Martin Bútora a Madeleine Albrightová. FOTO – ARCHÍV
Keď mu v roku 1977 v práci navrhli podpis takzvanej anticharty, bez váhania odmietol. Potom robil ako terapeut pre drogovo závislých, venoval sa sociológii a je autorom viacerých odborných kníh. V novembri 1989 bol jedným z hlavných aktivistov hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN). Dnes otvorene vraví aj o svojej kandidatúre na post slovenského prezidenta.
Martin Bútora sa slovenským veľvyslancom v Spojených štátoch amerických stal v roku 1999. Doteraz tam bol pre našu vládu dobrým „lobistom“. Nezakryte sa vie, že mnoho vecí pre Slovensko vybavil. Na ten post ho hneď po vyhraných voľbách v roku 1998 oslovil okrem nového šéfa diplomacie Kukana aj premiér Dzurinda, voľbu podporovali jeho priatelia z DS a KDH. Bútora, ktorý bol vtedy šéfom Inštitútu pre verejné otázky (IVO), dnes hovorí: „Vtedy nebolo u nás veľa ľudí, ktorí by poznali Ameriku a mali tam kredit založený na zápase o demokraciu. Pravdupovediac, veľmi sa mi do Washingtonu nechcelo. Napokon sme sa s mojou ženou rozhodli ponuku prijať.“
Odvtedy bývajú a ešte niekoľko týždňov budú bývať v rezidencii v štáte Virginia, za hranicami Washingtonu. „Je to krásny veľký dom, v tichom a bezpečnom prostredí.“ Je však ďaleko od centra, ráno to do mesta trvá okolo päťdesiat minút a nablízku nie je verejná doprava. To je negatívum života na inom kontinente. Sú však aj pozitíva: „Vedľa seba dokážu žiť všetky rasy a národy sveta. Deti v školách sa učia sebavedomiu a aktívnemu prístupu k vlastnému životu. Páči sa mi spôsob, akým sa tu verejne diskutuje o riešení problémov.“ A tých má podľa jeho slov Amerika dosť. Ešte stále pretrvávajúca nerovnosť šancí, výskyt násilia, orientácia na konzum, komercionalizácia médií. „Nepáči sa mi tiež to, čo nemám rád ani v Európe – v médiách na oboch brehoch Atlantiku zväčša nedávajú dosť priestoru argumentom druhej strany. Každá strana počúva najmä samú seba“. No v Amerike by žiť nezostal: „Neuvažujem o tom, doma je doma.“
Napriek tomu sa Bútora na prácu sťažovať nemôže. Do Spojených štátov prišiel vo výnimočnom čase. Jeho niekoľkoročná aktivita vyústila do minulo týždňového hlasovania amerického Senátu v prospech členstva Slovenska v NATO. Za veľmi zmysluplnú považuje Bútora aj takzvanú verejnú diplomaciu: „Mnoho ľudí sme pozývali k nám do ambasády, veľa sme cestovali, prednášali. Stretávali sme sa s najrôznejšími Američanmi, ktorým sme predstavovali Slovensko ako zaujímavú krajinu. Stálo to dosť vôle a energie, takže už sa teším na texasky a tričko v Štiavnických vrchoch.“
Na prácu v diplomacii trpia najmä najbližší, časť rodiny bola v Amerike s nimi, najmladší syn chodil do školy, dcéra je učiteľkou základnej školy v New Yorku. „Ďalšia časť je doma, chýbajú nám, najmä vnúčatá. Všetci mi držali palce.“ Ak našiel chvíľu času, tak čítal, počúval džez, pozeral diskusné relácie tamojších štátnych televízií, telefonoval, písal listy domov. Prechádzal sa so ženou popri kedysi indiánskej rieke Potomac, „ktorú splavujú kajakári, kde ponad stromy a skalnaté brehy lietajú divé kačky, kde cítiť vôňu vody, večnosť prírody i kus slobody“. A deň odo dňa s potešením pozoroval, ako vďaka dobrej práci pribúdalo ľudí, hlásiacich sa k Slovensku.
To, kto je podľa Bútoru najznámejším Slovákom za oceánom, sa od diplomata nedozvieme. „Možno niekto z našich hokejistov, Šatan alebo Bondra,“ spomína medzi Warholom a Cervanom súčasné hviezdy na Slovensku. Dres Petra Bondru, ktorý sa okrem hokeja aktívne venuje aj charite, je dokonca vystavený na pôde slovenskej ambasády. „Jeho nadácia pomáha ťažko chorým deťom. Jedno z jej podujatí sa uskutočnilo aj na pôde našej ambasády. Vydražil ho brankár Washington Capitals Olaf Kolzig a venoval ho slovenskému veľvyslanectvu.“
TOMÁŠ HOLETZ
