Na šesťdesiatich kilometroch medzi severothajským mestom Chiang Rai a hranicou s Barmou stojí autobus na piatich kontrolných stanovištiach. Policajtov nezaujíma nikto iný, iba členovia horských kmeňov, ktorých prezrádza tradičné farebné oblečenie aj črty tváre.
Z tkaných tašiek vyťahujú svoje farebné preukazy. Farba prezrádza, na čo majú títo obyvatelia Thajska právo. Občianstvo má málokto z nich. Patria ku „chao kao“ - ľuďom z hôr, ktorých však väčšinová thajská spoločnosť odcudzuje.
V pohraničných oblastiach severného Thajska žije niekoľko rôznych kmeňov, medzi najpočetnejšie patria Karenovia, Lahu, Akhovia, Hmongovia. Celkovo je v krajine asi 1,2 milióna obyvateľov, ktorí patria k etnickým menšinám. Podľa Law Society of Thailand má občianstvo menej ako polovica z nich.
Bez občianstva nemajú nárok vlastniť pôdu, získať vysokoškolský titul, ani žiadať o štátnu zdravotnú starostlivosť. Niektoré farby preukazov dokonca nedovoľujú členom horských kmeňov prekročiť hranice regiónu, v ktorom žijú, inak im hrozí väzenie.
Thajské úrady pritom nerozlišujú, odkiaľ a prečo členovia kmeňov na územie prišli. Napríklad Akhovia pôvodne pochádzajú z Tibetu. Do Thajska prišli z Barmy v posledných dekádach, donútili ich k tomu etnické čistky tamojšieho autoritárneho režimu. Mohli by sa teda považovať za utečencov.
Najmä prvá generácia prišelcov získala občianstvo. Ďalšie generácie už mali väčšie problémy ho získať. Ako dôvod, prečo vláda nechce udeľovať občianstvo mladším ročníkom, býva uvádzané odlesňovanie, za ktoré väčšinoví Thajčania vinia horské kmene živiace sa poľnohospodárstvom. A tiež to, že časť ich príjmov pochádza z obchodovania s ópiom.
Vstup do dediny kmeňa Akha. (zdroj: Magdaléna Vaculčiaková)Chudobní
„Najväčší problém horských kmeňov je chudoba a nedostatok možností,“ vraví Alberto C. de la Paz z neziskovej organizácie PDA, ktorá sa dlhodobo venuje práci s horskými kmeňmi. „To spôsobuje sekundárne problémy. Napríklad to, že obchodujú s drogami alebo to, že rodiny pošlú svoje dcéry pracovať do reštaurácie, ktorá ale nie je reštauráciou. Z dievčaťa je namiesto servírky prostitútka,“ dopĺňa.
Mnohí mladí príslušníci horských kmeňov hľadajú možnosti zárobku vo veľkých mestách. No život v nich sa výrazne líši od života v horách a mnohí na zmenu nie sú pripravení. Napríklad nepoznajú miestne normy, nevedia sa pohybovať v mestskej spoločnosti. Navyše, väčšinová populácia ich tam s najväčšou pravdepodobnosťou nepríjme.
Všetky horské kmene sú charakteristické aj svojím oblečením (zdroj: Magdaléna Vaculčiaková)Mnohí nemajú formálne vzdelanie. Do škôl chodiť nemôžu, nemajú na to peniaze (hoci je vzdelanie zadarmo, je nutné platiť za pomôcky a uniformy) alebo ich v školách neakceptujú. Často nehovoria po thajsky a jazyk Akhov sa od thajčiny výrazne líši.
„Napokon robia práce, ktoré Thajčania robiť nechcú – zle platené, nudné, či dokonca nebezpečné,“ vraví Alberto C. de la Paz. Takéto práce vykonávajú aj preto, že sú na pracovnom trhu diskriminovaní.
V praxi sa tá diskriminácia prejavuje rôzne, neraz aj rôznou formou násilia.
Podľa Christy Foster Crawford, ktorá sa odborne zaoberá oblasťou sexuálneho zneužívania a obchodovania s ľuďmi v Thajsku, „keď mladé nevzdelané ženy prichádzajú do miest, sú často zneužívané na pracovisku a mnohé končia v sexuálnom priemysle alebo pri iných formách nútenej práce,“ vysvetľuje. No zneužívanie na pracovisku nie je výnimkou ani pri mužoch z horských kmeňov a sexuálne zneužívanie zas u detí.
Falošné siroty
Na každom konci dedinky Ban Lorcha stoja veľké drevené brány. Stojí ich tu niekoľko za sebou, každý rok sa stavia nová. O mieste aj čase výstavby rozhoduje miestny duchovný vodca – šaman. Brána oddeľuje svet ľudí, od sveta duchov, ktorí žijú v džungli. Prejsť cez ňu môže iba ten, kto dostane pozvanie. Akhovia sú animisti, veria, že všetko má dušu.
Sviatky, ktoré oslavujú, a ich priebeh sa výrazne líšia od tých budhistických, ktoré v Thajsku prevládajú.
V Ban Lorchi však nájdete aj čínsky chrám a kostol. Číňania tu boli v období počas vojny, vojaci si pri Akhoch, a najmä ich ženách, krátili čas. Kresťanskí misionári prišli potom a rozhodli sa, že budú vzdelávať tamojšie deti.
Český antropológ Tomáš Ryška odhalil počas práce na svojej dizertačnej práci, že misionári odvádzali deti od rodičov so zámienkou, že im dajú vzdelanie. Vzdelávali ich však najmä v kresťanskej náuke. Okrem toho ich vyhlasovali za siroty, pre ktoré hľadali podporovateľov.
„V prípade Akha je za sirotu považované nezaopatrené dieťa, ktoré prišlo o oboch rodičov. Nazývanie kresťanských domovov sirotincami evokuje v darcoch podobné emócie ako v prípade detí v núdzi,” píše Ryška v publikácii Živice Globálne vzdelávanie, kontext a kritika. Deti, ktoré v skutočnosti nie sú sirotami, tak slúžia ako prostriedok na biznis.
Dôsledok preonačovania na kresťanskú vieru sa však v komunitách prejavoval aj tak, že deti, ktoré sa zo škôl vrátili do svojich dedín, už nepoznali a nenasledovali tradície Akhov a dochádzalo ku konfliktom v komunitách, píše Ryška vo svojej knihe Svět bílého boha.
Nielen teda, že školy mladých Akhov neposunuli k lepšej budúcnosti, ktorú sľubovali misionári, ale okrem thajskej väčšinovej spoločnosti zostali vylúčení aj zo svojho pôvodného prostredia.
Vyštudovaný Lee sa vracia späť
Lee Ayu Chuepa sa narodil v thajskej dedine Akha Mae Chan Tai. Ako jediný z komunity vyštudoval vysokú školu. „Mal som akúsi nevídanú motiváciu študovať a tiež šťastie, že som muž a tak som mohol šesť rokov stráviť v budhistickej škole,“ povedal Lee.
„Keď som chcel ísť na vysokú školu, otec mi povedal, že môžem, ale že pre mňa nemajú peniaze,“ spomína najstarší syn rodiny, ktorého tradičnou úlohou u Akhov je postarať sa o rodičov aj súrodencov.
Lee študoval vďaka tomu, že popri štúdiách pracoval. „Najprv sa sám musíš naučiť, ako sa uživiť, ak chceš tomu učiť iných,“ vraví. Dnes už učí iných, ako sa uživiť.
S vysokoškolským titulom z angličtiny na univerzite v Chiang Rai pôsobil nejaký čas v neziskovej organizácii, kde sa naučil o komunitnej práci. „Začal som premýšľať, čo môžem ponúknuť svojej dedine. Vtedy som si uvedomil, že káva je tam jednou zo základných plodín,“ vraví Lee.
Horské oblasti Thajska sú veľmi vhodné na pestovanie kávy odrody arabica. Horské kmene, ktoré majú skúsenosť s poľnohospodárstvom v strmých kopcoch, každým rokom zvyšujú produkciu zrniek, na ktorých je závislý svet. Podľa Slow Food narástla produkcia kávy v horských oblastiach medzi rokmi 1991 a 2011 o osemnásobok, na 4000 ton.
„Moja dedina vedela ako pestovať, ale nevedeli robiť biznis. A tak z kávy benefitovali veľmi málo,“ spomína Lee. Sedíme v jeho kaviarni Akha Ama uprostred hlavného turistického centra a zároveň druhého najväčšieho mesta Thajska Chiang Mai. V meste má ešte jednu pobočku, v ktorej predáva kávu od obyvateľov jeho dediny.
Lee pomohol biznisom s kávou vlastnej dedine. (zdroj: Atanas Kutsev)Kvalitná káva
Farmári v Mae Chan Tai vedeli vypestovať kávu aj bez Leea, ale nevedeli ju výhodne predať, aj preto, že predaj prebiehal cez prostredníkov. „Nemali dosť peňazí ani na to, aby deti poslali do školy,“ vraví Lee.
Lee však prišiel s novým modelom. Kávu od dvesto pestovateľov dnes odkupuje on. Predáva ju nielen v kaviarňach v Thajsku, ale vyváža ju napríklad do Japonska či Singapuru. Jeho káva nemá certifikáty Fairtrade ani BIO, avšak Lee za ňu farmárom platí férovo a naučil ich pestovať ju organicky. „Platíme viac ako je minimálna mzda v továrňach,“ vraví.
Okrem sociálnej stránky projektu je dôležitá aj environmentálna. Lee využil to, že v jeho dedine obyvatelia pestovali iné plodiny – najmä ryžu a rôzne druhy ovocia. Kávu ich naučil pestovať zároveň s inými plodinami, ktoré síce nedokážu predať, ale majú ich na vlastnú spotrebu.
„Pestovať rôzne druhy rastlín, ako je napríklad ovocie, je veľmi dobré pre výživu pôdy. Napríklad plantáže, na ktorých rastie iba káva, nie sú po čase plodné, lebo im chýba opeľovanie. Nevyskytuje sa tam totiž rôznorodý hmyz,“ vraví. Okrem toho takýto spôsob poľnohospodárstva, v ktorom farmár rotuje plodiny, bol pre Akhov odjakživa prirodzený. Pomáha tiež stabilizovať strmé svahy voči erózii či udržiavať vlhkosť pôdy aj v období sucha.
V Mae Chan Tai pestujú kávu organicky, bez chemického ošetrovania. Dedinčania, ktorí sami kávu nepijú – mnohí ani netušia, ako chutí – dnes vypestujú pre Akha Ama Coffee viac ako sto ton kávy ročne.
Akhovia v dedine Mae Chan Tai pestujú kávu, vďaka čomu si dokážu zarobiť na živobytie. (zdroj: Magdaléna Vaculčiaková)Vracajú sa
Lee priniesol svojej komunite spravodlivo ohodnotenú prácu. Mnohí rodičia mohli svoje deti poslať do škôl a mnoho ľudí, ktorí z dediny odišli, sa do nej vrátilo. Leeov bratranec napríklad okrem kávy pestuje aj čaj.
Práve vďaka návratu Akhov do rodnej dediny sa eliminuje ich zneužívanie vo veľkých mestách. Záujem mladých ľudí o dianie v ich dedinách tiež pomôže zachovať jedinečné tradície a kultúru horských kmeňov, ktoré dnes zanikajú aj kvôli moderným vymoženostiam a tomu, že mladí chcú žiť životy ako ich rovesníci z väčšinovej thajskej spoločnosti. Ale nemôžu.
Vďaka Akha Ama už aj zahraničie vníma, že Thajsko má dobrú kávu. „Nie je dôležité, aby o nás vedeli v zahraničí. Ja len chcem, aby mi jedného dňa moja komunita povedala: Lee, už ťa nepotrebujeme. Potom sa zbalím, a pôjdem cestovať,“ smeje sa Lee, ktorý však cestuje už teraz, napríklad na prednášky a akcie organizácie Slow Food International, ktorá vo svete podporuje akékoľvek projekty „pomalého stravovania“ – teda takého, ktoré je sociálne aj priateľské k životnému prostrediu.
Napriek tomu, že viac ako tridsiatim rodinám v Leeovej dedine sa mení spôsob života, kľúčovou otázkou aj tak zostáva občianstvo. „Komunita sa musí snažiť, aby ukázala vláde, že robia dobré veci, že nie sú zapojení do predaja drog ani odlesňovania,“ vraví Lee.
V opačnom prípade obyvatelia Mae Chan Tai naďalej nebudú môcť so svojimi farebnými preukazmi prekročiť hranicu hôr, v ktorých žijú.
Ale – svet už pije ich kávu a oni sa vďaka tomu uživia. Možno si to všimnú aj úradníci daného dištriktu, ktorí monitorujú správanie sa horských kmeňov...
Projekt Svet inak je súčasťou kampane Vyber si, ktorú počas predsedníctva Slovenska v Rade EÚ realizuje Platforma MVRO. Aktivitu spolufinancuje SlovakAid a Európska komisia. Články reprezentujú výlučne názory ich autorov.
