Zlatý s troma chybami: „Veľmi som chcel vyhrať, dával som si pozor aj na to, aby som nemal hrášok v ryži. Dnes viem, že som tam napriek víťazstvu spravil tri chyby. Prvá bola, že som si časoval formu presne na deň, zabudol som však na časový posun. Keby boli preteky o deň skôr, vyhrám to úplne ľahko. Druhá bola, že som šiel na čelo skupinky tri kilometre pred cieľom. Nepochopili a brali to ako nástup na finiš, začalo sa zrýchľovať, veľmi ma to vyčerpalo. Treťou chybou bola myšlienka, ktorá mi vírila v hlave tesne pred vbehom, že aj druhé miesto je pekné. Boli sme dvaja na čele a ďaleko nik. Po pár metroch mi došlo, že je to hlúposť, veď som sa pripravoval ako kôň. Našťastie som si to po pár metroch uvedomil a rozhodol som sa, že dám do toho úplne všetko. Ku koncu som bol taký vyčerpaný, že som videl čiernobielo.“ FOTO – ARCHÍV
Olympijský víťaz z roku 1988 Jozef Pribilinec sa pri zmienke o jeho politickej kariére ešte aj dnes kyslo usmeje. Víťaz v chôdzi na olympiáde v juhokórejskom Soule bol v politike s prestávkami od roku 1990 do roku 1998, obhajoval farby SDĽ. Vďaka exkolegovi Koncošovi však tri roky behal po súdoch, vo štvrtok aj ten definitívne vyhral.
Politika: chyba
Keby mohol Pribilinec vrátiť čas a mať opäť tridsať rokov, do vôd politiky by už nevstúpil. „Nefunguje to tak, že s mandátom dostanete rozum. Chýbali mi životné skúsenosti. Bola chyba, že som do toho vliezol. Uvedomil som si to v roku 1995.“ Šiel do toho aj preto, lebo vyznával zásadu dať do vane špinavej vody kvapku čistej a zmeniť pomer. „Bolo to naivné, ale to som nemohol vedieť.“ Berie to tak, že svoje meno a popularitu dal využiť iným. „Druhá chyba bola, že nie som rétor. Vedel som si pragmaticky obhájiť svoju robotu, ale rozprávať priveľmi zapálene, populisticky, to mi nešlo a bez toho to nejde.“ SDĽ ho oslovila, lebo bol aj v KSS. „Vstúpil som tam ako dvadsaťdvaročný z presvedčenia. Napísané socialistické myšlienky sa mi páčili. Problém bol však v tom, že za všetkým sú ľudia, a tak to bolo aj u nás.“
Politika a politici mu dali najväčšiu facku vtedy, keď sa začalo rozprávať, že si prenajal poľovnícky revír s bývalým šéfom FNM, nominantom ZRS Štefanom Gavorníkom. „Moji stranícki kolegovia chceli, aby som sa toho vzdal. S Gavorníkom sa pritom poznám ešte z osemdesiatych rokov. Ja som zažil stranu, ktorá mi hovorila, s kým sa kamarátiť a s kým nie. Toto bola moja osobná vec, žiadna zárobková činnosť. Len hobby.“ Revíru sa teda nevzdal a Pavel Koncoš, exkolega zo strany, sa mu za spolustraníctvo „odvďačil“.
„Hneď po nástupe do funkcie ministra pôdohospodárstva začal podnikať kroky, aby zrušil moju nájomnú zmluvu v revíre. Súdy sa ťahali do minulého týždňa, zatiaľ som všetky vyhral. Koncoš sa mi chcel údajne pomstiť za to, že som odišiel z poslaneckého klubu SDĽ tri mesiace pred voľbami.“ To, ako strana dopadla v októbri 2002, mu teda vôbec neprekáža. „Viete, čo pochovalo SDĽ? Nevedela sa nikdy postarať o svojich ranených a mŕtvych. Mrzí ma, že sa ma kolegovia nezastali.“
Jozef Pribilinec sa preto už necíti byť súčasťou tohto spolku. „Hoci kedysi by som povedal áno napriek tomu, že som nikdy nebol členom SDĽ ani som neplatil členské.“ Dnes je riaditeľom športového klubu v Banskej Bystrici, kvôli súdu sa momentálne nestará o žiaden revír, no v hore ho vídať často a to už od dvanástich rokov. Jeho manželka vyrastala v horárni. „Aj z olympiády som sa vrátil o týždeň skôr, aby som mohol ísť do hory.“
Olympiáda: minulosť
Držiteľ najcennejšieho kovu – zlata, si nepotrpí na športové trofeje, uňho doma nič nenapovedá tomu, že vyhral olympiádu. „Nie som nostalgik. Olympijská medaila nemá žiadne čestné miesto, je odložená medzi ostatnými v kufríku. To, čo je za tou medailou, je iba vo mne, ona o tom nič nevypovedá.“ Zimomriavky na chrbte nemá ani pri sledovaní televíznych záberov, ako prichádza do olympijského cieľa a bozkáva tartanovú dráhu. „Pri sledovaní v televízii to beriem dosť neosobne, akoby som sa pozeral na niekoho iného, kto preteká. Tento rok bude presne pätnásť rokov odvtedy, čo som vyhral, presne o toľko kilogramov viac aj vážim.“
Za zlatú olympijskú medailu dostal 160-tisíc korún a tisíc dolárov. Použil ich na stavbu domu. Behať prestal v roku 1989, po rozdelení republiky sa ešte na chvíľu vrátil, no pre problémy s kolenom zavesil kariéru na klinec. „Dnes si zabehám len sem-tam, chodím sa prejsť na kolieskových bežkách. Vyhováram sa na čas, ale skôr je to tak, že som sa toho vo vrcholovom období prežral a ešte stále ma to ťaží.“ Hoci ho aj dnes spoznávajú ľudia na ulici, je to už menej. „Našťastie si ma stále spájajú viac so športom než s politikou.“
Keď sa vrátil z olympiády v osemdesiatom ôsmom, gratuloval mu aj vtedajší prezident Gustáv Husák. „Musím povedať, že na mňa vždy zapôsobil tým, aký bol pripravený. Mal naštudovaný celý životopis každého. Podobný bol predseda vlády Štrougal. Bol chodiacou encyklopédiou športu. Pamätal si o mne aj také veci, na ktoré som ja dávno zabudol.“ Už niekoľko rokov má Pribilinec napísanú autobiografickú knižku, ale nevie, či ju niekedy vydá. „Mám pocit, že to bola zbytočná námaha. Nie som si istý, či to ešte niekoho zaujíma.“ Sláva mu do hlavy nestúpla. „Sláva je niečo podobné, ako keď dostanete na oko. Chvíľku to bolí a potom prejde. Za pár rokov si spomeniete a zasmejete sa, ako vám niekto tresol.“ ROMAN KRPELAN
