Federič s manželkou Soňou. Hoci je lekárkou, nedá si od nej pichnúť injekciu, od nikoho si ju totiž pichnúť nedá: „Je pravda, že mi už niekedy brali krv, ale nikdy som sa nedožil konca toho mučenia pri vedomí.“ V majetkovom priznaní má napísané, že nevlastní žiaden nehnuteľný majetok. Manželka jazdí na päťročnej Honde, on na straníckom Volve. V hotovosti má vraj na účte momentálne stotisíc korún. Na snímke vľavo s dcérami, staršou Simonou a mladšou Dianou: „Chceme aj syna.“
Začínal ako študent stavebnej fakulty s krompáčom v ruke. Neskôr dostal od Duckého ponuku ísť k plynárom na post obchodného riaditeľa SPP. Tam mal podľa svojich slov zatiaľ najvyšší plat. S peniazmi neskončil a dnes je nepísaným pokladníkom strany Smer, v oficiálnej funkcii generálneho manažéra. Tiež šéfuje parlamentnému výboru pre nezlučiteľnosť funkcií. Inak výboru pre konflikt záujmov. Sám sa inému „konfliktu“ v médiách nevyhol, keď sa prevalilo, že hoci roky nerobí v SPP, býva v služobnom byte toho podniku. Má na to argument: „Mám ho prenajatý tak, ako každý iný z 250 bytov, ktoré patria SPP. Problém v tejto kauze nastal vtedy, keď jeden nemenovaný riaditeľ SPP odkúpil svoj byt od mesta za 51-tisíc korún.“ Federič ten byt chce odkúpiť tiež, hoci tvrdí, že na kúpu vlastného bytu peniaze nemá. „Dokážem ho zaplatiť vtedy, keď mi banka poskytne hypotéku. V čo najväčšej výške a na čo najdlhšie obdobie.“ SPP stanovilo cenu na tri a pol milióna.
Ficovi tyká, Beňovej nie
Napriek Federičovým slovám, že nemá na kúpu bytu, tento generálny manažér investuje do Smeru ročne dvestotisíc korún. A to pritom tvrdí, že momentálne má na účte len stotisíc a v peňaženke mal počas rozhovoru 440 korún. Od roku 1996 bol spoločníkom v Bralup, s. r. o., spolu s Romanom Václavíkom a Vladimírom Hraškom, kamarátmi Mečiarovho exposlanca Dušana Macušku. Dnes je už podnik v likvidácii. Pritom ani ako poslanec Národnej rady nezarába najhoršie, aj keď podľa vlastných slov do politiky zo zištných dôvodov rozhodne nešiel. „Nemal som pocit, že by sa situácia do alebo aj po roku 1998 obracala k lepšiemu. Samozrejme, vstup do politiky bolo riziko. Keď vznikol Smer, nikto netušil, či zožne úspech, alebo skončí na smetisku dejín.“
S Ficom sa pozná dávnejšie, no vyslovene ľavicové zmýšľanie nemá. Ani do parlamentu sa vraj nehrnul. „Som skôr ľavičiar ako pravičiar. Nikdy som nemal nejaké ambície spojené s poslaneckým kreslom. Skôr som sa zameriaval na prácu v strane.“ Poslanecké ambície nemal ani jeho predseda, pred voľbami sa verejne pasoval do funkcie premiéra, po volebnom sklamaní márne zakrýval rozčarovanie, no Federič to až tak neprežíval: „Ak mám byť úprimný, ešte pred voľbami som predsedu presviedčal, aby sme bez ohľadu na výsledok ostali v opozícii.“
Aj keby sa Smer dostal do vlády, z Federiča by minister zrejme nebol. „Ja som administratívny človek, neviem si seba predstaviť vo funkcii ministra alebo predsedu vlády.“ Skôr by mieril do funkcie vyššieho štátneho úradníka.
Od krompáča
Generálny manažér má s kolegami v strane dobré vzťahy. Predsedovi tyká, no Monike Beňovej nie: „Dohodli sme sa, že si potykáme, keď bude slovenskou prezidentkou,“ hovorí s úsmevom. V politike je štyri roky, ale na otázku, čo by napísal do kolónky povolanie, bez zaváhania vraví – stavebný inžinier.
„Inžinier môže aj projektovať a realizovať stavby, môže byť priamo na stavbe. Pamätám si, že keď som dokončil školu a zostal bez práce, tak som robil s lopatou a krompáčom pri výkopoch.“ Stavarinu zdedil po otcovi, no financie ho bavili už za študentských čias. „Po revolúcii bola situácia v stavebníctve neľahká a tá vlastne pretrváva dodnes. Tých príležitostí nebolo toľko ako v iných sférach. Na Slovensku vtedy začali vznikať nové finančné inštitúcie a mne sa podarilo urobiť konkurz.“
Ocitol sa teda v banke, neskôr prešiel do jednej z poisťovní, kariéra podobná Romanovi Václavíkovi (aj on tak začínal, aj on bol za Duckého v SPP, aj on býva v byte slovenských plynárov, hoci tam už dávno nerobí). Federič pracoval v tej banke s peniazmi, rozhodoval. Na podnikanie sa však podľa vlastných slov nehodí: „Nie, vždy som bol iba zamestnancom. Niektorí ľudia sú možno predurčení na úlohu zamestnávateľa. Sú dravší a vedia viac riskovať, ale sú aj ľudia predurčení na radových zamestnancov. Taký som ja.“
Ihlu nie!
Keby tento článok písala žena, tu by len veselo poznamenala, že chlapi sú bojkovia a nič neznesú. Igor Federič sa nám so svojou slabosťou chlapsky priznal: „K lekárovi vôbec nechodím, a takú injekciu si nenechám pichnúť od nikoho na svete! Ani od manželky! Pred ihlou som schopný zbabelo utiecť.“ Jeho manželka Soňa je lekárkou, momentálne sa však stará o mladšiu dcéru Dianu. Staršia Simona je už tretiačka, no tatkovej pomoci s domácimi úlohami sa zrejme nedočká. „Som dosť nervózny človek. Vysvetľovanie úloh by som asi fakt nezvládol.“
Napriek tomu sa jeho dcéra o politiku aktívne zaujíma. „Mám pocit, že má v politike lepší prehľad ako manželka.“ S predsedom jeho strany sa mohla dokonca stretnúť osobne. „Asi pred rokom sme v rodičovskej chate mali záhradnú párty a vtedy tam bol aj predseda.“ Ostatní kolegovia politici ho vraj doma nenavštevujú, stretávajú sa v robote, Federiča práca manažéra a poslanca zamestnáva dosť. Nájde si na svoju pôvodnú profesiu stavebného inžiniera čas aj dnes?
„Už len okrasne. Napríklad, keď idem zostrojiť nejakú poličku, tak si ju najprv pekne narysujem. Pri majstrovaní v dielni rodičovskej chaty sa dokážem odreagovať najlepšie.“
Autor: Tomáš HoletzROMAN KRPELAN
