Slovenský kulturista Igor Kočiš (v strede), víťaz kategórie do 70 kg, napína svalstvo v spoločnosti držiteľov striebra a bronzu na 56. majstrovstvách sveta v kulturistike 27. októbra 2002 v Káhire. FOTO – TASR
IGORA KOČIŠA, dvojnásobného majstra sveta v kulturistike
Existuje udalosť, jav alebo vec, ktorú si dodnes nedokážete vysvetliť?
„Keď sme boli v Egypte na lanskom šampionáte, absolvoval som fakultatívny výlet. Ocitol som sa pri pyramídach a ja si stále neviem vysvetliť, ako to voľakedy ľudia dokázali postaviť. Fascinuje ma staroveká civilizácia, čo všetko vtedy človek zvládol. Vo všeobecnosti ma ohurujú aj veci, úkazy z tých čias, ktoré ani vedci nevedia dostatočne odôvodniť.“
Kto a kedy za vás ťahal horúce gaštany z ohňa?
„Keď som bol tuším druhákom na základnej škole, mali sme nejakú pioniersku schôdzku, potajme som vtedy fajčil. Zbadali ma však, bol z toho cirkus a rodičia to museli v škole za mňa žehliť.“
Ak by ste sa mohli prevteliť, kým alebo čím by ste chceli byť v budúcom živote?
„Nejakým známym hercom. Trošku hviezdam strieborného plátna závidím ich spôsob života.“
Čo vám zabudli dať sudičky do vienka?
„Možno ostrejšie lakte.“
Kedy ste mali zo seba najlepší pocit?
„Ten mám stále, keď sa mi darí a vyhrám v nejakej súťaži. Naposledy to bolo po úspešnej obhajobe titulu majstra sveta. Alebo aj vtedy, ak si dám nejaký cieľ v osobnom živote a podarí sa mi ho splniť.“
Čo vás otravuje?
„Niekedy pri tréningu reči tých, čo cvičia so mnou. Hlavne vtedy, keď som v plnej príprave a opýtajú sa ma, či sa chystám na súťaž! Ale to sa dá prežiť. Diéta je väčšia otrava.“
Kedy ste zažili najväčšie prekvapenie?
„Bolo to na mojom prvom svetovom šampionáte v Bratislave, kde som sa dostal do finále.“
Na čo by ste sa nikdy nedali nahovoriť?
„Na nejakú ‘lumpáreň‘ a na erotický film.“
Zažili ste situáciu, keď vám zostal rozum stáť?
„Keď som bol vlani v Amerike, navštívil som New York. Ocitol som sa na mieste, kde pred teroristickým útokom stáli známe dvojičky Svetového obchodného centra. Nechápal som, aká to musela byť katastrofa po páde tých ohromných budov. Videl som akurát to, čo po nich zostalo. Muselo to byť čosi strašné.“
Čo vám vždy urobí radosť?
„Poteší ma každý deň, ktorý strávim s príjemnými ľuďmi, dobre zvládnutý tréning a kvalitný výsledok zo súťaže. Avšak aj hocijaká maličkosť, ktorá spríjemní môj život.“
Máte na niečo obe ruky ľavé?
„Na nakupovanie. Preto stále do obchodov chodím s niekým, aby mi poradil, pomohol.“
Kedy ste mali chuť prepadnúť sa pod zem?
„Po tom, čo som nechal štúdium na Baníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach po takmer troch rokoch. Rodičia o tom ani nevedeli, možno keby sa to dozvedeli skôr, dalo by sa s tým niečo urobiť. Vyčítam si to stále.“
Kedy ste prestali byť dieťaťom?
„V podstate sa ním cítim stále, niekedy sa tak aj správam. Teoreticky sa človek stáva dospelým po dovŕšení osemnásteho roku života, no vari v každom mužovi aj potom pretrváva kus dieťaťa.“ (zuk)
