Tieto korčule pripravili Gaba Zelenaya o titul majstra Slovenska. Boli mu totiž priveľké, a preto si ich musel vypchávať vatou. V rozhodujúcom zápase si do jednej dal menej vaty, korčuľa mu dobre nedržala a v rozhodujúcej chvíli sa zachytila. Dostali gól a tím prehru dával za vinu mladému Gabovi. On prehru neuniesol a vzdal sa – zavesil korčule na klinec. Doslovne. Dodnes visia uňho doma na stene ako memento, aby túto chybu viac nezopakoval.
FOTO SME – TOMÁŠ HOLETZ
Keď založil ochotnícky súbor, mal šestnásť. „Bol som režisérom aj scenáristom, takže som sa obsadzoval do hlavných úloh.“ Divadlo vtedajších gymnazistov bolo úspešné. „Na celoslovenskej súťaži ochotníkov prišiel ku mne Janko Borodáč a vyhlásil: Predstavujem vám svojho nástupcu.“ Mladý študent Zelenay sa začal venovať divadlu ešte viac, navyše aj športoval. „Nakoniec mi hokej zachránil život.“ Musel si odkrútiť vojen-činu, lenže vtedy mladých posielali rovno na východný front.“ U vtedajšieho ministra obrany sa podarilo presadiť návrh, aby vznikol armádny športový klub.“ V roku 1943 sa ich hokejový klub prevelený do Bratislavy stal majstrom Slovenska. „Rozhodujúci zápas sme odohrali doslova s nožom na krku. Vedúci oddielu nám pred ním oznámil, že má od ministra dve obálky. V prvej, v prípade výhry, bolo štrnásť dní dovolenky, v druhej, v prípade neúspechu, cestovný rozkaz na východný front.“ Zvláštna forma motivácie, ale zabrala.
Nebyť toho, že sa Zelenay zaľúbil do istého dievčaťa, možno by do rozhlasu nikdy nevkročil: „Z lásky som si ju chcel vziať, ale bol som veľmi chudobný a rodinu by som sám živiť nedokázal.“ Začal si preto hľadať riadne zamestnanie, v roku 1946 sa dočítal, že do rozhlasu hľadajú redaktorov: „Mal som skúsenosti s divadlom aj s moderovaním, tak som to vyskúšal.“ Napriek veľkej konkurencii sa mu podarilo presvedčiť komisiu o svojich schopnostiach. „Isto pritom zavážila aj posledná disciplína, pri ktorej mal adept desať minút rozprávať o zápalkovej škatuľke.“ Gabo Zelenay ju zvládol hravo, prítomných aj zabavil a v ten deň mu ponúkli spoluprácu. „Oženiť sa s vtedajšou láskou som napriek tomu nestihol – opustila ma.“ Neskôr sa mu to však podarilo. Mal syna, ktorý aktívne pôsobil v politike. Bol členom HZDS až do smrti v roku 1993, keď zahynul pri autohavárii.
Zelenay svoju komentátorskú kariéru striedal: „Z rozhlasu som často odchádzal a zase sa vracal.“ Najprv ho z rôznych dôvodov vyhodili a vzápätí volali späť. „Tak či onak som tam vydržal pätnásť rokov, asi najviac popularity som si získal komentovaním víťazných jázd krasokorčuliara Ondreja Nepelu.“ Preslávil sa aj komentárom k hokejovým zápasom, skvostom v jeho komentátorskej činnosti bola priama reportáž zo šachového turnaja. „Komentoval som šachovú partiu, ktorá trvala viac než hodinu, bez jedinej prestávky.“
Nedávno prekonal ťažkú chorobu, počas ktorej ho už mnohí považovali za mŕtveho. „Môj najväčší priateľ profesor Hlinka, ktorý ma operoval, prišiel za mnou a povedal Gabo, ty nemôžeš umrieť. Do neba ťa nepustia a do pekla nepôjdeš, lebo sa ťa aj čerti boja.“
(th)
