Francúzska, Nemecka, Belgicka a Luxemburska sa totiž konal na pozadí udalostí okolo Iraku, ktoré ukázali, aspoň v tejto fáze, hlbokú priepasť v rámci euroatlantického spoločenstva, predstavovaného dvoma organizáciami - Európskou úniou (EÚ) a Severoatlantickou zmluvou (NATO), píšu Hospodárske noviny.
Ak by sme chceli rozťať vzniknutý gordický uzol, potom sa treba pozrieť na rozdiel v proklamovaných cieľoch a ich realizácii v dielni tzv. starej Európy, teda doterajších členov EÚ a NATO. Tento uzol sa volá spoločná bezpečnostná a zahraničná politika únie, ktorá za roky jej (ne)existencie nevyrástla z detských plienok. Nič na tom nemení ani fakt, že únia má pre ňu svojho reprezentanta - Javiera Solanu, žiaľ, bez väčších kompetencií.
Navyše EÚ akoby zabudla, že aj po skončení studenej vojny je medzi bezpečnostnou a zahraničnou politikou veľmi úzka väzba a podmienenosť. Kto chce robiť úspešnú regionálnu či globálnu politiku, musí mať nielen idey, ale aj silu na ich presadenie. Politickú, ako aj vojenskú. A ani jeden z európskych hráčov nie je dostatočne silný, aby mohol hrať na našom kontinente prvé husle, konštatujú Hospodárske noviny.
Aby sa rozširujúca únia stala takýmto hráčom, musia sa všetky členské krajiny - terajšie i budúce - rozhodnúť, čo vlastne chcú a dohodnúť sa. Podobne ako to bolo v prípade takého kontroverzného rozhodnutia, akým nesporne bolo zavedenie spoločnej európskej meny. To však je iba jeden, hoci dôležitý parameter vytvárania jednotnej Európy. Existencia ekonomickej únie nestačí, lebo tvorí iba jeden pilier tohto procesu. Nemožno sa preto čudovať, že ešte stále platí staré, aj keď trochu ironické tvrdenie, že EÚ je ekonomický obor, ale politický trpaslík. Pokým nebude ťahať aj v otázkach bezpečnosti a zahraničnej politiky za jeden povraz, nebude dostatočne dôveryhodná a hodná rešpektovania.
Budúce členské krajiny, teda aj Slovensko, majú na tomto procese eminentný záujem. S jednou podmienkou - partnerstvo s druhou stranou Atlantiku sa musí zachovať. Je to ich historická skúsenosť i súčasná potreba. Víkendové stretnutie šéfov diplomacií 15 členských, 10 pristupujúcich i 3 kandidátskych krajín bez kravát na egejských ostrovoch prinieslo určitý pokrok. Zhoda, že EÚ potrebuje spoločnú bezpečnostnú politiku, aby mohla na jej základe viesť dialóg s USA, je, dúfajme, krok vpred. Domáca úloha J. Solanovi vypracovať jej koncepciu a predložiť ju už na júnovom summite v Solúne akoby potvrdzovala naliehavosť tejto otázky, píšu v závere Hospodárske noviny.
