Bývalí agenti alebo spolupracovníci Štátnej bezpečnosti sú dodnes vo vysokých funkciách. My sme sa zamerali na podnikateľov. Ponúkame vám príbeh človeka, ktorý podpísal spoluprácu s ŠtB, a neskôr viedol ako študent na ekonomickej univerzite revolúciu. Expredseda predstavenstva VSŽ nominovaný cez finančnú skupinu Istrokapitál hovorí, že je to dodnes trauma, s ktorou musí žiť. V Cibulkových zoznamoch je vedený ako agent, tajný spolupracovník a dôverník s krycím menom Rado. To si vymyslel sám: „Keď sa ma spýtali na krycie meno, nič iné mi nenapadlo. Všetci ma tak volajú.“ RADOVAN UJHÁZY hovorí, že ide o jeho najväčšiu životnú traumu.
Ste v Cibulkových zoznamoch. Prekvapuje vás to?
„Nemôže ma to prekvapiť, lebo som si vedomý, že som podpísal spoluprácu s ŠtB. Dnes si už presne nepamätám, či to bol september, alebo október 1989. Ale to, že som tam trikrát, som sa dozvedel až od vás.“
Ako sa to stalo?
„Mal som 22 rokov. Ako študent vysokej školy ekonomickej som bol v auguste 1989 na výmennej brigáde vo Fínsku. Keď som sa vrátil, zavolal mi známy, o ktorom som si myslel, že je kamarát, bol zástupca riaditeľa internátu. Ja som bol predsedom študentskej rady. Volal sa Peter, ale na priezvisko si nespomeniem. Neskôr odišiel, mne povedal, že k polícii. Je možné, že povedal k ŠtB, ale ja som v tom vtedy nevidel nijaký rozdiel. Myslel som si, že kriminálka je ŠtB, teda policajti v civile. Oslovil ma, že jeho šéf by chcel so mnou hovoriť. Pochopil som to tak, že mi chce ponúknuť prácu. Vtedy bolo bežné, že z firiem a podnikov oslovovali študentov v posledných ročníkoch.“
Viete, kto bol ten šéf?
„Stretol som ho iba vtedy. Tuším sa volal Michal, priezvisko mi nepovedal. Pozvali ma do vinárne na Obchodnej ulici. Rozhovor sa začal zoširoka, že ma Peter odporučil, že som bol v zahraničí a myslia si, že zase pôjdem. Myslím si, že mi navrhol tykanie. Hovorili, že si mám dávať pozor na agentov cudzích tajných služieb, ktorí sa budú snažiť v prestrojení získať informácie.“
V tom Fínsku ste boli prvýkrát v zahraničí?
„Pred tým som bol ešte v Bulharsku podpisovať za študentov brigádu a takisto v Poľsku a Maďarsku. Ale v „devízovej cudzine“ som bol prvýkrát. „
Ako to stretnutie pokračovalo?
„Voľne sme debatovali, ako bolo vo Fínsku, viem, že som dlho rozprával, že to na mňa urobilo dojem. Ubezpečil som ich, že naozaj nikto zo študentov nechcel emigrovať.“
Naznačil, odkiaľ je?
„Povedali, že sú z tajnej služby ŠtB. Spýtal som sa, čo vlastne robia, ale nedozvedel som sa, aký je rozdiel medzi nimi a políciou. Tvrdili akurát, že spadajú priamo pod ministra vnútra a majú najlepšie informácie. Mal som dojem, že sú na seba hrdí.“
Nie je to zvláštne, že ste v októbri 1989 nevedeli, čo je ŠtB?
„Nehnevajte sa, fakt som to nevedel. Netušil som to. Nepamätám sa, že by sme sa o tom učili, nikto mi o tom nehovoril. Dnes sa čudujem rovnako ako vy.“
Čo sa dialo ďalej?
„Povedali, že si ma vytypovali ako spolupracovníka, lebo som šikovný. Predložili mi papier, na ktorom bolo strojom napísané na dvoch riadkoch čosi ako: Súhlasím so spoluprácou s ŠtB. Nevedel som, čo s tým, a oni, že či by som to mohol podpísať. Zdalo sa mi, ako by ten Peter mal na tom záujem. Mal som dojem, že za to bude mať odmenu. Viem, že ma strašne prekvapilo, keď som išiel na toaletu a Peter čakal pri dverách. Asi pre prípad, že by som chcel zmiznúť. Trvali na tom, že to mám podpísať, nevyhrážali sa, neboli agresívni, bol to psychologický tlak.“
Takže ste to podpísali.
„Áno, musel som to prepísať vlastnými rukami. Dodnes neviem, či pre strach z prípadných problémov na vysokej, alebo aby som neurobil problém kamarátovi.“
Bolo mesiac pred revolúciou, to ste netušili?
„Nie. Úprimne som si myslel, že k nejakej demokratizácii na spôsob roku 1968 môže prísť, ale naozaj som si nevedel vyhodnotiť, že socializmus je na pokraji bankrotu. Ja som z Rožňavy, kde boli ruskí vojaci, na strednej škole som ich mal stále pred očami, všade ste videli zelených policajtov, bol to policajný štát, a naozaj som netušil, že je taký slabý, že dôjde k revolúcii.“
Ako sa schôdzka skončila?
„Myslím si, že mi dali telefónne číslo, na ktoré som, samozrejme, nikdy nevolal. Okrem podpisu odo mňa nič nechceli. Pamätám si ešte, že ako som chodil domov vlakom, cestoval som raz s človekom, ktorý mi hovoril, že pracoval na ambasáde a pravdepodobne robil pre ŠtB. Neviem, či to bolo cielené, alebo náhoda. Dúfam, že sa to dozviem z papierov Ústavu pamäti národa.“
Vy ste si teda o nich mysleli, že sú od polície. Išli by ste v roku 1989 k polícii pracovať?
„Nie, mal som inú ponuku. Chcel som byť však k Petrovi slušný a aj k jeho nadriadenému. A nechcel som Petrovi uškodiť. Dokonca som im na tom stretnutí povedal, že neviem, prečo ma oslovujú. Myslel som si, že nie som spoľahlivý. Môj otec bol v roku 1968 vyhodený zo strany.“
Čo na váš podpis povedal?
„Až otec mi vysvetlil, čo to ŠtB je a že hrozí, že ma budú skôr alebo neskôr vydierať. Vysvetlil mi, že je to zločinecká organizácia, ktorá napáchala neuveriteľné zverstvá. Bolo mi jasné, že s nimi kooperovať nebudem, ale naozaj nechceli, aby som špicľoval na internáte, hovorili so mnou len o tom zahraničí.“
O mesiac prišla revolúcia, čo sa dialo?
„My sme robili revolúciu. Bol som jedným z iniciátorov štrajku a voleným členom fakultného i celoškolského štrajkového výboru. Vtedy ste spoznali charaktery ľudí, priateľstvá z tohto obdobia sú na celý život.“
Oslovil vás vtedy niekto z ŠtB?
„Dodnes neviem, či to bola ŠtB, ale prišiel za mnou na začiatku revolúcie riaditeľ internátu s tým, že uňho v kancelárii je niekto, kto by chcel so mnou hovoriť. Išiel som tam s kolegom a ten pán chcel hovoriť iba so mnou. Povedal mi, či som si vedomý toho, čo robíme, že sme pravdepodobne naleteli. Hovoril, že Kňažko berie drogy, ale ja som povedal, že si Kňažka vážim. Skončilo sa to tak, že sa ma spýtal, kto je v koordinačnom výbore, a povedal som mu, že je to napísané na tabuli, nech si to prečíta, a vyzval som ho, aby sa tiež k nám pridal.“
Kamaráta Petra ste ešte niekedy stretli?
„Asi rok po revolúcii. Bol na mítingu, na ktorom bol hlavný rečník Vladimír Mečiar. Stál tam ešte s jedným pánom, v zásade sa zabávali. Mal som dojem, že nie je účastník, že to len počúva. Vtedy som sa ho spýtal – Peter, čo si mi to urobil, a on odpovedal asi v tom duchu, že nejde o mňa, že úplne iní ľudia s nimi spolupracovali.“
Postupne ste sa dostali do vysokých ekonomických kruhov. Kedy ste sa prvýkrát stretli s tým, že vám váš podpis niekto pripomenul?
„Naopak, ja som to pripomenul mojim šéfom. Bol som na škole členom prvého senátu, z ktorého som odstúpil, lebo sme sa mali lustrovať. Zároveň som bol poradcom investičnej skupiny a dostal som ponuku venovať sa tomu úplne. Vtedy som pozval na obed rozhodujúcich akcionárov a povedal som im, že mám problém. Vysvetlil som im to a myslím si, že som ich prekvapil. Porozprávali mi príbehy iných svojich známych, novinárov, najmä športových redaktorov.“
Neskôr ste sa dostali do vedenia VSŽ, tam za vami nikto nebol?
„Vo VSŽ som o tom informoval človeka, čo mal na starosti PR. Nikdy som sa nestretol s tým, že by ma niekto vydieral.“
Nebanujete niekedy, že ste to podpísali, pocítili ste to ako hendikep?
„Po revolučnom vývoji som niekoľkokrát dostal konkrétnu politickú ponuku a vážne som o nej uvažoval, ale vtedy nebola možnosť sa brániť. Napríklad som odmietol šéfa kancelárie ministerstva, ale nemal som ako dokázať, že nie som udavač. Verím, že otvorením archívov ŠtB sa všetko zmení.“
Cítite to tak aj dnes?
„Beriem to ako fakt, do politiky nikdy nevstúpim, myslím si, že sa dobre realizujem v podnikateľskej sfére. Nechcem, aby sa za môj príbeh schovávali iní, ktorí naozaj škodili ľuďom.“
Profesionálni agenti často používajú pri rozprávaní svojich príbehov takzvanú kryciu story. Ste ochotný zverejniť svoj zväzok potom, ako začne fungovať Ústav pamäti národa?
„O krycej story počujem prvýkrát. Navyše, môj príbeh ja taký hlúpy, že ho mohol vymyslieť len život. Samozrejme, že so zverejnením zväzku nemám problém. Myslím si, že všetky zväzky by mali byť verejné.“
MONIKA ŽEMLOVÁ
