Otec Žiga Pálffyho Žigmund Pálffy. Do práce chodieva na bicykli, inak nešportuje: „Ja sa neviem ani poriadne korčuľovať, nikdy som hokej nehral, iba futbal. Manželka hrávala volejbal.“ Obe staršie sestry dvojičky Alenka a Betka hrávali volejbal: „Ak neposlúchal, dostal bitku, boli sme naňho dve, nemal šancu.“ (Smiech.) Otec na snímke v záhrade. FOTO – ROMAN KRPELAN
Hokejová hviezda Žigmund Pálffy bol možno priemerným človekom len pri narodení, miery mal ako väčšina novorodencov, vážil tri a pol kila, meral päťdesiat centimetrov. Meno dostal po otcovi a starom otcovi, a tak hokejistu v rodine občas s úsmevom volajú Žigmund tretí. V škole sa začal odlišovať vzrastom, ale aj známkami. „Vždy bol o hlavu menší ako spolužiaci a v piatom ročníku som rezignovala – že ak sa nezačne lepšie učiť, nebudem chodiť na rodičovské združenia,“ spomína mama. Rodičovské si teda okamžite vzal na starosť otec a Pálffy sa mohol odvtedy ešte viac sústrediť na hokej.
Prvé góly začal dávať na futbalovom štadióne blízko domu, dvakrát ho vyhlásili za najlepšieho strelca na futbalových turnajoch. Otec spomína, že až v piatom ročníku sa musel rozhodnúť, ktorému športu sa bude venovať. „Vybral si hokej a začal chodiť do športovej triedy. Aj trikrát prišiel z tréningu s tým, že končí, lebo sa mu smejú. Korčuľovať síce veľmi nevedel, ale dával jeden gól za druhým.“ Na zimný štadión vidieť rovno z okien Pálffyovcov a v sezóne 1983 – 1984 bol šiestak Žigo najlepším strelcom žiackej súťaže. V tejto sezóne dal podľa jeho prvého trénera Jána Rampáčka stojedenásť gólov, trom bratislavským mužstvám dal v pätnástich vzájomných zápasoch počas roka päťdesiat gólov!
Dnes majú na tom štadióne v Skalici predajňu hokejových pomôcok a v nej aj dres ich rodáka, ktorý stojí okolo päťsto korún, podľa veľkosti. Manažér hokejového klubu Stanislav Hazlinger pripomína, že odkedy chodí Žigo so Zorou Czoborovou, už netrávi leto v Skalici a netrénuje s domácim mužstvom: „Keď sme postúpili do extraligy, Žigo zaplatil chlapcom peknú oslavu a myslím, že všetci dostali teplákové súpravy a možno aj nejaké peniaze.“ Skaličania sú rozdelení na dve polovice, jedna mu fandí, druhá mu závidí. Vraj mu to dali pocítiť v reštaurácii, keď chceli, aby niečo zaplatil. Po odmietnutí si vypočul na svoju adresu pár šteklivých poznámok.
FOTO – ROMAN KRPELAN, ĽUBOŠ PILC a TASR
Podobnú skúsenosť má aj jeho otec, ale vraj je to slovenská vlastnosť, a je to skôr výnimočné. Veď na Porsche a Mercedese nejazdí v Skalici mnoho ľudí, má na to z domácich naozaj len Žigo, najlepšie platený hráč v NHL s príjmom sedem a pol milióna dolárov. Ba jeho otec ešte pracuje: „Čo by som doma robil, manželka je na invalidnom dôchodku už zopár rokov a poviem vám, nevedel by som doma pozerať z okna a televíziu. Nemám ťažkú prácu a som aspoň medzi ľuďmi.“ Je vyučeným záhradníkom a dnes pracuje ako vodič nákladného auta a zarába desaťtisíc mesačne. Na súkromné účely používa Voklswagen Golf od syna. „Inak bývame stále v trojizbovom byte, tak ako posledných tridsať rokov, troška nám Žigo pomohol s rekonštrukciou. Ak ideme za ním do Ameriky, zaplatí nám letenky, a stále nás niekam posiela na dovolenku. Naposledy sme boli v Egypte. Stále sa nás pýta, či čosi nepotrebujeme, ale čo by sme už potrebovali.“
Ani Žigmund Pálffy si veľkú hlavu s remeslom nerobil, zrejme odjakživa vedel, že chce najmä hrať. Vyučil sa teda za kuchára. Z viacerých dôvodov: „V okolí neboli žiadne iné učilištia, musel by odísť ďaleko a bývať na internáte, no my sme chceli, aby hral hokej u nás, v Skalici. Najbližšie bola kuchárska škola v Senici, tak išiel tam. Učiteľka mu celé štúdium hovorievala – Chlapče, ty sa týmto remeslom neuživíš, a ani hokejom, čo s tebou bude? Žigo jej dodnes píše na sviatky pohľadnicu, vraj si pri tom vždy poplače.“ Mimochodom, Žigovou špecialitou je guľáš, ktorý robieva aj s otcom na chate. A mama prezrádza: „Doma sa púšťal aj do pečenia, bavilo ho to. Už ako malý zvykol piecť bábovky. Jeho najobľúbenejším jedlom však stále zostáva krupicová kaša.“
