Symbolom nastupujúcej demokracie sa stala po novembri 1989 budajka. Čiapka, ktorú nosil na novembrové námestia Ján Budaj. Nastupujúca politická reprezentácia vtedy chodila na rokovania v pulóvroch, štrikovaných svetroch, vo flanelkách. Išlo, samozrejme, o zámernú nedbalosť, ktorá vyjadrovala ducha novej doby, symbolizovala výmenu skostnatených komunistických papalášov na čele krajiny za ľudí z radov disentu.
Pamätníci z bratislavského sídla VPN si aj dnes spomínajú, ako sa medzi tými svetrami a pulóvrami prvýkrát objavil Vladimír Mečiar. Už vtedy všetkých ohúril nielen svojimi vedomosťami z chodu rezortu vnútra, ale aj elegantným dlhým čiernym kabátom a koženými topánkami. Neznámy právnik z Nemšovej sa vedel od začiatku svojho raketového nástupu do politiky zaradiť aj navonok, len na malé výnimky sa vždy vkusne a politicky triezvo obliekal. Niektorí jeho vtedajší kolegovia sa to naučili časom, iní nikdy.
Nemožno síce tvrdiť, že úspech trojnásobného premiéra bol taký veľký vďaka estetickému cíteniu, podľa slov imidžmejkrov, vizážistov a módnych návrhárov je vonkajší spôsob prezentácie osoby dôležitý pre úspech politika. Prvý dojem z Vladimíra Mečiara mu zaručil u vépeenkárov post šéfa dôležitého silového rezortu a u voličov na niekoľko rokov prvú priečku v obľúbenosti i v preferenciách. Mikuláš Dzurinda ako muž menšieho vzrastu so zle padnúcim sakom a neupravenou nepoddajnou hrivou vlasov bol ešte niekoľko mesiacov po nástupe do kresla premiéra označovaný za niekdajšieho výpravcu.
Dnešná garnitúra služobne starších aj nastupujúcich politikov pochopila trend nového voliča. Zlomovým sa ukázal byť rok 1999, keď si čoraz väčšiu popularitu získavali noví zástupcovia vlády, vždy perfektní Ivan Mikloš či Eduard Kukan. Dnešným členom Dzurindovho kabinetu takmer niet čo vyčítať, možno len niekedy príliš farebné, hravé kravaty. Aj predseda vlády prešiel veľkou zmenou a patrí dlhodobo medzi najlepšie oblečených politikov. Podľa renomovaného slovenského vizážistu Romana Hašu na väčšine politikov s ideálnym imidžom vidieť, že zmenu urobili dobrovoľne. „Termín vyzerať dobre závisí najmä od psychiky človeka. Záujem musí vychádzať z neho, on musí zmenu chcieť, je to o psychike človeka. Ideálny model je ten, keď sa tak konkrétna osoba cíti dobre, vtedy sa mení k ideálu aj jeho vystupovanie. Vizážista, imidžmejker je na to, aby mu ukázal smer. Pochopiteľne, v limitoch jeho postavenia politika.“
(dam)
