Ešte pred rokom bývali v revíre a lesoch pri Obyckej Hute divé poľovačky a po nich zábavy. Dnes ich je podstatne menej, hoci streľba sa z času na čas ešte ozýva. Jediný, na koho si obyvatelia spomenú v dobrom, je Diana Dubovská: „Raz sme im dali celú fúru sena pre zvieratá a dlho nám ju neboli schopní zaplatiť. Pre nich to bola pritom smiešna suma. Vybrala som sa tam sama a pán Majský sa správal veľmi odmerane. Vyšla však pred dom jeho manželka a za pár sekúnd vec vybavila. Správala sa úplne inak ako on,“ hovorí žena z blízkej obce.
Veľkopodnikateľ Jozef Majský si ťažko zvyká na väzenie. Človek, ktorý mal rád spoločnosť a voľný priestor, je už niekoľko mesiacov sám v cele dvakrát tri metre. V lepších časoch paradoxne hovoril, že si najlepšie oddýchne v lese, vo vlastnom poľovnom revíre Pohronského Inovca. Ten má rozlohu dvesto hektárov, v ohradenej obore bolo na dôvažok dosť muflónov i jelenej zveri na strieľanie. Ešte pred rokom bývali v Obyckej Hute divé poľovačky a po nich zábavy. Dnes ich je podstatne menej, hoci streľba sa z času na čas ešte ozýva. Aj keď Majský sedí, jeho zábavku mu prísne strážia.
Nefotografovať! Aj vrtuľník vraj možno zostreliť
Majského deti sa podľa informácií SME o revír príliš nestarajú. Keby nešlo o srdcovú záležitosť otca, prenájom by možno zrušili. Po jeho zatknutí chodia do Obyckej Huty zriedkavo, stará sa o to správca Jozef Fides. A stará sa ukážkovo, nemá sa totiž pri svojich pánoch zle. Bývalý lesný mužíček stavia s manželkou pri Topoľčiankach luxusný dom. Do lesov chodia na drahých terénnych džípoch, Fides aj manželka majú pri tých cestách vlastný džíp značky Mitshubishi. Aj my sme ich odfotografovali idúc po súkromnej ceste revíru Majských v honosných autách tesne za sebou. Fotografovať haciendu z vrtuľníka nám Fides neodporučil. Vraj vrtuľník možno aj zostreliť.
Súkromné lesy Sipoxu Rossi ležia na rozlohe 2700 hektárov na rozhraní dvoch okresov – Žarnovického a Zlatomoravského, a zároveň dvoch krajov – Banskobystrického a Nitrianskeho. Dvestohektárový ohradený revír si rodina Majských vraj vystavala preto, aby jej nepoutekala zver. Podľa odborníkov museli dať iba na výstavbu plota milióny, plot je dlhý asi šesť kilometrov a je postavený precízne. Pletivo o výške dvaapol metra držia betónové stĺpy, vstup stráži aj niekoľko brán. Hlavná je vybavená dokonalým zabezpečovacím systémom s kamerami, osvetlením a snímačmi pohybu. Okrem ochrany vysokej zveri totiž slúži to opevnenie aj ako ochrana pred zvedavcami – aby nevideli dve rozsiahle stavby, ktoré postavili Majskí v obore uprostred lesa. Jedna slúži ako hacienda, druhá ako hospodárska budova.
Mimochodom, rekonštrukcia väčšej budovy sa začala pred časom bez príslušných stavebných povolení. Za porušenie zákona im vtedy okresný úrad v Zlatých Moravciach dal aj pokutu, smiešnych 120-tisíc korún.
Lesy pre väzneného podnikateľa: od cirkvi
Vstup do ohradenej obory, ale aj do lesov je zakázaný pre všetkých okrem Majského rodiny a ich hostí. Na každej lesnej cestičke vás víta tabuľa s nápisom:Vstup zakázaný, súkromné lesy. Ľudia z okolia spomínajú na desiatky prípadov, keď turistov z lesov arogantne vykázali. Keďže v okolí je veľa turistických chát, nedá sa tomu celkom zabrániť. „Najlepšie si asi jedného z Majského synov zapamätá partia mladých chlapcov, ktorí sa vracali cez les z lyžovačky. Postrašil ich, že ak tade nabudúce pôjdu, vytiahne na nich pušku,“ hovorí jeden z lesníkov. Podľa neho sa môže zverený lesný majetok po skončení nájmu z gazdovania Majských roky spamätávať: „Pozrite, okolo je to už iba samá mladina. A to ani nehovorím, že trofejová zver je vystrieľaná.“
Mnoho ľudí z toho okolia sa preto teší, že Majskému „klepli po prstoch“. Mária Garajová z lazov pri Veľkej Lehote hovorí, že si vydýchli: „Aj keď lesy naďalej patria jeho rodine. V obecnom rozhlase dokonca vyhlásili, aby sme sa neopovážili chodiť do jeho lesov po drevo a žihľavu, lebo nám za to hrozia pokuty.“ Jej dom je iba kus od hraníc súkromných lesov v Obyckej Hute, ktoré má Majských firma Sipox Rossi v prenájme od Biskupského úradu v Trnave: „Vždy sme sa tade smeli túlať, až kým sem neprišli oni.“
Práve tieto lesy pritom patrili v okolí k najkrajším. Od trnavského arcibiskupstva ich Majskí získali už v roku 1995. Za prenájom platia ročne údajne 1 milión 200-tisíc korún. O nájom mali záujem aj štátne lesy, neboli však schopní za prenájom zaplatiť takú sumu. Samotná cirkev získala lesy krátko predtým, ako ich prenajala Majským v rámci prevodu majetku Ostrihomskej kapituly trnavskému arcibiskupstvu. Ten proces stále nie je definitívne uzatvorený. Ľudia preto dúfajú, že raz sa lesy vrátia do vlastníctva štátu. S Majskými ako nájomníkmi si viacerí neporozumeli.
Majský aj pomohol, aj zavolal Jadranku
Jozef Majský sa podľa informácií SME uchýli v prípade prepustenia z väzby práve do revíru v Obyckej Hute. Podľa nášho zdroja sa oň staral viac, ako jeho deti, bol aj viac s domácimi v kontakte. Keď Majskému naspievali speváčky Jadranka a Maja Velšicová cédečko k meninám, zorganizoval pre obec ich vystúpenie. Jadranka vtedy zaujala nielen spevom – do lesov prišla vo svojom štandardnom oblečení, v minisukni a lodičkách. Ťažké srdce nemá na Majského ani pár dôchodcov a nezamestnaných – v čase stavby haciendy a hospodárskych budov tam robili bežné práce, podieľali sa na výsadbe. Majský obci drevom aj finančne vypomohol aj pri stavbe domu smútku a reštaurovaní organu. Robil tak najmä za starostovania Heleny Filipčíkovej v Obyciach, predchádzajúci starosta naň pekné slovo nemá. Filipčíková je sestrou správcu revíru rodiny Majských Jozefa Fidesa. (dam)
