Vždy v pohotovosti. Martin Bútora miluje prechádzky, ale ako veľvyslanec na ne bez mobilu ísť nemôže.
Momentálny veľvyslanec Slovenska v USA Martin Bútora sa chystá domov. Tu ho čaká aj návrat do Inštitútu pre verejné otázky a možno aj na vrchol – uvažuje o kandidatúre na prezidenta SR.
Zo skupiny okolo bývalej VPN nezostal v aktívnej politike takmer nikto. Budaj upadol do zabudnutia, Kňažko šéfuje súkromnej televízii, Gál podniká. Len Mikloško kandiduje za prezidenta. Zostalo teda aj vám niečo z ideálov, s ktorými ste vstupovali do nežnej revolúcie?
„V novembri 1989 sme mysleli na slobodu a demokraciu, túžili sme potvrdiť príslušnosť Slovenska k Západu. Toto politické odkliatie sa podarilo, a už to samo osebe je z hľadiska našich dejín veľká vec. Museli sme nanovo nájsť samých seba – ako občianska pospolitosť, ako národ, ako štát, ale aj ako súčasť väčšieho celku. Teraz rozmýšľame, čím do tohto väčšieho celku prispejeme. Viem, že ľudia u nás majú na viac, než si možno myslia. Že existuje skrytá energia, potenciál, ktorý sa ešte naplno neprejavil. Zápas o dôstojný život na Slovensku pokračuje, to je podstatné.“
Aj vaša energia, nie? Hovorí sa o vašej kandidatúre na slovenského prezidenta. Ako vidíte svoje šance v porovnaní s Kukanom či s Mikloškom, ktorých nominovali politické strany?
„Uvažujem o tom a ku kandidovaniu ma povzbudzujú hlasy z rôznych prostredí. V týchto dňoch sa ešte naplno venujem svojej práci, ktorá pre mňa práve vrcholí schválením členstva Slovenska v NATO v americkom senáte. No už zakrátko sa so svojou ženou vrátim domov. Tu si overím, či by moja kandidatúra našla priaznivý ohlas v politickom, občianskom či v akademickom prostredí. Ja som s výnimkou VPN síce v nijakej strane nikdy nebol, ale ako občan som sa neraz ocitol v politike až po uši – či už ako študent a žurnalista v roku 1968, ako odporca režimu, ktorý prišiel po sovietskej okupácii, ako jeden z ľudí novembra ‘89 a neskôr spolupracovník Václava Havla, ako účastník zápasu o demokraciu po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, ako diplomat, ktorý dostal príležitosť pomôcť svojej krajine, aby uspela. To všetko dohromady by mohlo vytvoriť širšie zázemie pre možnú podporu.“
Čo vám bude najviac chýbať?
„Ľudia. Podobne, ako nám za tie štyri roky chýbali ľudia zo Slovenska. Budú nám chýbať všetci tí Američania, čo v sebe nesú obe črty sympatického amerického dedičstva – idealizmu, ochoty zapáliť sa za dobrú vec, a tiež pragmatickej schopnosti takú pozitívnu zmenu dosiahnuť.“
Nikdy ste si teda nepovedali, že máte diplomacie takpovediac plné zuby?
„Nezvykol som to hovoriť. Podľa typického humoru úradníkov zahraničnej služby má vraj diplomat zo všetkých vôní najradšej pach motora odchádzajúceho lietadla, keď na letisku odprevádza delegáciu. Priznám sa, že tento druh humoru mi veľmi nesedel. Záležalo mi na tom, aby do Ameriky prišlo čo najviac kvalifikovaných ľudí od nás, ktorí by hovorili, ako sa naša krajina mení, čo sa nám darí i aké máme problémy.“
Kto je vlastne najznámejším Slovákom v Amerike?
„Známy je kozmonaut Eugen Cernan, staršia generácia sa pamätá na Alexandra Dubčeka. Možno niekto z našich hokejistov, Šatan alebo Bondra. Keby Američania tušili, že rodičia Andyho Warhola sa narodili na Slovensku, zrejme by bol najslávnejším Slovákom on.“
(th)
