Blair ako pikové eso - organizácia Greenpeace vydala tento balíček kariet v protijadrovej kampani. FOTO - ČTK/AP
„Hovorte mi Tony,“ začal prvú schôdzu svojho labouristického kabinetu. Priamy, úprimný, vždy pripravený diskutovať. Neideologický pragmatik, ktorý vyštudoval právo na Oxforde.
Blair si uchoval výzor mladého politika aj po preňho dlhých šiestich rokoch. Ale únava v energickej tvári sa nedá prehliadnuť, objavili sa aj šediny. Nie je to len výsledok vyčerpávajúceho boja, ktorý musel zviesť s domácou verejnou mienkou, pacifistami v labouristickej strane a Jacquom Chiracom i Gerhardom Schröderom počas vojny v Iraku.
Odkedy sa stal premiérom, vyslal britské jednotky do akcií v Sierre Leone, Kosove, Afganistane a teraz Iraku.
V partii s Churchillom a Thatcherovou
Tesne pred vojnou v Iraku sa zdalo, že jeho hviezdna kariéra sa môže skončiť. Neskôr pripustil, že ak by nepresvedčil poslancov a vojnu v parlamente nepresadil, odstúpil by. Dnes už má v prieskumoch opäť veľkú podporu verejnosti.
Po tom, ako prežil irackú krízu, netreba mať veľkú odvahu na to zaradiť ho už teraz k najvýznamnejším premiérom minulého storočia - Winstonovi Churchillovi a Margaret Thatcherovej.
„Budem úprimný, desí ma, že budem mať päťdesiat,“ priznal sa nedávno časopisu pre seniorov. Dodal, že je to síce komické, ale vôbec sa na to necíti. „Ale to asi hovoria všetci, však?“
Pred štyrmi rokmi, dlho pred útokmi z 11. septembra a irackou vojnou, vystúpil Blair v Chicagu s prednáškou o medzinárodnej komunite. „Svet sa musí s tyranmi, ako je Husajn, vyrovnať energicky. Utláčajú vlastný národ a so zbraňami hromadného ničenia sú hrozbou pre ostatné štáty.“ Blair z tejto pozície necúvol, predviedol to už počas kosovskej krízy - Slobodan Miloševič vtedy dokonca naňho vraj chystal atentát.
Kombinácia presvedčeného bojovníka a internacionalistu z Blaira spravila vo svetovej politike trochu osamelú, donkichotskú postavu: Európanom sa zdajú jeho vojnové potulky príliš razantné, Bushovým neokonzervatívcom v Bielom dome sa vidia jeho názory mäkké.
Oporu v Európe nachádza presvedčený sociálny demokrat a praktizujúci veriaci u pravicových premiérov - predovšetkým Španiela Aznara, ale aj u Taliana Berlusconiho.
Bushov pudel
Keď nastúpil do úradu, hovorili mu hneď Clintonov pudel. Po nástupe Busha mu hovoria Bushov pudel. S americkým prezidentom sa však v skutočnosti v mnohých veciach nezhoduje - Kjótsky protokol, riešenie blízkovýchodnej otázky, prístup k Sýrii a Iránu, na rozdiel od Busha sa so Schröderom a Chiracom napriek hlbokým rozporom rozpráva.
K Blairovi sa lepšie hodí skôr prezývka „Teflónový Tony“ - za jeho schopnosť vyviaznuť z každej aféry a problému bez vážnych škrabancov. Na charizmatickom Tonym sa s pomocou jeho šikovných tlačových tajomníkov všetko len tak skĺzne.
Čo stihol doma
Blairovo obrovské nasadenie vo svetovej politike však začína prekážať ľuďom v Británii, zdá sa, akoby bol premiér od 11. septembra 2001 príliš málo doma. Voľby v roku 2001 Blair bez problémov vyhral. Do roku 2006 má čas, aby dodržal to, čo s jeho typickým zápalom sľuboval - lepšie školy, kvalitnú zdravotnú starostlivosť, dobrú dopravu. Modernú a mladú Britániu.
Čo už stihol? Škótom dať vlastný parlament a Walesanom ich národné zhromaždenie. Výrazne upokojil nábožensky rozdelené Severné Írsko. O zavedení eura a zrušení tradičnej libry teraz nehovorí, na ostrovoch na to nie sú zjavne pripravení.
Blair, ktorý si občas na Downing street zahrá na gitare, má ešte jeden primát. S manželkou Cherie, právničkou, sa dočkal v máji roku 2000 štvrtého potomka, Lea. Zvládol to ako prvý premiér v úrade.
Keď skončí v politike, chce sa vraj začať učiť po španielsky a venovať sa prírodným vedám. Kedy to bude, zatiaľ neprezradil. Istotne ho dovtedy čaká dôležitá, ale nevďačná úloha - uzmierovať ďalej Európu a Spojené štáty.
MAREK CHORVATOVIČ
