„Dánsko je krajinou rozprávok a vznik mojej komunity je príbehom ako z jednej z nich,“ opísal Risenga Manghezi kodaňskému publiku zrod slobodného mesta Christianie počas svojej TEDx prednášky. V slobodnom meste žije sedem rokov a dnes pôsobí ako jeho hovorca.
Obyvateľom dánskej metropoly však dnes nie je príbeh jedného z najväčších a najstarších alternatívne spravovaných území v Európe cudzí.
Alternatívna komúna, ktorá kedysi vznikla “zasquatovaním” nevyužívaného územia štátu, sa nachádza priamo v srdci Kodane, pár minút chôdze od kráľovského paláca či parlamentu. Už viac než štyridsať rokov tu niečo menej ako tisícka ľudí žije v niekdajších opustených vojenských barakoch v autonómii (nie však nezávislosti) od mesta i dánskej vlády.
Ak si však predstavujete zanedbané ulice, ktoré obývajú problematickí asociáli a treba sa im radšej vyhnúť, opak je pravdou. Mesto v meste je po zábavnom parku Tivoli najnavštevovanejšou turistickou atrakciou škandinávskej metropoly. Je centrom živého umenia, kreatívnej slobody, udržateľných zelených riešení, ale i legálneho predaja hašišu.
Rezidenti sú dnes hrdí na to, že nad nimi nestojí žiadna priama zákonná štátna autorita. To ale neznamená, že v Christianii panuje bezprávie bez pravidiel. Naopak.
Hovorca komunity Maghezi aj počas svojej prednášky priznal, že v skutočnom živote nie je žiadna rozprávka úplne idylická a komunita má vlastné sociálne problémy i kriminalitu. No darí sa jej ich prekonávať, pretože je až nábožensky verná myšlienkam, na ktorých vznikla.
Väčšinu kasární dnes zdobia nástenné maľby. (zdroj: Michal Skýpala)Príbeh fascinuje dodnes
„Mali sme šťastie, keď sme pred rokmi dostali ako dar tieto priestory, ktoré nikto nechcel a vytvorili sme niečo, čo je inšpiráciou pre celý svet,“ hovorí pre projekt Svet inak Kirsten Larsenová, ktorá v Christianii žije už tridsať rokov a vychovala v nej obe svoje deti.
Príbeh slobodného mesta v dánskej metropole sa začal písať viac ako dve dekády predtým, než sa jej hovorca Manghezi vôbec narodil.
Na začiatku 70. rokov dánska armáda opustila rozsiahle historické kasárne v centre Kodane. Tie po storočia bránili mesto pred útokmi od mora, no po druhej svetovej vojne stratili svoj zmysel. Na rozsiahle prázdne vojenské objekty dohliadalo len niekoľko strážnikov, a tak sa čoskoro stali útočiskom pre bezdomovcov.
Miestni však s nimi mali aj iné plány. Jedného dňa obyvatelia zo susedstva spoločne strhli plot, aby na nepoužívaných pozemkoch postavili ihrisko pre svoje deti. Aj keď niektorí si to vyložili ako protest proti zvyšujúcim sa cenám bývania v krajine, ktoré trápili hlavne Kodaň.
Dánska ekonomika v tom čase síce rástla, ale príliš pomaly. Ceny v porovnaní s ňou stúpali viac ako dvojnásobne rýchlejšie. Nešťastne sa nafúkla aj nezamestnanosť. Ekonomika krajiny sa vtedy transformovala z dominantne poľnohospodárskej na industriálnu a na ekonomiku založenú na službách, čo si vyžiadalo prinajmenšom dočasné straty pracovných miest.
Tri žlté kruhy na červenom pozadí sú oficiálnou zástavou Christianie. Majú symbolizovať tri písmena "i" v jej názve. Údajne ale vznikla náhodou, keď toto boli jediné farby, ktoré vojaci nechali squatterom v areáli. (zdroj: Michal Skýpala)Ihrisko pre dospelých
S nespokojnosťou ľudí súvisel aj úspech hnutia hippies, ktoré v plnej sile zasiahlo hlavne mladú generáciu. Boli to časy, kedy i vojaci nosili dlhé vlasy a revolte proti vládnucemu systému dominovali myšlienky pacifizmu a slobody. A sloboda sa pre niektorých spájala aj s anarchiou ako alternatívou k zabehnutým pravidlám. Pod anarchiou však netreba chápať bezprávie či svet bez zákonov, ide skôr o existenciu bez štátu, či v tomto prípade obmedzením jeho vplyvu a samosprávou vlastných vecí.
Ďalšie mesiace tak najmä mladí squatteri húfne obsadzovali prázdne vojenské budovy. Za oficiálne otvorenú vyhlásil Christianiu novinár a aktivista Jacob Ludvigsen v septembri 1971. Ludvigsen písal o tom, ako občania obsadili „zakázané vojenské mesto, aby vytvorili spoločnosť z ničoho”. V ďalšom manifeste napísal, že cieľom Christianie je vznik „ekonomicky sebestačnej komunity nezávislej od vlády, v ktorej je každý spoluzodpovedný za blaho toho druhého”.
Na územie slobodného mesta mohol prísť ktokoľvek, kto bol pripravený dodržiavať pravidlá komunity. Zoznam nebol príliš dlhý - žiadne zbrane, násilie, krádeže a absencia súkromného vlastníctva nehnuteľností. A platiť nájomné - za mesiac 50 dánskych korún (okolo sedem eur), čo pokrývalo náklady na vodu a elektrinu.
Vládni sociálni demokrati tolerovali obsadenie štátnych budov novými nájomníkmi a nazvali Christianiu “sociálnym experimentom”. Neskôr sa oblasť podarilo zlegalizovať, aj keď nové pokusy o zrušenie či presunutie Christianie prichádzali od každej novej vlády. No len tak ju zrušiť nie je jednoduché. Z detského ihriska sa totiž medzitým stal priestor, kde mohli svoju kreativitu realizovať aj dospelí. Len namiesto pieskových hradov budovali celú spoločnosť.
Christiania. (zdroj: Michal Skýpala)Aktivisti aj asociáli
Christiania sa stala útočiskom stoviek mladých Dánov, hlavne umelcov, rôznych hipíkov, anarchistov, ale i zmesky asociálov, pacientov s duševnými chorobami a ďalších, ktorí nevedeli, kam patria. Všetci sa svorne otáčali chrbtom k “normálnej” spoločnosti a utekali za životom mimo dominujúci systém, životom postaveným na iných základných východiskách.
Na uliciach mesta, do ktorého nesmú autá, si otvárali stánky s makrobiotickou stravou, etno oblečením či meditačné centrá, lákadlom pre mnohých - a zvlášť pre turistov - bol aj predaj marihuany a hašišu. Ten bol v Christianii tolerovaný od jej začiatkov, aj napriek tomu, že na území celého Dánska sú všetky drogy okrem alkoholu či tabaku mimo zákon.
Pôvodne pritom platili rovnaké benevolentné pravidlá aj pri tvrdých drogách. To viedlo k problémom a dokonca smrti desiatich narkomanov koncom 70. rokov. Väčšina užívateľov tvrdých drog vtedy obývala kasáreň, ktorej sa hovorilo “Archa mieru”. Ľudia v nej žili v otrasných podmienkach. Budova nemala ani dvere, na deravej podlahe boli len matrace a jedna izba vraj patrila len túlavým mačkám.
Kodaňská polícia vtedy problém ignorovala, aj keď ju priamo rezidenti požiadali o pomoc. S pocitom zrady od štátu - obyvatelia riadne platili dane a mali teda na služby štátu nárok - sa rezidenti rozhodli, že situáciu vyriešia po svojom. Zhromaždenie obyvateľov, ktoré je dodnes jediným rozhodujúcim orgánom komúny, sa rozhodlo, že bude konať.
Štyridsať dní muži, ženy ale i deti Christianie strážili “Archu mieru” a každý díler či narkoman, ktorý sa snažil prekročiť prah budovy, bol postavený pred ultimátum - skoncovať s heroínom alebo odísť z Christianie. Šestdesiatka ľudí vtedy podstúpila liečenie, zvyšok opustil komunitu nadobro.
Odvtedy sa v komúne udržiava prísny zákaz tvrdých drog a uplatňuje sa precedens, že ak niekto porušuje pravidlá ohrozujúce ostatných, nemôže v Christianii zostať. Zároveň to však poukázalo na schopnosť spoločenstva riešiť problémy aj bez zásahu zvonku.
Kirsten Larsenová je súčasťou komunity viac ako tridsať rokov. Vychovala tu obe deti a dnes pracuje v centre pre novinárov. (zdroj: Michal Skýpala)
Dvadsaťročná Sára je dietaťom Christianie. Dnes už tu nežije, ale pracuje v miestnej kaviarni. (zdroj: Michal Skýpala)Idealistické začiatky
“Ako antropologička som bola fascinovaná všetkými obyvateľmi, ktorí bývali v Christianii,” opisuje svoje prvé roky v komunite vtedy len 25-ročná Kirsten Larsenová. Ako z hollywoodského klišé ju do Christianie priviedla láska. Jej prísne konzervatívni rodičia sa zhrozili, keď sa za budúcim manželom presťahovala do vojenského baraku v komunite, ktorá sa stala jej novým domovom.
Kirsten sa do slobodného mesta prisťahovala v roku 1980 len niekoľko týždňov potom, ako komunita vyriešila problém s tvrdými drogami. “Bolo to vzrušujúce, aj keď sme nemali veľa a žili veľmi skromne,” opisuje svoj príchod Kirsten. Nájom sa vtedy už postupne vyšplhal na 250 dánskych korún mesačne (asi 30 eur), no v porovnaní s ostatnými časťami Kodane šlo stále o veľmi lacnú lokalitu.
Študentka sociálnej antropológie predtým žila v podobnej komunite vo východnej časti Dánska. Tam s ďalšími nadšencami viedli udržateľnú farmu a s komunitou Christianie sa často navštevovali. Dnes sa ako zamestnankyňa mesta venuje styku s médiami.
Na známej Pusher Street už hašišové stánky nestoja. (zdroj: Michal Skýpala)Ekonomika s miliónovým rozpočtom
Sedíme s Kirsten v presscentre Christianie, v budove nazývanej “opera”, obklopení plagátmi za legalizáciu marihuany. Popíjame teplý brusnicový džús. Kirsten, entuziazmom nasiaknutá päťdesiatnička, ktorá neodložila typický dánsky úsmev ani pri sychravom škandinávskom počasí, vysvetľuje, ako dnes komunita funguje.
Christiania si nevedie oficiálne štatistiky, ale podľa údajov štátnej agentúry pre majetok pracuje viac než polovica rezidentov mimo mesta a časť tvoria nezamestnaní či dôchodcovia. “Pomerne veľa ľudí ale pracuje aj priamo v komúne a berie za svoju prácu plat. Tí ale v týchto štatistikách nie sú,” dopĺňa Kirsten, ktorá tiež patrí medzi nich.
Kirstenin dom je dnes moderne vybavený a s manželom v ňom vychovala dve dcéry. Christiania sa za tie roky zmenila tiež. Jej obyvateľom sa podarilo vybudovať infraštruktúru, akú nájdeme v každom inom meste. Obchody, potraviny, detské jasle, škôlka, lekáreň, vlastné divadlo, kaviarne, skatepark, dvakrát do týždňa ordinuje v areáli doktor.
Zároveň už mesto generuje aj vlastné príjmy. Zo spoločnej kasy sa financujú opravy verejných budov, cesty alebo vynášanie odpadu. Komunita má aj vlastný fond pre prípad prírodnej katastrofy a obyvatelia si v spoločnej banke môžu odkladať úspory.
Autonómne alternatívne spravované územie sa dnes zmenilo na komunitný kolos, ktorý ročne operuje s rozpočtom okolo 40 miliónov dánskych korún (takmer 5,4 milióna eur). Len pre porovnanie - je to desatina ročného rozpočtu Trnavy. Nemalé peniaze do jej ekonomiky pritom prináša turizmus - mestečkom s necelou tisícovkou obyvateľov sa premelie okolo milióna turistov ročne.
Vlastná mena
Viac ako dve tretiny rozpočtu prichádzajú z nájmov od rezidentov, zvyšok od podnikov, ktoré v Christianii obchodujú. Pri nich sa uplatňuje pravidlo, každý platí podľa toho, koľko zarobí. Ľudia z vonka sú vítaní otvárať si obchody či stánky v komúne, ak prispievajú podľa pravidiel do spoločnej kasy.
Hlavným príjmom mesta je tak fixný nájom, ktorý musí platiť každý dospelý rezident. Nájomné sa dnes vyšplhalo na 1200 dánskych korún (160 eur) a príplatok 27 korún (tri eurá) za každý meter štvorcový obytnej plochy. V porovnaní s nájmami v Kodani je to mnohonásobne lacnejšie. Ako priznáva Kirsten, sú aj takí, ktorí nájomné roky neplatia. Ich spoločný dlh je okolo milióna korún (136-tisíc eur).
Keďže komunita nemá klasickú miestnu autoritu, ako je polícia či daňový úrad, nemá ako vymáhať peniaze od dlžníkov. Nedbanlivci sú iba zahanbení v lokálnych novinách. Čo však v konečnom dôsledku môže byť lacnejšie.
“Napriek tomu je komunita ekonomicky zdravá. Obyvatelia sú hrdí na to, že nikdy nemeškali s poplatkami alebo daňami štátu. Ministerstvo obrany, vlastník budov a pozemkov, ich dokonca, paradoxne, označilo za ´ukážkových občanov´,” tvrdí vo svojej štúdii Alberto Vanolo z Turínskej univerzity, ktorý sa zaoberal výskumom komunity.
Trochu paradoxným zdrojom financií do rozpočtu je aj tamojšia lokálna mena - takzvaný løn (v dánštine plat), ktorý má hodnotu 50 korún (6,7 eura). Ide skôr o suvenír pre turistov, ktorým podporujú lokálnu ekonomiku, než o skutočný nástroj výmeny. Výroba mince je omnoho lacnejšia, než je jej hodnota. Na území mesta platia aj dánske koruny, ľudia si tak môžu vybrať. “Ja si napríklad pýtam svoju výplatu v lønoch, tak zaručím, že svoje peniaze vraciam do komúny,” hrdo oznamuje Kirsten.
Pestrofarebný street art a všadeprítomné nákladné bicykle, ktoré Christiania zrodila. (zdroj: Michal Skýpala)
Nápis pred jedným zo vstupov do areálu upozorňuje na prítomnosť drakov. (zdroj: Michal Skýpala)Na miesto sa čaká v poradovníku
V jednej z malých kaviarní na hlavnej Pusher Street pracuje aj dieťa Christianie, dvadsaťdvaročná Sara. Ako malá si spomína na bezstarostné detstvo, kedy sa len ako trojročná hrávala na uliciach komúny. Aj keď sa jej rodina neskôr odsťahovala do mesta, vždy sa do komunity rada vracia. “Ľudia sú tu akoby úprimnejší a otvorenejší, pritom sú všetci rovnako tvrdohlaví vo svojich názoroch,” hovorí s úsmevom.
Ani Kirstenine obe deti už nežijú v Christianii, čo iba ilustruje rastúci trend starnutia komunity. Pritom komúna nemá núdzu o nových záujemcov o bývanie. Stále sú v nej náklady na život v porovnaní so zvyškom Kodane niekoľkonásobne nižšie. Na území je už obmedzená akákoľvek výstavba nových domov. Ak sa chce niekto do Christianie presťahovať, čaká v poradovníku, kým niekto neodíde alebo nezomrie.
Obchod s drogami
“Je pravda, že hašišový biznis našim obyvateľom postupne vykĺzol z rúk,” otvorene priznáva Kirsten. Hovoríme o situácii, kvôli ktorej sa Christiania stala nechválne známou aj za hranicami Dánska. Predávať marihuanu pritom smú podľa pravidiel komunity len jej obyvatelia, ktorí tam žijú minimálne tri roky. Gangom sa však medzi nich darí infiltrovať.
Kriminálnici tak vytlačili z predaja pôvodných obyvateľov a idú aj proti záujmom slobodného mesta. Kodaňská polícia odhaduje, že medzi rukami dílerov a zákazníkov sa na Pusher Street ročne premelie až okolo miliardy dánskych korún (takmer 135 miliónov eur). Žiadne z týchto peňazí však už neputujú do spoločnej kasy.
Na konci augusta tohto roka napätie dokonca vyvrcholilo streľbou. Jeden z dílerov postrelil dvoch policajtov, z toho jedného vážne zranil. O pár dni sa ľudové zhromaždenie podobne ako v minulosti zhodlo na krízovom riešení. Všetky stánky z Pusher Street vtedy obyvatelia zbúrali a obrátili sa na všetkých priateľov Christianie, aby hašiš nekupovali a nepodporovali tak nárast kriminality. A aj keď sa v jej uliciach stále nájde veľa dílerov, podľa slov obyvateľov sa už znížil predaj marihuany a hašiša o polovicu.
“Zavrieť si to môžeme sami”
“Kodaň potrebuje hnutia ako Christiania, pretože obohacujú našu kultúru o novú dimenziu a dynamiku,” hovorí o budúcnosti komunity starosta Kodane, Frank Jensen pre The Guardian.
Jej existencia však nikdy nebola celkom istá, právny status Christianie bol horúci zemiak každej dánskej vlády. Nevyhli sa jej ani súdy či protesty. A pred piatimi rokmi obyvatelia dostali od štátu ultimátum - buď odkúpia pozemky, alebo ich štát predá prvému záujemcovi, ktorí ich dokáže odkúpiť.
Na jednom z mnohých ľudových zhromaždení vtedy zaznela od jedného prostorekého obyvateľa pamätná veta: “Aká drzosť, dávať nám ultimátum. Zavrieť si to môžeme sami, takéto privilégium im nepatrí.”
Obe strany sa napokon dohodli. Obyvatelia časť pozemkov a všetky nehistorické budovy od mesta odkúpili za nižšiu než trhovú cenu, zvyšok si komunita prenajíma od vlády za osem miliónov korún (milión eur) ročne. Teda viac než pätinu jej rozpočtu.
Dohoda ukázala niečo podstatné - a to skutočnosť, že vysťahovanie ľudí z vojenských barakov nebolo nikdy úplne možné. Christiania sa stala pre Kodaň i celé Dánsko symbolom i artiklom, ktorý ho propaguje vo svete. Okrem turizmu sa stala miestom pre kreativitu a inovácie, ako sú rôzne ekologické riešenia či známe trojkolky, ktoré najskôr tvorili alternatívu autám v komúne, no dnes sa predávajú po celom Dánsku i vo svete.
Christiania je najzelenšou časťou Kodane. Jej obyvatelia sa starajú o historické budovy. A v neposlednom rade si komunita dokáže riešiť svoje problémy sama. Napriek tomu, že má relatívne veľký podiel obyvateľov s nízkym vzdelaním a nízkymi príjmami, nevykazuje výraznejšie patologické znaky, ktoré sa s takýmito komunitami spájajú.
Komunita sa nikdy nechcela od mesta oddeliť, skôr chcela ísť príkladom. Dnes sa ukazuje, že sa jej to darí. Až natoľko, že sa natíska otázka, čo vlastne rozdeľuje tieto dva odlišné svety. Svety, ktoré stoja na inej predstave o fungovaní spoločnosti, kde peniaze nehrajú jedinú rolu. Možno aj preto vnímajú obyvatelia Christianie ako najväčšiu hrozbu rastúci nájom, ktorý im zhltne viac než 20 percent rozpočtu.
Projekt Svet inak je súčasťou kampane Vyber si, ktorú počas predsedníctva Slovenska v Rade EÚ realizuje Platforma MVRO. Aktivitu spolufinancuje SlovakAid a Európska komisia. Články reprezentujú výlučne názory ich autorov.
Autor: Michal Skýpala
