Pravidelný míting HZDS v Bratislave, január 1998. Okrem Mečiara tam je aj Gašparovič, Húska či Hudec. FOTO – TASR
Šéf rezortu kultúry Ivan Hudec sa po voľbách stratil z očí verejnosti. Jeho meno sa objavilo v novinách len nedávno – vyšší územný celok Trenčianskeho kraja zverejnil, že ho prijali ako externého kultúrneho radcu. Za túto funkciu dostáva približne dvanásťtisíc korún. Chodí tam aspoň raz do týždňa a sám si hradí cestovné. So žiadosťou o stretnutie pokojne súhlasil. Prekvapení sme boli skôr my. „Možno ste mi sympatický v telefóne,“ smial sa celý čas exminister: „Nemám viac času, ako som ho mal ako poslanec. Musím sa starať o svoje živobytie, takže naše stretnutie berte ako exkluzívnu záležitosť.“
HZDS, koniec historickej úlohy
Hudec sa do HZDS dostal v roku 1994, predtým bol poslancom SDĽ. Svoj vzťah k Mečiarovi definuje ako zvláštny: „On bol dosť osamotený a nemal kamarátov. Pozeral som naňho ako na pragmatického človeka, človeka, ktorý jednoduchšie uvažuje. Možno inklinujem k ľuďom, a mám aj takých kamarátov, ktorí majú väčšie intelektuálne pozadie svojich úvah.“ To, či Mečiara podporí ako predsedu HZDS, Hudec ešte nerieši. „Jeho opotrebovanosť je po rokoch vo vysokých funkciách veľká. Pochybujem, že on sám bude ašpirovať na túto funkciu, myslím si, že to sám cíti.“ Neprekvapilo ho to, aký má šéf majetok: „Slováci sú veľmi žičliví a darujú veľa.“ Exminister je vlastne rád, že sa vláda zmenila: „Je to dobré preto, že dnes riadia štát ľudia, ktorí ho nechceli, takto ho budú musieť mať aspoň troška radi. HZDS asi splnilo svoje historické poslanie a v tejto forme, ak však nezačne presadzovať novú agendu, končí s politickým líderstvom.
Podniká so známosťami
Tesne po voľbách Hudec uvažoval nad tým, že sa vráti k vyštudovanej medicíne. Navštívil dvoch riaditeľov nemocníc, či by nenašli preňho miesto. „Povedali mi, že aj vzhľadom na prezamestnanosť, ale najmä pre moju politickú príslušnosť, by to bola pre nich samovražda. Tak som ďalej ani neskúšal.“ Rozhodol sa, že využije kontakty z parlamentu a ministerstva, a začal podnikať. Má živnosť na sprostredkovanie kontaktov. „Najmä smerom ku krajanom žijúcim v Maďarsku, Poľsku a Vojvodine.“ Na majetok porovnateľný s expredsedom vlády vraj nezarobil: „Dlho sa hovorilo, že som sprivatizoval Kolibu. Nebola to pravda, a mne sa to nedalo a ani nechcelo stále opakovať dokola.“
Ak by vraj dnes prestal pracovať, mal by peniaze tak na dva roky slušného života. „Vyzerá to tak, že asi budem robiť do smrti, lebo náš dôchodok je o ničom, ale možno dostanem ponuku od nejakého vydavateľstva.“ Ako človek, ktorý vydal viac než desať kníh, sa na knihu spomienok z politiky nechystá: „Ak by som to aj urobil, musel by som trvať na tom, že vyjde až po mojej smrti. Niektorým veciam by to mohlo ublížiť. Nedávno mi vyšla kniha Báje a mýty starých Slovanov v Amerike a prekladá sa aj do čínštiny, o tom sa v médiách mlčí. Asi nie som spisovateľ, o ktorom by sa malo hovoriť.“
Štúdio Koliba
Dlho sa zato hovorilo o privatizácii filmových ateliérov na Kolibe – ako o lúpeži storočia. Hudec má na to svoju repliku: „A čo privatizácia bánk, plynárenstva a elektrární? Keď som prišiel na ministerstvo, privatizácia už bola rozbehnutá na ministerstve privatizácie a FNM. Nemohol som do toho výrazne zasiahnuť. V nijakom prípade som z toho nemal podiel.“ Známa je však kauza film Jánošík, ktorý zobral z peňazí daňových poplatníkov, a dodnes neexistuje. Hudec od toho dáva ruky preč: „Hovorilo sa aj o filme Pribina, ja som ho niekoľkokrát videl v televízii. Kde sú ostatné peniaze, určené na výrobu Jánošíka, naozaj neviem. Ak má niekto podozrenie, že niekto čosi ukradol, má všetky možnosti na to, aby dal vec prešetriť orgánom na to určeným.“ Exminister Kňažko to prešetriť dal, Hudec tvrdí: „Ani jedno podozrenie sa nepotvrdilo a nijaká polícia ma nenaháňa, ale to už asi nikoho nezaujíma, ale to, že som bol podozrivý, si pamätajú všetci.“
Peter Dvorský
Niektorí umelci nepovažovali Hudeca za šéfa, čo by im vychádzal v ústrety, vyvrcholilo to, keď sa dožadovali vstupu na ministerstvo kultúry a rozhovoru s ním. Hudec vtedy s Mečiarom označili Dvorského podľa médií za tenor, ktorého hviezda pohasína. Exministra to údajne dodnes mrzí: „Neprijal moje vysvetlenie po tom, ako som sa v novinách o ňom nie príliš citlivo vyjadril. Redaktor denníka Republika vydal článok, kde mi vložil do úst čosi, čo som nepovedal. Nepomohlo ani moje vysvetlenie.“ Niektorí umelci ho vraj nemali radi tak, ako nemajú radi nikoho. „Byť vo funkcii je nutné zlo. Nepatril som medzi romantikov, vedel som, že na Slovensku sa v politike nedá aj zachovať si dobré meno, aj odísť bez odretých uší.“
Jeho meno sa objavilo aj v zozname spolupracovníkov ŠtB. „Nikdy som aktívne nespolupracoval s týmito zložkami. Ak si oni viedli moje meno alebo meno môjho menovca tak ako mnoho iných lekárov, umelcov či športovcov, nič si nepomôžem.“
