SME

Som sama, nemá ma kto pochovať. Ako žijú ľudia v černobyľskej zóne

(Zdroj: MONO - Tomáš Halász)

Život napriek zákazu a za cenu rizika.

TEXT: Lukáš Onderčanin FOTO: Tomáš Halász

Valentyna Ivanovna a jej deti spali, keď sa ich bytom v meste Pripiať začalo po druhej v noci ozývať vyzváňanie telefónu. Keď zdvihla slúchadlo, linka bola hluchá. Len o chvíľu neskôr jej niekto začal búchať na dvere. „Otvorila som. Stáli tam moji kolegovia z nemocnice a hnali ma, že nastala výnimočná situácia a musím ísť do práce,” spomína vtedy 44-ročná sestrička na noc 26. apríla 1986.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Po neúspešnom experimente explodoval štvrtý blok černobyľskej jadrovej elektrárne a ovplyvnil životy státisícov ľudí nielen vo východnej Európe.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Deti nechala doma samy, jej manžel bol v tom čase u rodičov v 40-kilometrov vzdialenej dedinke Teremcie. Sanitkou s kolegami vyzdvihli všetkých lekárov v meste a ponáhľali sa do nemocnice. „Pracovala som celú noc - privážali k nám prvých zranených z vybuchnutého reaktora. Každého som ošetrila, ako som len mohla,” hovorí dnes 74-ročná Valentyna Ivanovna Sočenoková.

Neodmietla ani prosbu svojej kamarátky, ktorá sa strachovala o muža hasiča. Ten sa z nočného zásahu v elektrárni nevrátil. Obe ženy sa ešte za tmy vydali pešo k elektrárni, obišli aj zničený blok. „Povedali nám už len to, že jej muž nežije a že máme odísť. Vraj telo nájdu. A tak sme išli.”

Najväčšia katastrofa v dejinách jadrovej energetiky spravila z okolia elektrárne, z 50-tisícového mesta Pripiať, aj z desiatok okolitých dedín mŕtvu zónu. Mrak radiácie zasiahol lesy, bieloruské dedinky, rozptýlil sa nad Škandináviou a potom sa opätovne stočil nad východnú Európu. Za rok sa rádioaktivita z Černobyľa dostala na všetky miesta planéty.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Napriek tomu, že všetkých z okolia v priebehu niekoľkých týždňov vysťahovali, dnes v hustých lesoch občas vidieť niekoľkých ľudí. Len hŕstka z desaťtisícov sa vrátila napriek zákazu späť do rodných domov, na svoje polia a do prázdnych dedín. Odmietli sa rozlúčiť s časťou svojho života aj za cenu rizika.

Najskôr odviezli zvieratá

„Najete sa alebo si dáte domácu vodku?" núka nás hneď pri vstupe 78-ročná Ola Timofejevna Sapurová z dedinky Kupovate vnútri černobyľskej uzavretej zóny. Cesta do dediny vedie po rozbitej ceste a cez husto zarastené lesy, v ktorých sa občas mihne dom so zrútenou strechou či malá chalúpka s vybitými oknami. Bábuška Ola sa o svoj dom stará, aj okná má čisté.

Sediac na posteli si upevňuje béžovú šatku a teší sa z návštevy. V tomto dome sa narodila, žila tu ešte aj jej mama. „Dnes som tu sama. A už ani do záhrady nemôžem ísť,” hovorí smutne. Pošmyknutie na ľade a operácia v Kyjeve pre ňu znamenajú, že tento rok zemiaky ani inú zeleninu už nenasadí a bude závislá od toho, či jej niekto pomôže a donesie potraviny.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

"Náš národ radiácia nevystraší."

Hanna Alexijevna Zavorotnja, žijúca v uzavretej zóne

Vo svojom rodnom dome žila celý život, okrem jedného roku. „Pripravovali sme sa na veľkonočné sviatky. Nakúpili sme, navarili, všetko vyčistili... a potom nás evakuovali," spomína na jar pred tridsiatimi rokmi. O havárii nevedeli celých päť dní. Prvého mája prišli autami najskôr po dobytok a domáce zvieratá, po ľudí sa vrátili neskôr autobusmi.

„Dostali sme celkom pekný dom v inom regióne, dokonca mal aj kúrenie. Ale rozhodli sme sa vrátiť domov,” hovorí Ola Timofejevna a pozerá sa na záhradu. Aj s mužom sa vrátili po roku. Prvé roky boli dobré - ľudí bolo viac, potraviny vozili často. „Dnes to však trochu ľutujem. Niektorí odišli, iní umreli. A ja som tu sama. Nemá ma kto ani pochovať.”

Prečítajte si tiež: Černobyľ 1986: Impérium zaskočil neviditeľný nepriateľ Čítajte 

Z viac ako tridsaťkilometrovej zóny okolo černobyľskej elektrárne evakuovali vyše 200-tisíc ľudí. Povedali im, aby sa zbalili na tri dni. Väčšina sa nevrátila nikdy, niektorí o mesiace a roky neskôr. Nebezpečná radiácia najviac postihla tých, ktorí pracovali priamo po výbuchu pri elektrárni či v jej bezprostrednej blízkosti. Len pre požiar v reaktore a následné silné dávky radiácie zahynulo v Černobyli najmenej tridsať ľudí, väčšinou hasičov a pracovníkov elektrárne.

Dočítajte tento článok
s predplatným SME.sk.
Predplatné si môžete kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského. V denníku SME pracuje od roku 2013, aktuálne sa ako redaktor zahraničného oddelenia venuje najmä strednej a východnej Európe. Pôsobí tiež ako šéfredaktor štvrťročníka Príbehy 20. storočia. V roku 2021 získal Novinársku cenu za reportáž o slobode médií v Maďarsku a napísal knihu o Čechoslovákoch v kirgizskom družstve Interhelpo. Twitter, Instagram

Čítajte ďalej

Aj keď Ukrajinci zožnú úrodu, nemajú ju ako dostať do sveta.

Ruská agresia vyvoláva hlad vo svete. Nie sú to vedľajšie škody, ale zámer, znie z Nemecka

V dôsledku ruskej agresie narástli ceny múky. Robí to Moskva zámerne?


18. máj
Odpratávanie trosiek zničených budov v meste Mariupoľ.

Účet za ruskú agresiu. Únia chce pomôcť Ukrajine, môže si opäť požičať

Únia si môže opäť požičať na finančných trhoch.


17. máj
Zasiahnuté obrnené vozidlá pri rieke Donec.

Zničené mosty a hlúpe vedenie brzdia ruský postup na Donbase

Rusko sa sústredí na Luhanskú oblasť.


16. máj
Fínska premiérka Sanna Marinová a prezident Sauli Niinisto.

Fínsko podá žiadosť o členstvo v NATO

Prihlášku krajina podá v najbližších dňoch.


15. máj
SME.sk Minúta Najčítanejšie
SkryťZatvoriť reklamu