FOTO SME – DAŠA MATEJČÍKOVÁ
Zo Slovenského plynárenského priemyslu odišiel zároveň s Pavlom Kinčešom.
Rozdiel bol len v spôsobe odchodu: Riaditeľ plynárov bol odvolaný oficiálnym listom ministra, členovi dozornej rady Ladislavovi Krajňákovi zanikol mandát so zánikom štátneho podniku.
Kinčeš aj Krajňák stáli v SPP na jednej lodi, a predsa celkom proti sebe.
Ich rozdielny názor na spôsoby riešenia kľúčových situácií v podniku a nasledujúce konflikty prenikli až za múry plynárov.
Podľa Krajňáka to nebol osobný spor: „Možno osobnostný, možno vplyvový, ale určite najmä spor profesionálny, konflikt ideí.“
Kinčeš vraj patrí do skupiny ľudí, ktorá nepovažuje Slovákov za schopných byť vlastníkmi veľkých podnikov – „a preto musia byť podľa neho vlastníkmi iné, nadnárodné spoločnosti“, Krajňák má opačný názor – „že aj medzi Slovákmi sú šikovní ľudia, ktorí vedia niečo vlastniť a dobre riadiť“.
Obaja pracovali v minulosti ako štatutárni zástupcovia alebo majitelia súkromných spoločností.
„Trúfam si tvrdiť, že tie, v ktorých som robil ja, sú dnes podstatne ďalej. Máme na viac, ako byť len námezdnou silou,“ hovorí Krajňák, ľavičiar.
V „plynárenských kuloároch“ kolovala historka, že keď Kinčeš – zástupca pravicových síl – presadzoval vystavanie rekreačného strediska na Donovaloch pre zamestnancov SPP, Krajňák – zástupca ľavice – to považoval za nezmysel.
„Ako člen SDĽ som tvrdil, že zamestnanci majú byť radi, že majú vysoké platy, že firma funguje, a nech idú na rekreáciu, kde chcú, pretože si ju môžu dovoliť kúpiť zo zarobených peňazí.“
Bol aj v ÚV KSS
Ladislav Krajňák je považovaný za jedného z najšikovnejších slovenských podnikateľov – v rámci biznisu v oboch významoch tohto slova.
Pričom predstavuje ľavicové krídlo spoločnosti, je členom SDĽ.
„Bol som aj v KSČ, vstúpil som v roku 1988. Moji rodičia v strane neboli, boli obyčajnými ľuďmi bez významných postov, ja som chcel z tieňa vystúpiť. Aj vstupom do KSČ.“
Vlna novembrových udalostí ho vyniesla až na komunistický zjazd a nočný diskusný príspevok ho dostal až do výkonného výboru ÚV KSS!
„Keď sa to dozvedel môj strýko, odkázal mi, že to neprežije, že sa mu nikdy nemám ukazovať na oči.“
Krátko nato sa stal predsedom KSS Peter Weiss.
„Ale to už išlo o SDĽ.“
Za weissovcov bol v roku 1994 nominovaný do výkonného výboru FNM, kde sa prvý raz stretol s Pavlom Kinčešom.
Najskôr si potykali, potom sa ich vzťahy vyostrili – obaja predstavovali a zastupujú rozdielnu vplyvovú podnikateľskú skupinu.
Ľavičiar podporoval SOP
Ladislav Krajňák pred voľbami v roku 1998 výrazne podporoval SOP.
O niekoľko mesiacov Jozef Migaš v televízii hovoril, že podnikateľ už v jeho strane nefiguruje.
„To ma naštvalo. Vtedy sa robilo stranícke preregistrovávanie a začal som bojovať, aby sa uskutočnilo aj so mnou. Migaš je ďaleko od základnej organizácie, ktorá rozhoduje o členstve.“
Nepovažoval ho šéf ľavicových demokratov za človeka v pozadí pádu šéfa elektrární Košovana?
„To je nezmysel,“ tvrdí Krajňák.
Zároveň priznáva, že dnešná situácia v strane ho presviedča, že o ten preukaz bojoval, aby im ho dnes mohol hodiť na stôl.
„Ja chcem prísť a položiť členstvo, nebude to tak, že mi ho zoberú.“
Urobí to ešte tento rok: „Rozhodujú iba mesiace.“
Chce vstúpiť do iného politického subjektu?
„Doterajšie moje poznanie hovorí jednoznačne o tom, že sa nechcem angažovať v politike.“
Ladislav Krajňák teda nestojí ani v zákulisí Aliancie nového občana?
„Najlepšie by bolo, keby mohol dať ktokoľvek ktorejkoľvek politickej strane koľkokoľvek peňazí. Tí, čo peniaze majú, by tak mohli oveľa elegantnejšie ovplyvniť rast rozumných ľudí.“
Nepodobá sa to na Ruskovu ideu?
„Neviem,“ tvrdí Krajňák.
A dodáva, že s predsedom Ano má normálne, dobré vzťahy.
Začínal ako predavač chladničiek
Podnikať začal ako dvadsaťosemročný, v roku 1991.
„Na vysokej škole technickej v Košiciach som ako asistent dostával 1450 korún hrubého mesačne a účtovníčka mi prišla oznámiť, že nemôžem dostávať zálohu 500 korún, pretože mi nevyjdú peniaze na splátky mladomanželskej pôžičky. Vtedy sa vo mne niečo zlomilo.“
S kamarátom išiel do Calexu Zlaté Moravce, kde naložili plný kamión chladničiek, na Východe ich predávali za nižšie ceny než v Priore.
„Tak som zarobil prvých desaťtisíc korún.“
Potom už dovážal chladničky vo vagónoch, pre VSŽ začal z Ukrajiny dovážať aj železnú rudu.
„Strýko jedného môjho zamestnanca robil na úseku nákupu VSŽ. Vedeli sme, za koľko nakupujú, tak sme sa pokúsili získať to lacnejšie. V roku 1992 som priviezol 10-tisíc ton železnej rudy. Pre VSŽ to bola kvapka v mori, pre mňa super obchod. Objednávka prišla v poriadku, VSŽ boli spokojné, Ukrajincom sme platili tovarom železníc. Funguje to dodnes.“
Ich najväčší dovoz bol šesť miliónov ton na potreby Slovenska i Čiech – obrat z toho predstavoval 120 miliónov dolárov.
„A nakoniec sme sprivatizovali s Milanom Fiľom a Jurajom Kamarášom SCP Ružomberok. Už sme mali znalosti aj kontakty.“
Keď hľadali strategického investora pre SCP, rozhodol sa Krajňák ponechať si len niekoľko akcií.
„Z dvoch dôvodov – začali sa rôzniť naše názory na budúci chod spoločnosti. A mám filozofiu – kúpiť firmu, všetko vložiť do jej rastu a potom ju so ziskom predať.“
Na otázku, čo teda vlastní a čo vlastne robí, odpovedá, že má nejaké akcie rôznych spoločností a venuje sa Českej typografii v Prahe, ktorú sprivatizoval s Jurajom Kamarášom.
Ako sa im to podarilo? Kde lobovali?
„Prisahám, nikde, sám som neveril, že vyhráme.“
Chodí na políciu – kvôli kauze spoločnosti Gala.
To, že sa zmenil správca konkurznej podstaty AG Banky hodnotí: „Je mi to absolútne jedno. Konkurz sme zďaleka nemali pod kontrolou, ani vplyv naň.“
Ako predseda predstavenstva City Holding robí aj všetko pre to, aby vyhrali súd s VSŽ.
„Nie som typ človeka, ktorý všetko nechá na advokátov.“
Nevie, čo vlastní?
Pri zopakovanej otázke, čo vlastní, sa Krajňák usmieva:
„Fakt neviem! Naozaj.“
Ani on, ani manželka nemá vlastné motorové vozidlo.
„Ja mám Audi z SCP Ružomberok do konca roka na konzultačné účely, manželku som zapojil do podnikania, donútil som ju predať svoje auto a kúpiť si firemné vozidlo. Dobré – Mitsubishi Pajero.“
V dedinke pri Košiciach majú dom.
„Na prízemí je obývačka, detská izba, malá izbička a kuchyňa, hore tri spálne – manželská a pre štrnásťročného syna a osemročnú dcéru.“
Pri dome je prístavba a v nej päťmetrový bazén.
„Celý pozemok aj so záhradou má trinásť árov.“
Koľko to stálo?
„Kúpili sme ho v roku 1993 z úveru, ten sme splatili. Dom bol pred dokončením, stále ho rekonštruujeme. Teraz ideme vymieňať vaňu za sprchovací kút. Rádovo mohol stáť päť až sedem miliónov.“
Vtedy už bol s manželkou deväť rokov – zoznámili sa v máji 1984 na turistickom výstupe na Sivec.
Na otázku, čo ho na manželke zaujalo a naďalej oslovuje, Krajňák reaguje okamžite: „Jej úsmev. Keď vie byť veselá.“
Manželka hovorí: „Ja som rada, že je trpezlivý, a ak s niečím nesúhlasím, vysvetlí mi to. A potom, poviem – áno, máš pravdu.“
Ako by zhodnotili manželstvo?
Krajňák: „Krásne.“
Krajňáková: „Primerane vyrovnané.“
DAŠA MATEJČÍKOVÁ
