Športovci, najmä hokejisti a futbalisti, sú atraktívnou partiou pre dámy. Všetci ich poznajú, jazdia na drahých autách, bývajú vo veľkých domoch, vďaka tvrdému tréningu majú skvelé postavy. A najmä – zarábajú veľké peniaze. Patria k celebritám. Modelky, hostesky, missky si zriedka dajú ujsť príležitosť byť v blízkosti týchto úspešných vytrénovaných mužov. Často sú ochotné urobiť pre to, aby mužský idol získali, všetko. Tak to funguje vo svete.
U nás je situácia trochu iná. Príjemným poznaním je, že naši slovenskí športovci si berú za manželky spolužiačky, susedky z ulice, priateľky svojej sestry. Nenaháňajú sa za tvárami, hľadajú porozumenie. Vzťah nášho najlepšie plateného hokejistu Žigmunda Pállfyho a majsterky sveta vo fitness Zory Czoborovej, vzťah Jaromíra Jágra a missky Andrey Verešovej sú výnimkou. Aj v tom, že obe dámy si budujú popri tom vlastnú kariéru. Skôr je pravidlom, že manželky a priateľky našich športovcov vo väčšine prípadov obetovali svoju kariéru a starajú sa o domácnosť a o deti.
Dnes žijú so svojimi polovičkami vo Švajčiarsku, Anglicku, na Cypre, v Turecku, Rakúsku alebo v Spojených štátoch. Aj keby chceli pracovať, nemôžu, nemajú pracovné víza. Ale sú spokojné.
Nina Višňovská: Nie som iba modelka
Hráč Los Angeles Kings Ľubomír Višňovský si zobral za manželku modelku Ninu v novembri 2001. Už tri roky spolu bývajú neďaleko svetoznámeho Hollywoodu, zobrali sa po dvojročnom vzťahu, ktorý vznikol vďaka náhodnému stretnutiu v jednom z bratislavských podnikov. „Nedala som mu kontakt na mňa, ale zistil si ho. Pamätám si, ako ma raz prišiel pozrieť k jazeru Kuchajda, kde som bola s kamarátkami. Odišla som potom pracovať do Talianska, kde mi párkrát zavolal, až potom sme sa začali častejšie stretávať.“
O hokeji táto krehká žena vraj nevedela pred tým vôbec nič a poznala našich hráčov iba z médií po mene. Po tom, ako si jej priateľa vybral do svojho mužstva tréner Los Angeles Kings, ani neuvažovali nad tým, že by svoj vzťah mohli udržiavať na diaľku. „Bola som študentkou ekonomickej univerzity. Prerušila som teda ročník, neskôr som si vybavila prestup na externú formu štúdia a dnes som v poslednom ročníku.“ Zisťovala si aj, či by nemohla pokračovať v štúdiu v USA, ale tam jej neuznajú ani jednu skúšku a musela by začínať odznova.
Ani s vízami nemala všetko ružové, prvýkrát s ich získaním problém nemala, druhýkrát jej ich zamietli: „Vedenie klubu mi vybavilo, že môžem zostať do konca sezóny, teda osem mesiacov, a nie iba tri, ako som mala v pase, a doniesli mi papier z imigračného úradu, kde to bolo čierne na bielom. Keď som sa vrátila na Slovensko, žiadala som opäť o víza, ale zamietli mi ich a povedali, že som tam bola nelegálne. Papier, ktorý som im ukázala, nepovažovali za legitímny.“ Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa svadba Višňovských nakoniec organizovala narýchlo, hoci mladomanželia si to vynahradili o pol roka neskôr, keď spravili pre priateľov veľkú oslavu.
„V Amerike netrávim počas sezóny veľa času, ak je manžel dlhšie preč, učím sa. Posledné dve sezóny je to tak, že mesiac a pol som bola v Amerike a rovnaký čas doma, venovala som sa škole. Lietala som hore dole.“ V Los Angeles bývajú spolu v dome, ktorý vybral aj kompletne zariadil jej manžel ešte pred jej prvým príchodom. „Je v uzavretej a stráženej štvrti, v ktorej bývajú Žigmund Pállfy a Zora Czoborová. Dom tam má aj päťnásobná majsterka sveta v krasokorčuľovaní Micheala Kwanová.“ V Amerike sa cíti Nina výborne: „Američania sú, zdá sa, milší ako Slováci, vždy uvoľnení, v lepšej nálade, radi sa prihovoria cudzím ľuďom. V obchode pri pokladni sa vás spýtajú, či ste všetko našli a ako sa máte.“
Je to údel byť manželkou športovca, väčšina z nich obetuje svoju vlastnú kariéru. Je to tak aj vo vašom prípade?
„Nejde o obetu, je to prispôsobenie sa.“
V akom športe by ste priateľa určite porazili?
„Korčuľovanie na ľade mi veľmi nejde, ale na kolieskových je to v pohode. Porazila by som ho možno v plávaní, aj keď nesľubujem. Možno aj kickboxe, u Zory Czoborovej na hodine, vo výdrži.“ (Smiech.)
Čím by sa živil váš partner, keby nehral hokej?
„Vyštudoval strojárstvo. Hovoril, že ho to bavilo, špeciálne kováčstvo.“
Čím by ste sa živili, keby váš partner nehral hokej?
„Byť modelkou nebolo nikdy mojím veľkým snom, brala som to skôr ako privyrobenie si popri štúdiu. Práve sa chystám na štátnice. Ak by som nebola v Amerike, určite by som rada začala pracovať v nejakej firme. Pokiaľ hrá manžel hokej za morom, viem, že nemám takmer žiadne šance na dobrú prácu a nemám ani pracovné víza. Po skončení kariéry budeme spolu možno podnikať.“
Uvažujete nad tým, že by ste sa nevrátili na Slovensko?
„Ja som nad tým uvažovala, ale Ľubo je zásadne proti. Pravda je, že asi ani ja by som to tam nezvládla sama bez rodiny a priateľov.“
Nie je manžel držgroš pri nákupoch?
„Myslím si, že nakupuje rozumne aj za rozumné ceny. Jediné, za čo neľutuje pustiť aj viac peňazí, sú kvalitné rýchle autá. Má veľmi rád rýchlu jazdu, zopár pokút už zaplatil.“
Andrea Verešová: Jágr ma chce doma
Andrea Verešová pre SME potvrdzuje, že matka Jaromíra Jágra je jeho vzorom ženy v rodine.
Dal vám niekedy Jaromír Jágr návrh, že vás zabezpečí, že nemusíte študovať, robiť modeling, a stačí, ak budete s ním?
„Môj partner to zrejme očakáva. Je to preto, že má taký vzor v rodine. Podľa neho tak má vyzerať správna manželka, matka jeho detí, ale na druhej strane sme obaja pochopili, že by ho to asi úplne neuspokojovalo. Pochopil, že každý potrebuje v živote svoje hobby a záujmy, ktoré ho obohacujú a motivujú. Jaromír je rád, že sa zatiaľ motivujem, realizujem v živote aj okrem vzťahu. Bude to, samozrejme, iné, keď sa stanem matkou. Potom budem zrejme nútená čiastočne obetovať svoju prácu a záujmy.“
Prečo ste nešli študovať bližšie k svojmu priateľovi do Ameriky?
„Keď som úspešne zložila skúšky na Právnickú fakultu v Prahe na Karlovej univerzite, bolo rozhodnuté, a viac som neváhala. Navyše si svoj život neviem predstaviť inde ako v Európe. Americké právo je predsa len rozdielne.“
Neuvažujete teda, že by ste sa s Jágrom natrvalo usadili v zámorí?
„Určite nie, aj Jaromír vždy rád cestuje do Čiech, teší sa domov.“
Pomerne často cestujete ponad oceán, striedavo ste vo Washingtone u Jágra, v Prahe v škole alebo v Žiline u mamy. Ak poviete, že idete domov, kde to je?
„Domov je tam, kde sú moji blízki, moja rodina a priatelia. Moje rodisko bude vždy Slovensko a Žilina, ale momentálne je mojím najväčším domovom Praha.“
Neľutujete niekedy, že vaša tvár je známa a už nie ste iba obyčajné pekné dievča, za ktorým sa muži otočia?
„Nežijem iný život ako iní ľudia, veľa času trávim vzahraničí, a tam ma nikto nepozná. Ak ma aj niekto spozná tu, na Slovensku alebo v Čechách, tak mi to lichotí, je to milé, ľudia sú väčšinou príjemní. Opačných skúseností mám, našťastie, málo. Usilujem sa zostať prirodzená a milá k ostatným ľuďom. Robím veci tak, aby som z nich mala radosť a nemusela ich neskôr ľutovať.“
Ste s partnerom pod drobnohľadom médií, ako sa žije s pocitom, keď sa o sebe dočítate veci, ktoré by ste najradšej nechali utajené?
„Človeka to zamrzí, ak sa o sebe dočíta niečo, čo nie je pravda, alebo ak niekto zarába na úkor môjho nešťastia. Je to pre mňa nepochopiteľné, ale rokmi získavam skúsenosti a strácam naivitu, že všetci ľudia sú takí dobrí a milí, ako sa na prvý pohľad zdajú.“
Ste tretiačkou na Právnickej fakulte v Prahe, čím budete, advokátkou, sudkyňou, prokurátorkou?
„Vždy ma zaujímalo medzinárodné právo, diplomacia, ochrana žien alebo týraných detí. Právo som vždy brala ako ochranu a cestu pomáhať. Veľmi ma baví aj trestné právo, ale neviem si predstaviť, že by som sa tomu venovala aj v budúcnosti. Svoju realizáciu vidím skôr v obchodnom práve.“ (rom)
Adriana Bališová: V Anglicku ako na Slovensku
Igor Bališ je hráčom West Bromwich Albion v Anglicku. Spolu s ním je na ostrovoch aj jeho manželka Adriana a dvaja synovia Denis a Boris. Zoznámili sa ako sedemnásťroční na hodovej zábave v Bučanoch v auguste 1987. Adriana spočiatku nevedela, že Igor hrá futbal. „Až časom som zistila, že hrá za juniorku Spartak Trnava.“ V roku 1991 spečatili svoju lásku svadbou a od toho momentu sa už pani Bališová upísala osudu manželky športovca.
V Anglicku žijú tretí rok, odchod do ostrovnej krajiny však nebol jednoduchý. Vízovú procedúru musela podstúpiť ako ktokoľvek iný: „Pri udeľovaní víz sme si, samozrejme, aj my museli odstáť veľký rad pred veľvyslanectvom, kde ma prekvapili otázky, ako napríklad kto mi bude hradiť pobyt, kde budem bývať, kde som zobrala peniaze na letenky, ba chceli dokonca vidieť môj výpis z bankomatu s aktuálnym stavom účtu.“ Tam to už bolo, našťastie, o inom: „Stretla som sa tu možno až s prehnanou úctivosťou a ochotou pomôcť, či už v obchode, alebo kdekoľvek inde, na čo som z domova nebola zvyknutá.“ Problémom bola aj angličtina, ani jeden z manželskej dvojice tento jazyk neovládal. „Manžel dostal po príchode učiteľku platenú klubom na tri mesiace, neskôr som si tú pani začala platiť ja, dodnes mávam hodinu angličtiny týždenne.“
Na Slovensko sa dostanú asi dvakrát do roka, na Vianoce a v lete. Deti v Anglicku študujú. Spolu bývajú v dome, s rodinami kolegov športovcov sa stretávajú na domácich zápasoch. Bežný deň Bališovej by bol rovnaký aj tu: „O 8.30 odveziem deti do školy, poupratujem, nakúpim, na 13 hodinu navarím obed, keď príde manžel z tréningu. Po obede si dáme kávičku, po ktorej manžel pravidelne odpočíva. O 15.15 ideme po deti do školy, okolo 18.00 začíname dennodenne študovať slovenské učivo, končíme o 20.30.“
Najobľúbenejším jedlom zostala pre Bališa sviečková na smotane s knedľou, svoj rituál má aj pred zápasom: „Dáva si do kopačiek amulet, ktorý mu darovala naša dobrá priateľka, a po zápase si vždy dá nejaký drink a pozerá televízor.“
S celou rodinou. Jedenásťročný a deväťročný synovia Denis a Boris kráčajú v otcových futbalových šľapajach.
Byť manželkou športovca je povolanie, údel, väčšina obetuje svoju vlastnú kariéru. Je to tak aj vo vašom prípade?
„Neviem, či som pre manžela obetovala kariéru, alebo nie, ale tak to vždy bolo, že jeho zamestnanie bolo prvoradé, lebo mal aj nejaké úspechy a čosi dokázal. Pre mňa bolo úplne normálne, že som bola doma s deťmi.“
V akom športe by ste manžela určite porazili?
„Ani v jednom, je dobrý v každom športe.“
Čím by ste sa živili, keby váš manžel nehral futbal?
„Ťažká otázka, neviem. Manžel je profesionálnym futbalistom, odkedy sme sa zobrali, takže neviem. Ale niečo by som určite vymyslela. Vyštudovala som strednú zdravotnícku školu.“
Uvažujete nad tým, že by ste sa nevrátili na Slovensko?
„Nad tým vôbec neuvažujeme. Máme tam postavený nový dom a tešíme sa, kedy sa konečne budeme môcť doňho nasťahovať. Nič nám v Anglicku nechýba, ale, ako sa hovorí, doma je doma.“
Nie je manžel držgrošom pri nákupoch?
„Držgroš nie je vôbec, skôr nám dopraje priveľa a vždy hovorím, že keď idem s ním nakupovať trebárs len potraviny, vždy miniem viac, ako keby som šla sama. Preto mu stále hovorím, že šiel so mnou poslednýkrát. Ale ešte sme sa k tomu nedostali.“
Zuzana Janočková: Milujem najfutbalistu Rakúska
Vladimíra Janočka minulý rok vyhlásili za najlepšieho rakúskeho futbalistu 2002. Rozhodlo o tom hlasovanie trénerov domácej ligovej súťaže. Hráva za Austriu Viedeň a prišiel tam z gréckeho Škoda Xan-thi spolu s manželkou Zuzanou a synom. „Zoznámili sme sa v roku 1996 v biliardovom klube, kde ma vyzval na partičku biliardu. Porazila som ho, ale netušila som, že hrám proti futbalistovi. Bola to láska na prvý pohľad.“
O rok neskôr si Janočko zobral bývalú tenistku za manželku. Hrávala ho súťažne, skončila až po dvojnásobnej operácii kolena. „Začala som študovať ekonómiu, no aj školu som prerušila, kvôli synovi, a neskôr som sa pre manželovu kariéru už do školy nevrátila.“ To, že šla s mužom do zahraničia, Zuzane neprekážalo, vybrala by si však krajinu hovoriacu po anglicky: „Nakoniec z toho bolo Grécko. Bývali sme desať minút od nádhernej pláže, takže leto bolo úžasné, ale zima veľmi dlhá. Musím povedať, že v Rakúsku sa cítim lepšie. Mentalita Rakúšanov sa väčšmi približuje k tej našej.“ Keď tam prišli, ani jeden z nich nehovoril po nemecky, dnes už jazyk ovládajú obaja: „Manžel perfektne.“ Zápasy Zuzana nevynecháva: „Ešte keď hral za FC Košice, chodila som na všetky zápasy, a to aj do Bratislavy, po zápase hneď späť. V Grécku som nevynechala ani jeden domáci zápas a podľa možností som išla aj do Solúna alebo na Rodos na priateľský zápas Grécko – Slovensko. Aj v Rakúsku jazdím všade, kde sa dá.“
Deň Zuzany Janočkovej vyzerá takto: „Ráno odnesiem malého do škôlky, idem na kurz nemčiny, potom klasika – niečo navarím, spravím nejaké domáce práce. Popoludní idem po malého, ideme von na bicykle, kolobežky alebo na korčule, trikrát do týždňa chodíme na tenis, syna trénujem. Večer chodím cvičiť.“ S mužom si rozumejú aj v tomto: „A je nielen pozorným otcom, ale aj priateľom. Väčšinou mi kupuje kvety. Ale raz mi kúpil sexy pyžamo, len inú veľkosť. Ja nosím S a on mi kúpil L, že menšie nemali. Aspoň ma to vraj nebude tlačiť.“ (Smiech.)
Manželia Janočkovci. Ich päťročný syn zatiaľ hráva tenis, aj futbal ho baví, no tvrdí, že bude brankárom. „Futbal ešte nehrá, pretože manžel nechce, aby začínal tak skoro.“
Byť manželkou športovca je údel, väčšina obetuje vlastnú kariéru. Je to tak aj vo vašom prípade?
„Áno, istým spôsobom.“
V akom športe by ste manžela určite porazili?
„Určite v tenise, ale už to s ním nemám také jednoduché, lebo hrá naozaj výborne a ešte k tomu nevie prehrávať, a už vôbec nie so mnou.“
Čím by ste sa živili, keby váš manžel nehral futbal?
„Asi by som doštudovala ekonómiu a niečo s tým, ale ja nie som typ do kancelárie, takže skôr niečo s tenisom. Obetovala som tenisu celé detstvo, tak by som to teraz speňažila.“
Neuvažujete nad tým, že sa vrátite na Slovensko?
„Rozmýšľali sme aj nad tým, ale to ešte vôbec nevieme.“
Nie je manžel držgroš pri nákupoch?
„Nie je lakomý. Má veľmi dobré srdce a rád robí radosť nielen mne a synovi, ale aj rodine a priateľom.“
Petra od Czinegeho: Medzi Turkov nezapadnem
Bývalý kapitán slovenskej futbalovej reprezentácie do dvadsaťjeden rokov a účastník olympijských hier Juraj Czinege je dnes hráčom tureckého Elazigsporu. Prvé dva mesiace bol v cudzine sám, dnes je s ním už aj jeho priateľka Petra. Zoznámili sa pred šiestimi rokmi, Petra robila mažoretku: „Boli sme povzbudzovať futbalistov Interu.“ Chodiť spolu začali pred šiestimi mesiacmi: „V Turecku som nikdy predtým nebola. Je to iná krajina, než na akú sme zvyknutí. Veľké obavy som mala najmä pre vojnu v Iraku, hranice tejto krajiny sú od nás vzdialené asi päťsto kilometrov.“
V meste sa cíti bezpečne, ale iba v blízkosti svojho priateľa. Všetky ženy chodia totiž zahalené a ona vzbudzuje svojím bežným obliekaním veľkú pozornosť. Sama by sa preto do mesta iste nevybrala: „Mám z Turkov rešpekt, asi aj oni majú zvláštne pocity, keď ma vidia, evidentne tu veľmi nezapadám.“ Na turečtinu si ešte po dvoch mesiacoch pobytu nezvykla a nemčina s angličtinou sú zbytočné, takmer nikto ich tam neovláda. „Juraj už vie zopár tureckých výrazov, ktoré využívame v obchode alebo v kaviarni. Ale neviem sa zbaviť pocitu, že predavačky sa na Jurajovej turečtine celkom dobre bavia.“
Domov prídu na letnú dovolenku, väčšinu času cez týždeň je tam bez Juraja: „Pred zápasmi nebýva doma aj dva, tri dni. Tie trávim väčšinou s priateľkou Ľuba Meszároša Zuzanou. Poznáme sa ešte zo strednej školy. Chodievame sa prechádzať po sídlisku, nakúpiť alebo pozeráme televízor. Samy do mesta by sme sa určite nevybrali, bolo by to nebezpečné.“ Na rozdiel od manželiek a priateliek futbalistov a hokejistov v západnej Európe, USA Petra na zápasy pravidelne nechodieva: „Boli sme zatiaľ na jednom zápase tu v Elazigu s klubom Adanaspor, neplánovane. Najskôr Juraj povedal, že to pre nás nebude bezpečné, pretože, ak by prehrali, fanúšikovia prehry ťažko znášajú. Nakoniec nám volal na poslednú chvíľu, aby sme sa pripravili, že nás prídu vyzdvihnúť nejakí ľudia. Prišli po nás dvaja úplne cudzí Turci, s ktorými sme sadli do auta. Bolo to tak narýchlo, že sme pri sebe nemali ani doklady, mali sme aj trochu strach, nerozumeli sme im ani slovo. Šťastie bolo, že sme vyhrali, Juraj aj Ľuboš dali gól.“
Petrin deň je rovnaký ako deň manželiek športovcov: „Ráno sa naraňajkujeme spoločne, Juraj odchádza na tréning, ja upratujem, varím, periem, žehlím. Juraj sa vracia popoludní, niekedy až večer. Ideme nakupovať alebo sa poprechádzať do mesta.“
Byť priateľkou športovca je údel, väčšina obetuje vlastnú kariéru. Je to tak aj vo vašom prípade?
„Pred dvoma mesiacmi som bola normálne zamestnaný človek, ako Juraj odišiel, zobrala som si neplatené voľno, uvidíme, ako to bude ďalej.“
V akom športe by ste priateľa určite porazili?
„V športe by som si asi netrúfala. Ale porazila som ho už niekoľkokrát v scrabble a kanaste. Prehry znáša veľmi zle.“ (Smiech.)
Čím by ste sa živili, keby váš partner nehral futbal?
„Do marca som pracovala ako účtovníčka v súkromnej firme, doma vediem tiež krúžok mažoretiek.“
Vrátite sa na Slovensko?
„Určite.“
Nie je Juraj držgroš pri nákupoch?
„Držgroš určite nie. Pri nákupoch sa často zhodujeme.“
Monika Kožlejová: Aj v Grécku spoločný rituál
Slovenský futbalový útočník Jozef Kožlej dnes oblieka dres Olympiakosu Nikózia na Cypre, žije tam s manželkou Monikou a dvoma deťmi. Zoznámili sa v októbri 1991. „Obaja sme boli v tom čase v Prešove, ja som študovala na vysokej škole slovenský jazyk a estetickú výchovu, Jozef tam začínal s profesionálnym futbalom. Zoznámil nás náš spoločný známy, ktorý ma zobral aj na prvý zápas.“ Svadba bola o tri roky a na nej bol aj jeden z najlepších svetových futbalistov Česka Petr Nedvěd. Práve v Čechách bola ich prvá zahraničná zastávka, Kožlej tam obliekal dres Sparty, snom jeho manželky bol dres talianskeho alebo španielskeho klubu.
„Nakoniec bol z toho Cyprus. Klamala by som, keby som tvrdila, že som bola šťastná. Dalo mi zabrať zmieriť sa s daným stavom vecí, ale Jožkov futbal je celý náš doterajší život, a moje predstavy, plány či túžby musia počkať.“ Na krajinu ani na ľudí sa však nesťažuje. „Ľudia sú tu priateľskí, srdeční, len majú vždy na všetko čas. V úradoch, bankách, všade. Rozčuľuje ma aj ich povestná nedochviľnosť. Sú to typickí južania, ľahko vzbĺknu, no vášne rovnako rýchlo vyhasnú. Muži sú zaujímaví, ale mám najkrajšieho doma. Ženy nedostatok vonkajšej krásy nahrádzajú vycibreným vkusom a eleganciou.“
Okrem gréckeho jazyka im zo začiatku robilo problém aj šoférovanie. Na Cypre sa podobne ako v Anglicku jazdí po opačnej strane, volant v autách je na druhej strane. „S gréčtinou je to ťažké, pretože som viac doma a menej v kontakte s ľuďmi. Lepší sa to pomaly posledný polrok. Absolvovala som intenzívny dvojmesačný jazykový kurz, Jozef už komunikuje perfektnou gréčtinou. Nie je však problém dohovoriť sa po anglicky, ten jazyk všetci ovládajú.“
Domov chodieva celá rodina na Vianoce a na letné prázdniny, keď má syn v škole voľno. Ich druhý domov leží na predmestí Nikózie. „Teraz bývame v prízemnom dome, ale zakrátko sa chceme sťahovať bližšie k centru, pretože to majú deti ďaleko do škôl.“ S manželkami ostatných futbalistov sa stretáva zriedka, skôr na pozápasových posedeniach, ktoré navštevuje po každom domácom zápase aj s deťmi. Monikin bežný deň je naozaj bežný: „Dopoludnia deti zamestnáva škola, škôlka. Čas bez detí zvyknem tráviť aktívne v kuchyni, posilňovni, ešte pred časom v škole. Po škole sme od jednej spolu. Starší Tomáš hráva tenis, spolu s mladšou Karinkou chodia plávať. Jednou z výhod tohto pobytu je blízkosť mora. Hoci nebývame na pobreží, každú možnú voľnú chvíľu od apríla do novembra trávime práve tam.“
Tak ako väčšina športovcov aj Kožlej má svoj rituál. „Máme jeden spoločný, ten však neprezradím. Sme veriaci a Jozef sa pred vstupom na trávnik prežehnáva. Má aj predzápasový obliekací rituál.“ Ak by vraj nehrával futbal, mohol by byť podľa manželky dobrým ekonómom.
Nie je manžel držgroš pri nákupoch?
„Nemá rád neúmerné nakupovanie potravín a oblečenia. Deti ani my nemusíme mať všetko, aby sme boli šťastní. To je veta, ktorá ho najlepšie vystihuje.“
V akom športe by ste manžela určite porazili?
„Jednoznačne v lyžovaní. Lyžujem odmalička, Jožko pre riziko ten šport nerobil. Inak nemám šancu.“
Uvažujete o tom, že by ste sa nevrátili na Slovensko?
„Čím dlhšie sme vonku, tým väčšmi. Aj keď je to citlivá téma, zostáva otvorená a visí nad ňou otáznik. To, čo prežívame, keď prichádzame domov, sa nedá slovami opísať, ideme jednoducho domov.“
Čím by ste sa živili, keby váš manžel nehral futbal?
„Možno by som učila. Nevylučujem môj záujem o prácu v médiách.“
