“Dažde sú tu príliš nepredvídateľné a zriedkavé, takže na ne som sa spoliehať nemohol,” vysvetľuje pre projekt Svet Inak Martin Wachiuri, kenský farmár spod Mt. Kenya, druhého najvyššieho končiara kontinentu.
V Keni prestávajú platiť staré pravidlá počasia, monzúny neprichádzajú, keď majú, prípadne ich prichádza až príliš veľa. A jej rastúca populácia sa musí vysporadúvať s čoraz vážnejšími problémami potravinovej bezpečnosti, ktorá priamo ohrozuje jej budúcnosť. Ale Martinovi sa napriek tomu darí.
Je fakt, že Keňa je z veľkej časti neúrodnou krajinou. Štatistiky Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo uvádzajú, že len desatinu z jej rozlohy predstavuje pôda, na ktorej sa dá pestovať jedlo.
Pre porovnanie, u nás je to 30 percent. Zároveň o Keni platí to, na čo upozorňuje Svetová banka v súvislosti s celou Afrikou - až dve tretiny pôdy na kontinente sú degradované a neúrodné.
K degradácii, ktorej korene môžeme hľadať v koloniálnej minulosti aj masívnom náraste populácie a jej potrieb, sa však dnes čoraz viac pripája ďalší významný fenomén - zmena klímy a vzorcov počasia.
Závislosť od vidieka
Až 80 percent obyvateľov Kene žije podobne ako Martin na vidieku a ich živobytie, a vôbec prežitie, je nejakým spôsobom spojené s poľnohospodárstvom.
Poľnohospodárska produkcia pre domáci aj zahraničný trh predstavuje štvrtinu jej hrubého domáceho produktu a pracuje v nej až 70 percent pracujúcej populácie. Ako také stojí jej poľnohospodárstvo na malých a stredných farmároch, ich problémy sú problémami celej krajiny. Na začiatku je však vždy tak či onak človek.
Martinova farma je akousi zelenou oázou uprostred vyprahnutej krajiny. Leží v oblasti, v ktorej väčšina ľudí farmárčenie už dávno vzdala. Tento zelený ostrov od roku 2009 vedie vyštudovaný hydrogeológ Martin Wachiuri spolu so svojou manželkou Joan.
Svojimi inovatívnymi postupmi sa postavili výzvam, ktorým ich komunita čelí. A dnes napriek nespoľahlivejšej klíme, či neschopnosti štátu zlepšiť podmienky v poľnohospodárstve, dokážu vypestovať dostatok potravín pre svoju rodinu aj podnikanie.
Keňa nie je priveľmi pohostinnou krajinou pre poľnohospodárstvo. (zdroj: Viktória Pokorná)Súboj o každú kvapku
„Na komunitné vodovodné potrubie som sa nemohol spoliehať, pretože v podstate nefungovalo a najbližšia rieka bola príliš ďaleko na to, aby predstavovala skutočnú možnosť,” vysvetľuje svoje začiatky Martin. Voda je faktorom, ktorý určuje možnosti farmárov. Bola aj faktorom, ktorý v minulosti limitoval Martinovu rodinu.
Podobne ako mnohé iné rodiny aj tá jeho vlastnila pôdu, bez zdroja vody im však nebola takmer k ničomu a ležala ľadom. Nanajvýš tak na nej dopestovali kukuricu, alebo nejaké základné plodiny. Pritom, ako sa neskôr ukázalo, výrazné zlepšenie situácie si nevyžiadalo priveľa.
Martin sa prezieravo rozhodol pre štúdium hydrogeológie. Vďaka štúdiu spoznal rôzne možnosti zavlažovania a zachytávania dažďovej vody a následne vyvinul vlastný systém.
Nedostatok vody ho donútil hľadať alternatívne riešenia, ktoré za bežných okolností nepútajú pozornosť. Pritom ako ukazuje jeho príklad, niekedy je snaha pozerať sa na veci inak korunovaná úspechom.
Martin najprv preskúmal, na akom podloží stojí jeho farma. Zistil, že niekoľko metrov pod povrchom sa nachádza nepriepustná vrstva. „Postavil som teda dve vodné nádrže, ktoré zbierajú dažďovú vodu zo všetkých striech na mojej farme a dokonca aj z mojich dvoch skleníkov,” vysvetľuje.
Ich výstavba ho pritom stála dovedna len 540 euro. Každá z nich pojme až 150-tisíc litrov vody. „Keď prší, tak je to viac ako v tom období potrebujem. Preto zachytávam prebytočnú vodu, ktorá bude pre mňa životne dôležitá neskôr,“ vysvetľuje svoje pohnútky Martin.
Potom vybudoval zavlažovací systém, ktorý používa minimálne množstvo vody. “Takto mi voda v rezervoároch vydrží do ďalšieho obdobia dažďov, kedy sa znovu doplní. Heuréka! Mal som odrazu udržateľnú samostatne fungujúcu farmu!,“ hovorí. Je to lacné a jednoduché riešenie a Martin nemusí zúfalo čakať na dážď ako ostatní farmári - voda mu vystačí až na šesť mesiacov, čo do najbližšieho obdobia dažďov stačí.
“Väčšina kenských farmárov sa sústredí na tzv. ´cash crops´, teda bežné rastliny, ktoré by im mali zarobiť peniaze, pretože sú dobre predajné na trhu. Málo však dopĺňajú svoje políčka o iné plodiny
„
Nezávislosť od hnojív či elektrární
Farmárčenie v Keni nie je vôbec lacnou záležitosťou. Výdavky rastú a zisky klesajú, takže si farmári nemôžu dovoliť rôzne technologické vylepšenia, ktoré by im paradoxne mohli pomôcť zlepšiť ich situáciu. No Martin opäť ukazuje, ako sa to dá robiť inak.
Jeho farma má nielen dostatok vody, ale je aj energeticky sebestačná, a tak za elektrinu vôbec neplatí. A peniaze nevynakladá ani na nikdy nekončiace dopovanie pôdy.
Nestále a premenlivé počasie, ktoré robí mnohým vrásky, dokáže Martin využiť a vyťažiť z neho čo najviac. Na streche má solárny panel skombinovaný s veternou turbínou. Ak nesvieti slnko, tak fúka vietor alebo prší. Takmer všetko si pritom dokázal postaviť sám vďaka návodom na internete, z lacných materiálov dostupných v jeho okolí.
Inou podstatnou nákladovou položkou zvlášť významnou pri klasických postupoch farmárčenia v neúrodných oblastiach, sú hnojivá a pesticídy. Tie nielenže stoja peniaze, ale prispievajú aj k ďalšej degradácii pôdy. To si následne vyžaduje vyššie dávky chemikálií.
A tak dookola v špirále smerom ku dnu. Podľa Fredericka Njehu z Greenpeace Africa sa pritom vláda spolu s medzinárodnými aj lokálnymi firmami rozhodla uplatňovať práve tie neudržateľné postupy.
No pomáhajú im v tom aj mnohí farmári samotní, vysvetľuje ekológ Lukáš Zorád, ktorý pôsobil niekoľko rokov v Keni na poľnohospodárskych projektoch neziskovej organizácie Človek v ohrození.
„Väčšina kenských farmárov sa sústredí na tzv. ´cash crops´, teda bežné rastliny, ktoré by im mali zarobiť peniaze, pretože sú dobre predajné na trhu. Málo však dopĺňajú svoje políčka o iné plodiny, ktoré majú hodnotu aj v tom, že čerpajú z pôdy iné živiny ako hlavné plodiny, prípadne dokonca dopĺňajú určitý typ živín do pôdy, ako to robia napríklad strukoviny,” hovorí Zorád.
Strukoviny totiž pri svojom raste viažu dusík, ktorý zostane v pôde. Namiesto dusíkatých hnojív sa tak vlastne pôda pohnojí sama. “Pri pestovaní jednej plodiny čelia farmári vyčerpaniu pôd a radikálne zníženej úrodnosti, čo ich núti nakupovať drahé chemické hnojivá a zvyšuje ich závislosť na zväčša nadnárodných firmách, ktoré ich predávajú,“ dopĺňa Zorád.
Martinov príklad opäť ukazuje, že veci sa dajú robiť aj inak. Aby eliminoval závislosť na hnojivách a pesticídoch, prišiel s vlastným postupom.
V tom mu pomáha manželka Joan, ktorá sa stará o marketing a prieskum trhu, na základe ktorého si vytvárajú vlastný mix pestovaných plodín - cukiny, paradajky, špenát či ich špecifický “cash crop”, ktorým je miestna odroda marakuje. Ich farma je vždy zelená a rozmanitá, čo ostro kontrastuje nielen s vyprahnutou krajinou v okolí, ale aj farmami, ktoré dnes pestujú už len jednu plodinu za sezónu.
Zvedaví návštevníci a dôležitosť jednotlivcov
Dnes je Martinova farma príkladom pre okolie. Ľudia sa k nemu chodia inšpirovať ako využívať dostupné prírodné zdroje a podľa jeho slov sú prekvapení, aká je farma zelená aj počas obdobia sucha. Mnohí sa dokonca domnievajú, že uňho nejakým zázrakom prší po celý rok.
S návštevníkmi diskutuje o vode, pôde, technickej stránke vodných nádrží či veternej turbíny, o škodcoch a alternatívach k chemikáliám, ktoré odmieta používať.
Na otázku, či je jeho prístup replikovateľný - aj keď ide proti prúdu dominujúcej predstavy o poľnohospodárstve - dáva odpoveď mimovládna organizácia ALESNET (Arid Lands Eco Solutions Network), ktorú založil len tento rok. Spolu s kolegami sa snažia poskytovať lokálne alternatívne riešenia, ktoré sú udržateľné a prispievajú k boju proti narastajúcej chudobe, hladu a degradácií prírodných zdrojov.
„Snažíme sa vymyslieť a zaviesť najlepšie riešenia nielen pre, ale najmä v spolupráci s miestnymi komunitami,“ vysvetľuje Martin.
Dôležitosť takýchto komunitných riešení v súvislosti s výzvami, ktoré prináša prudko sa meniace životné prostredie, pritom zdôrazňujú okrem Greenpeace, aj medzinárodné inštitúcie ako je Rozvojový program OSN či Organizácia pre výživu a poľnohospodárstvo.
Podľa Greenpeace sú totiž najdôležitejší práve jednotlivci. Sú to oni, ktorí dokážu vymyslieť pre nich správne a mnohokrát aj veľmi jednoduché riešenia. Tak ako Martin.
Projekt Svet inak je súčasťou kampane Vyber si, ktorú počas predsedníctva Slovenska v Rade EÚ realizuje Platforma MVRO. Aktivitu spolufinancuje SlovakAid a Európska komisia. Články reprezentujú výlučne názory ich autorov.
Autor: Viktória Pokorná
