TEXT: Lukáš Onderčanin FOTO: Tomáš Halász EDITOR: Tomáš Prokopčák
Pred šiestou ráno na brehu Dnepra potichu posedáva asi dvadsať rybárov. Niektorí sa skrývajú v rákosí na malých drevených člnoch. Malé úlovky hádžu do vedier vedľa seba.
Je chladno. Slnko pomaly začína vychádzať spoza dvoch veží Záporožskej jadrovej elektrárne. Para stúpajúca z neďalekého chladiaceho systému zakrýva výstražné značky, ktoré ohraničujú vstup do areálu zariadenia. Všetci mlčky pozerajú na zaparenú vodu, niektorí v rukách žmolia zapálenú cigaretu. Aj muž s obrázkom atómu na bunde drieme nad udicou.
Niektorí prišli z okolitých dedín po rozbitej kamennej ceste, ktorá vedie pomedzi lesy a kopce s naviatym pieskom. Iní sú z neďalekého okolia – rybári sa sem schádzajú počas celého dňa.
Poobede už hmla opadáva. Okolo tretej medzi ostatnými rybármi sedí aj Vladimir, tašku na ryby má zatiaľ prázdnu. „Niekedy chytím aj desať či pätnásť rýb denne, ukrajinské karasy,“ hovorí asi 50-ročný muž a pozerá do silného prúdu, ktorý vyteká z oddelenej priehrady.
Toľko rýb nechytí nikde inde: voda na chladenie reaktorov má o sedem stupňov viac ako voda v Dnepri. Okolie pozná, žil tu aj pred 32 rokmi, keď spustili prvý blok elektrárne. Dnes v nej už viac než dve desaťročia pracuje ako vodič.
Voda je podľa neho čistá. „Ryby nosím domov na večeru, nemám sa prečo obávať.“
Energodar vyrástol na piesočnatom brehu Dnepra na juhu Ukrajiny. Históriu tu nevidieť, mesto tvorí takmer výhrade socialistická architektúra. (zdroj: MONO - Tomáš Halász)Energodar: Mesto elektriny
Pred päťdesiatimi rokmi boli na ľavom brehu Dnepra na juhu Ukrajiny asi 130 kilometrov od Záporožia len piesočné duny. Rástli na nich borovice a vietor sa stáčal nad Kachovskú priehradu. Vietor, piesok či borovice dodnes nezmizli – odvtedy tu ale vyrástlo hlavné mesto ukrajinskej energetiky, Energodar.
Keď prichádzate do mesta po rozbitých ukrajinských cestách, víta vás vojenské stanovište, výrazný vymaľovaný nápis ‘Энергодар’ a neforemné paneláky, ktoré vyrastajú hneď vedľa lúk s borovicami.
Ako toto 54-tisícové mesto najjednoduchšie opísať? Ak poznáte Simpsonovcov, tak toto je akýsi ukrajinský Springfield. Toto mesto vzniklo za jediným účelom: vytvoriť miesto pre život pracovníkov dvoch elektrární, tepelnej aj jadrovej.
Za 46 rokov tu toho nevzniklo veľa. Pár desiatok panelákov, rodinné domy, asi štyri reštaurácie, veľký relaxačný park, desiatky obchodov, dom kultúry Sučasnik, dve diskotéky, promenáda pri rieke, kostoly aj veľký rozostavaný pravoslávny chrám.
Toto je vesmír, ktorý sa točí okolo najväčšej európskej jadrovej elektrárne. Tá pri plnom výkone vytvára takmer polovicu ukrajinskej jadrovej energie.
Miestni si na život v jej tieni zvykli, no dvom zo šiestich blokov Záporožskej elektrárne vypršala v priebehu roka predpokladaná životnosť, ďalšie by podľa papierov mali zavrieť postupne do roku 2025.
Vláda sa jadra nechce vzdať. Dôvodom nie sú len ľudia úplne odkázaní na jedinú poriadnu prácu v okolí. Motiváciou môžu byť aj európske peniaze, veľa európskych peňazí.
Hovoríme o 600 miliónoch eur.
V Európe mimo Ruska funguje zhruba 150 jadrových reaktorov. Ich počet postupne klesá - po nehode v japonskej Fukušime chce postupne odstaviť jadrovú energiu Nemecko, o obmedzeniach hovorí aj jadrová veľmoc Francúzsko.
Životnosť reaktorov, ktoré boli vybudované v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, je približne tridsať až štyridsať rokov. Viac ako tretina z nich funguje dlhšie, prípadne ich už teraz štáty plánujú používať naďalej.
Pätnásť reaktorov v štyroch elektrárňach, ktoré vybudovali v sovietskych časoch, má aj Ukrajina. Dvanástim z nich má skončiť životnosť do roku 2020. Aktivisti a odborníci si nie sú istí bezpečnosťou týchto tzv. zombie reaktorov.
Stratégia je však jasná – jadrová energia je stále ukrajinskou prioritou a reaktory by mali dostať zelenú na ďalších desať a viac rokov.
Som sama, nemá ma kto pochovať. Ako žijú ľudia v černobyľskej zóne Čítajte Bezpečnosť a problémy
Tridsať rokov od Černobyľu hovoria o strachu vraj iba návštevníci.
No v kyjevskej kancelárii Národného ekologického centra (NECU) visia na stenách plagáty vyzývajúce na obmedzenie jadrovej energie. NECU je súčasťou medzinárodnej mimovládnej organizácie CEE Bankwatch Network, ktorá kontroluje tok verejných peňazí do projektov, pri ktorých hrozí, že môžu negatívne vplývať na obyvateľstvo a životné prostredie.
“„Väčšina ľudí z Energodaru pracuje v jadrovej elektrárni, nič zlé o nej hovoriť nebudú. Nebudete si píliť konár, na ktorom sedíte.“
„
Takým prípadom má byť aj predĺženie životnosti ukrajinských jadrových reaktorov.
„Je to politické rozhodnutie a musí byť vyriešené politicky,“ vysvetľuje ukrajinský zástupca Bankwatchu Olexi Pasjuk.
Problémom je, že predpisy sa nie vždy dodržiavajú. Príkladom môže byť schválenie ďalšieho fungovania reaktoru na Juhoukrajinskej jadrovej elektrárni.
„Štátny jadrový regulátor elektrárni povedal, že ak splnia určité bezpečnostné opatrenia, životnosť reaktoru predĺži. No neskôr, keď už došlo k rozhodovaniu, sa ukázalo, že 13 prioritných bezpečnostných opatrení nebolo vykonaných. Regulátora to však nezastavilo a predĺženie životnosti schválil. Povedali len – je to v poriadku, zvyšok doplníte vtedy, keď tento blok bude opäť fungovať,“ zdôrazňuje Pasjuk.
Energoatom, štátny operátor jadrových elektrární, Bankwatch zažaloval za ohováranie a najvyšší kasačný súd rozhodol v jeho prospech.
Rozhodovanie pritom podľa Bankwatchu nie je úplne nezávislé. V roku 2014 malo ministerstvo energie poslať producentom veternej energie list so žiadosťou, aby znížili výkony veterných elektrární. Tým sa mal zvýšiť podiel jadrovej energie v krajine. Jadrové elektrárne však nie sú pre nízky dopyt využívané efektívne – v marci vyprodukovali len polovicu z výkonu, na ktoré sú stavané.
Už spomínaných 600 miliónov eur pochádza z Európy. Európska banka pre obnovu a rozvoj spolu s jadrovou agentúrou Euratom dnes poskytujú Ukrajine pôžičku a peniaze sú podľa banky určené výhradne na bezpečnostné vylepšenie fungujúcich reaktorov a nie na predlžovanie ich životnosti.
