okolo steny, na ktorej stále pribúdajú mená tých, ktorých sa podarí identifikovať.

Peter Rwamulangwa sem chodí často, aj keď v čase genocídy žil aj s rodičmi v susednej Ugande ako tisícky ďalších. Aj on pozerá na mená s totožným priezviskom, ako je to jeho.

Na otázku, ako môže príbeh zmierenia Rwandy fungovať, odpovedá jednoducho: ,,Ak aj niekto seje zlo, tak zlom nikdy neodpovedáte."

article_photo(zdroj: )

*mená niektorých respondentov boli pre bezpečie na ich želanie zmenené

Projekt Svet inak je súčasťou kampane Vyber si, ktorú počas predsedníctva Slovenska v Rade EÚ realizuje Platforma MVRO. Aktivitu spolufinancuje SlovakAid a Európska komisia. Články reprezentujú výlučne názory ich autorov.

Téma: Svet Inak


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Šéfa ÚPN Krajňáka považovali za cuciaka, teraz je pre koalíciu diktátor

Šéf Ústavu pamäti národa viedol spor s českým ministrom financií Andrejom Babišom a zamestnancami, ktorí mali blízko k extrémizmu.

Neprehliadnite tiež

British Airways obnovila už takmer všetky lety z Londýna

Letecká spoločnosť British Airways obnovila približne 95 percent svojich letov z Londýna.

V anglickej zoo zabil tiger opatrovateľku

Opatrovateľka sa ocitla v ohrade spolu s tigrom, ktorý ju usmrtil.

Americký režisér Oliver Stone považuje Putina za svoj vzor

Americký filmový režisér pripravuje o šéfovi Kremľa film.

Indický premiér začal návštevu Nemecka, stretol sa s Merkelovou

Naréndra Módí chce návštevou Nemecka otvoriť novú kapitolu vzájomných vzťahov.