FOTO SME – JÁN KROŠLÁK
Meno sudcu Ľubomíra Samuela si verejnosť spája najmä s procesom s údajným bossom slovenského podsvetia Mikulášom Černákom, čo politici označovali za proces storočia. Senát banskobystrického sudcu totiž Černáka oslobodil spod obžaloby z dvoch najzávažnejších skutkov – únosu a vraždy poľského podnikateľa Szymaneka, čo neskôr potvrdil aj Najvyšší súd. Neskôr sa Samuel v médiách objavil znova, keď podal trestné oznámenie na Jána Langoša za ohováranie v súvislosti s jeho výrokmi, že ešte počas socializmu v politickom procese banskobystrický sudca odsúdil dvoch cirkevných aktivistov. Kontroverznú osobnosť sudcu Samuela majú azda od začiatku v žalúdku nielen komunistickí, ale aj dnešní politici a paradoxne aj kolegovia z bývalého, ale aj terajšieho Najvyššieho súdu. Samuel sa totiž pre vlastné presvedčenie niekoľkokrát odmietol podriadiť všeobecnému politickému názoru, ale aj odporúčaniam NS. Možno práve pre túto povesť sa krátko po revolúcii mohol objaviť na Generálnej prokuratúre, ponuky však odmietol.
„Cirkevných aktivistov – farára Labudu a filozofku Keszegovú som, naopak, oslobodil, hoci podľa názoru Najvyššieho súdu bolo treba uznať vinu a obidvoch odsúdiť,“ konštatuje Samuel. Nedalo sa vraj inak. Najvyšší súd sa podľa neho mýlil, keď tvrdil, že ide o trestný čin. Druhý senát, tentoraz už bez účasti Samuela, aktivistov v politickom procese odsúdil a Najvyšší súd žiadal Samuela prísne potrestať, presnejšie vyhodiť z justície. „Predseda krajského súdu dostal list od ministra s návrhom vtedajšieho predsedu Najvyššieho súdu, v ktorom navrhoval, aby ma vyhodil z justície, lebo nerešpektujem právny názor a preukázal som negatívny vzťah k socializmu. Vyzeralo to ako velezrada,“ hovorí nestraník Samuel. Nakoniec zostal pod kontrolou tajnej služby a už nemohol predsedať žiadnemu socialistickému senátu.
Po revolúcii sa v súvislosti s procesom Samuel objavil aj v knihe Jána Čarnogurského, dokonca ho exminister spomínal aj v televíznej diskusii o stave postsocialistického súdnictva, keď povedal, že v Banskej Bystrici je sudca, ktorý aj napriek príkazu dokázal v cirkevnej veci obžalovaných oslobodiť. „Mal som ísť na Generálnu prokuratúru, ale odmietol som. Vtedajšiemu generálnemu prokurátorovi Böhmovi som povedal, že treba urobiť poriadok v justícii. Navrhoval som komisie, ktoré by preverovali sudcov. Robili sa politické procesy, vedelo sa, kto ich robil, ale tí, čo boli najviac skompromitovaní, sa pridali na stranu VPN a zachránili sa. Žiadne previerky sa nerobili. Tí, ktorí robili politické procesy, ktorí vyhadzovali z práce, zostali na svojich miestach. Sú na krajských súdoch najmenej na postoch predsedov senátov, aj na Najvyššom súde.“
DANIEL VRAŽDA
Čo vás na slovenskom súdnictve rozčuľuje: „Že niektorí sudcovia nerobia, a potom to vrhá zlé svetlo na ostatných. Rozčuľuje ma aj to, že sudcovia sa boja. Takí nemajú čo robiť na súde, lebo sudca sa nemá čoho báť.“
Aké výhrady voči sudcom a súdnictvu sú oprávnené: „Výhrady, ktoré sa vzťahujú k dĺžke konania, na nečinnosť sudcov a v niektorých prípadoch aj ku korupcii. Na korupcii má najväčšiu vinu znenie zákonov. Keď je v zákone napísané ‘môže‘ či ‘alebo‘, je to ideálna možnosť na korupciu a sudcovi nemôže nik nič vyčítať.“
Ponúkol vám niekto niekedy úplatok: „Áno, ponúkli mi veľa. Vyhodil som ich a človeka som podľa zákona odsúdil.“
Stretli ste sa s ovplyvňovaním: „Áno. Niekto považuje za ovplyvňovanie aj články v médiách pred rozsudkom, na niekoho nemá vplyv ani žiadosť politických funkcionárov. Na mňa nemá vplyv nič.“
Aké vlastnosti má mať dobrý minister: „Musí dať pokoj sudcom.“
Aké vlastnosti má mať dobrý šéf NS: „Nesmie podľahnúť ministrovi, musí byť spravodlivý a objektívny.“
Kedy ste si povedali – nechcem mať so súdmi už nič spoločné: „Nikdy. Osobne veľmi uvažujem, či by som sa s niekým súdil – pre pomalosť a ležérnosť sudcov.“
(wm)
