Skopje 14. augusta (TASR) - Albánska otázka v súčasnom Macedónsku má svoj pôvod v migrácii Albáncov v 16. a 17. storočí. Osídľovanie islamizovaným albánskym obyvateľstvom prebehlo vo viacerých etapách a - podobne ako v Kosove - bolo motivované takmer výhradne hospodársky.
Koncom 17. storočia dosiahli chudobné pastierske kmene horný tok rieky Vardar a za výdatnej podpory úradov Osmanskej ríše, ktorá Balkán obsadila v 15. storočí, sa usadili v mestách ako Tetovo, Debar, Gostivar a Skopje. V tomto čase došlo na Balkáne aj k islamizácii veľkých skupín slovanského obyvateľstva.
V prvej polovici 19. storočia došlo k ďalšej albánskej expanzii do oblastí na juhovýchode Macedónska. Národné povedomie albánskych feudálnych vládcov bolo slabé a ich konanie určovali osobné záujmy. Na rozdiel od Grékov alebo Srbov, Albánci nepodnikli žiaden pokus a nezačali boj o národné sebaurčenie.
Prvé kroky týmto smerom podnikli až po rusko-tureckej vojne z rokov 1877-78, počas ktorej albánski vodcovia podporovali osmanskú armádu výmenou za prísľub autonómie.
Keďže Turecko bolo vo vojne porazené, sľuby sa nenaplnili. Na základe sanstefanského mieru malo takmer celé Macedónsko pripadnúť "veľkému Bulharsku", čo však narazilo na odpor iných balkánskych národov. Strach z rozdelenia albánskeho územia viedol k vytvoreniu Prizrenskej ligy, ktorá na Berlínskom kongrese (1878) žiadala zjednotenie Albáncami obývaných teritórií vo forme autonómnej provincie Osmanskej ríše. Tento návrh však nemal šancu na úspech - západné veľmoci albánske záujmy zastupovali, len kým boli v súlade s ich cieľmi a nechali Prizrenskú ligu rozpustiť.
Projekt veľkého Albánska sa opäť objavil v roku 1912, keď ho na základe tajnej dohody podporili Taliansko a Rakúsko-Uhorsko - motivované snahou zastaviť prenikanie Srbska do oblasti južného Jadranu.
Prístupu Srbov k Jadranu cez Bosnu a Hercegovinu zabránili výsledky Berlínskeho kongresu, na základe ktorého Bosnu obsadilo Rakúsko-Uhorsko a Čierna Hora získala nezávislosť.
Pred vypuknutím prvej balkánskej vojny albánski povstalci dostali pod kontrolu veľké a kompaktné oblasti západného Macedónska. Prvá balkánska vojna, ktorá ukončila osmanskú vládu v Macedónsku, však veľkoalbánske plány zmarila.
Spor o rozdelenie Macedónska prerástol do druhej balkánskej vojny, keď Bulharsko zaútočilo na svojich bývalých spojencov - Srbsko a Grécko. Bulharsko bolo porazené až po tom, čo sa do konfliktu zapojili Rumunsko a Turecko. Na základe mierovej dohody uzavretej v roku 1913 v Bukurešti územie súčasného Macedónska pričlenili k Srbsku a obyvatelia boli označovaní ako "južní Srbi". Na otázku, čo s tamojšími Albáncami, vtedajší srbský premiér Nikola Pašič údajne povedal: "Posrbčíme ich, ak sa nedajú posrbčiť, vyženieme ich, a ak sa nedajú vyhnať, zabijeme ich."
Novovzniknutý albánsky štát, ktorého suverenitu potvrdila Londýnska konferencia (1913), bol považovaný za torzo. Rozprestieral sa na ploche menej ako 30.000 kilometrov štvorcových, keďže Rusko s pomocou Francúzska presadilo, aby Kosovo bolo pričlenené k Srbsku. Veľa Albáncov sa preto presťahovalo do nezávislého Albánska.
Po sčítaní ľudu v roku 1921 bolo na území súčasného Macedónska 136.000 Albáncov, t.j. 15,9 percenta populácie.
Po rozbití Juhoslávie nacistickým Nemeckom v roku 1941 pripadli západné časti Macedónska (Tetovo, Gostivar, Debar) Albánsku, ktoré okupovali talianske jednotky. Časť Macedónska ako aj Kosova a východného Srbska obsadilo Bulharsko, tiež spojenec Berlína.
Talianska okupácia posilnila národné povedomie macedónskych Albáncov. Po skončení druhej svetovej vojny a obnovení Juhoslávie komunistický líder Josip Broz Tito Macedónsku udelil štatút zväzovej republiky a Macedónci boli uznaní ako národ. Pri sčítaní ľudu v roku 1948 sa však mnohí Albánci prihlásili k tureckej národnosti, aby sa mohli ľahšie vysťahovať do Turecka.
Po tom, čo sa v roku 1991 Juhoslávia rozpadla a Macedónsko získalo nezávislosť, v krajine žilo 441.104 Albáncov, čo je 22,9 percenta populácie (sčítanie z roku 1994). Macedónski Albánci však tieto údaje odmietajú a tvrdia, že tvoria asi tretinu obyvateľstva.
