Viedeň 22. apríla (TASR) - Všetko svedčí o tom, že v prípade Sýrie sa Američania rozhodli skôr pre nevojenské riešenie situácie. Vypovedajú o tom nielen vyhlásenia Washingtonu, ale aj plány ministra zahraničných vecí USA Colina Powella odcestovať do Damasku. Je to krok, ktorý by Powell pred vojnou v Iraku nebol podnikol, píše dnešné vydanie rakúskeho liberálneho denníka Der Standard.
Pokiaľ by sa USA rozhodli v prípade Sýrie pre inú ako pre diplomatickú cestu, zostali by úplne osamelé, konštatujú noviny. Európski spojenci nestáli na strane Američanov ani počas vojnových udalostí v Iraku. Dôležitý rozdiel ani nie tak vo vojenskej ako v politickej oblasti však možno badať v postoji arabských krajín. Aj keď sa verbálne postavili proti násilnému odstráneniu Saddáma Husajna, nezdvihli na jeho obranu ani prst a kvôli jeho zločinom za ním ani nikto neplače.
Sýria s prezidentom Bašarom al-Asadom je úplne iný prípad. Na rozdiel od zanikajúceho Saddámovho Iraku je táto krajina plne integrovaným, politicky silným členom arabského spoločenstva - a nejaké deficity v otázke dodržiavania ľudských práv nehrajú v tomto ohľade nijakú podstatnejšiu úlohu, konštatuje Der Standard.
Vzťah Sýrie k USA je komplikovaný. Napriek tomu, že George W. Bush oprášil pojem "barbarské krajiny", Washington Sýriu do tejto skupiny nezaradil. Momentálne sa veľa hovorí o poklese príjmov, ktoré mala Sýria z nelegálnych dodávok irackej ropy. O pašovaní ropy vedel Washington už v minulosti, napriek tomu privieral nad touto skutočnosťou oči. Malo to byť vyjadrenie vďaky za postoj Damasku voči udalostiam z 11. septembra 2001.
A aj keď Sýria stála dlhé roky kvôli spojeniu s palestínskymi polovojenskými skupinami na americkom zozname teroristov, bol Háfiz Asad pre Washington vždy vítaným partnerom na rokovanie, a to aj napriek tomu, že zoznam jeho hriechov bol podstatne dlhší ako zoznam prehreškov Asada mladšieho. USA nezabudli, že mier medzi Izraelom a Sýriou nestroskotal na neochote Damasku, ale na teritoriálnych otázkach. Pokiaľ možno Sýriu prinútiť k ústretovosti hospodárskym a politickým nátlakom, treba tak urobiť bez dlhšieho váhania. Očividne to však nemusí byť vojna, uzatvára rakúsky Der Standard.
