Ankara 14. marca (TASR) - Recep Tayyip Erdogan sa po strastiplnej ceste životom nakoniec predsa len stal tureckým premiérom. Vzhľadom na to, že začínal ako syn chudobného námorného kapitána a ako dieťa si na školné musel zarábať pouličným predávaním pečiva z predošlého dňa je to statočný výkon.
Dnes je z neho muž známy svojou záľubou v dobre ušitých oblekoch. Jeho hlavnou zbraňou je istá charizma, ktorú vyžaruje hlavne na svojich prívržencov - ľudí z nižších vrstiev, ktorí najviac zo všetkých tureckých obyvateľov utrpeli počas nedávnej vážnej ekonomickej krízy v krajine.
Prívrženci to nazývajú charizma, jeho odporcovia skôr volia výraz populizmus. Ale práve zmes týchto dvoch zjavne pomohla jeho Strane spravodlivosti a rozvoja (AKP) vyhrať minuloročné parlamentné voľby.
Prvýkrát sa Erdoganovi podarilo dosiahnuť významný post ako starosta najväčšieho tureckého mesta Istanbul v polovici deväťdesiatych rokov. Už vtedy bol onálepkovaný ako fundamentalista, bola to však ešte éra existencie jasne fundamentalisticky vyprofilovanej Strany prosperity Necmettina Erbakana, ktorému bola neskôr v roku 1998 zakázaná ďalšia politická činnosť. Erdogan vtedy zodvihol padnutú zástavu islamizmu, avšak svoju stranu viedol menej extrémisticky a viac proeurópsky.
Napriek víťazstvu svojej strany AKP v ostatných voľbách sa kvôli zápisu v trestnom registri nemohol stať novým premiérom. Pred niekoľkými rokmi sa Erdogan totiž ocitol nakrátko vo väzení. Ruka sekulárneho zákona na neho siahla kvôli islamskej básni, ktorú prečítal na jednom z mítingov, čím sa mal dopustiť roznecovania náboženskej neznášanlivosti. Nový parlament však promptne zmenil potrebné zákony a Erdogan sa tak predsa len mohol dostať do parlamentu v doplňujúcich voľbách.
I keď dnes stojí na najvyššom rebríčku svojej kariéry, pre bežných ľudí nestratil nič zo svojej príťažlivosti. Ešte stále je totiž považovaný za jedného z nich, hlavne kvôli tomu, že nepochádza z takzvanej politickej aristokracie, ktorá má v tejto krajine svoju tradíciu ešte z dôb minulých.
