Varšava 14. augusta (TASR) - Inštitúcia hovorcu práv občanov (ombudsmana) má v Poľsku vyše 13-ročnú históriu. Obyvatelia, parlament, vládny kabinet, verejné i spoločenské inštitúcie ako aj nezávislé súdy hovorcu občianskych práv uznávajú a je všeobecne rešpektovaný.
Dňa 1. januára 1988 vznikla v Poľsku inštitúcia "Rzecznik praw obywatelskich" - Hovorca práv občanov. Podnetom na jej založenie bola potreba chrániť ľudí pred vtedy štátnymi inštitúciami a režimom, využívajúcim totálny vplyv na spoločnosť i chod jej orgánov. V Poľsku pritom vychádzali z platnej ústavy i medzinárodných zmlúv, ktoré sa vláda zaviazala dodržiavať.
Za morálnu autoritu v Poľsku považovaný profesor Andrzej Zoll je v súčasnosti štvrtým šéfom inštitúcie. Tlačovým tajomníkom je Adam Zielinski. Ombudsmana nominujú a schvaľujú obidve komory parlamentu. Výber osoby je komplikovaný, ale na druhej strane si vyžaduje konsenzus všetkých politických síl. Úrad hovorcu má samostatné kancelárie, financovaný je zo štátneho rozpočtu a zamestnáva celý rad právnikov a odborníkov. V zložitých prípadoch sa obracia na spolupracovníkov. Počas fungovania v Poľskej republike vytvorili sieť spolupracovníkov schopných posúdiť akýkoľvek spor.
Predmet činnosti hovorcu práv občanov, ako pre TASR povedala vedúca sekretariátu, spočíva vo všetkých oblastiach, kde sa občania cítia byť vládnymi inštitúciami, úradmi, ale aj zákonmi či rozhodnutiami súdov, samosprávy, teritoriálnych orgánov, prípadne postupom zložiek polície i armády poškodení. O pomoc žiadajú obyvatelia jednotlivo, obracajú sa na neho skupinovo ale tiež v mene mimovládnych, spoločenských či cirkevných organizácií.
Okrem toho ombudsman neraz pôsobí z vlastnej iniciatívy. Napríklad v decembri 1998 poslal Andrzej Zoll premiérovi Jerzymu Buzekovi otvorený list, v ktorom nástojčivo žiadal, aby vláda a štátna administratíva na všetkých úrovniach prijala rozhodné opatrenia na ochranu ľudí pred následkami zimy a krutých mrazov.
V apríli 2001 ústavný súd vyniesol rozsudok, že nový zákon schválený Sejmom i Senátom umožňujúci vysťahovať neplatičov nájomného na ulicu odporuje Ústave. Proti zákonu o nútenom vysťahovaní podal hovorca práv občanov žalobu. Poukázal na nesúlad právnej normy s článkom ústavy, ktorý hovorí o povinnosti vlády a samosprávy realizovať politiku zhodnú s uspokojovaním potrieb obyvateľov na bývanie a s Konvenciou základných práv dieťaťa.
V októbri 1999, v čase zvýšenej emigrácie Rómov, prostredníctvom médií vyzýval spoločnosť, že ak Poliaci chcú, aby ich na západe posudzovali ako rovnocenných, nemožno ani v Poľsku dopustiť, aby sa k príslušníkom národnostných a etnických menšín pristupovalo horšie.
(spolupracovník TASR Branislav Zvara) vk ed
