Ingrid Kučerová-Gelmanová fotoobjektívom Ivana Lexu. Bývalý šéf SIS ju fotografoval v júli 2001 v prístave Umhlang Rocks. Hore penzión La Loggia, kde sa dva roky stretávali a prežívali zrejme romantické víkendy (spálňa: prízemie, tretí oblúk zľava). FOTO – ARCHÍV SME
Do Lexovho penziónu som ako reportér prvýkrát vstúpil tri dni po legendárnom zásahu, keď v ňom policajti zadržali Ivana Lexu. Bolo to v stredu 17. júla. Lexa v tej chvíli sedel v cele policajnej stanice Pretoria-Moot a čakal na deportáciu. Gelmanová sa z La Loggie vytratila deň predtým.
Osobnej návšteve predchádzal telefonát na recepciu. Recepčná, ktorá sa predstavila ako Belinda, o Lexovom zatknutí vedela ešte menej ako ja. Zvedavá bola rovnako. Na recepcii som potom, už pri osobnej návšteve, našiel namiesto Belindy jej nadriadenú Annaline. Na úvod som sa pre istotu zaujímal o ubytovanie. Mali obsadené. Na nenápadnú otázku o nedeľnej razii reagovala vystrašene. Chcela ma poslať preč, ale keď som začal zoširoka rozprávať o Lexovi, premohla ju zvedavosť.
Nenápadne som sa rozhliadol po recepcii. V malej miestnosti naľavo od vchodu ma zaujali len rutinné odkazy pre personál, pod ktoré sa podpísala nejaká Ingrid. Na ilustráciu som na Gelmanovej počítači otvoril internetovú stránku denníka SME s Lexovou aktuálnou fotografiou. „Nikdy som ho tu nevidela,“ uistila ma.
O niekoľko týždňov neskôr, keď Annaline z penziónu odišla a sama ma kontaktovala, si už na Lexove víkendové pobyty v šéfkinej spálni „spomenula“. Lexovu fotografiu som na požiadanie uložil na obrazovku počítača. Miroslav Vavrina, ktorý ju tam o dva týždne neskôr našiel, vraj zažil menší šok.
Záhadní fotografi
Annaline Dedekindová týždeň po zmiznutí svojej šéfky kontaktovala slovenské veľvyslanectvo v Pretórii so žiadosťou o pomoc pri správe penziónu. Gelmanová, ktorá v penzióne ako jediná disponovala podpisovým vzorom, svojím náhlym odchodom zablokovala všetky bezhotovostné transakcie. O ďalší mesiac, po návšteve Miroslava Vavrinu, dala Annaline výpoveď. Podľa niekoľkých známych dostala strach, že sa prácou v La Loggii „zaplietla s východoeurópskou mafiou“. Tak totiž prijala nezvyčajný policajný zásah v penzióne verejná mienka v Umhlange Rocks.
Annalinou najviac otriasla večerná návšteva v La Loggii pár dní po zadržaní Lexu, v utorok 16. júla. Dvaja muži v čiernom sa tam domáhali stretnutia s Gelmanovou, ktorá ráno odišla podľa vlastných slov za manželom do Johannesburgu. Jeden z nich Annaline zatarasil cestu z recepcie, druhý medzitým fotografoval halu. Annaline ich považovala za drzých novinárov.
Ako v tajnej službe
Od tej chvíle sa Lexov penzión pred novinármi doslova obrnil. Oficiálna verzia znela: Pani Gelmanová sa dlhodobo nachádza v zahraničí. Zahraničím malo byť Slovensko, kde sa Gelmanová mala starať o chorú matku, ktorá, naopak, od nej už tri roky nedostáva nijaké správy.
Gelmanová mala dovolenkovať aj v Grécku a Turecku. V nemenovanom zahraničí mala v mene Miroslava Vavrinu zakladať ďalšie Lexove zahraničné firmy. Mnohí z tých, ktorým občas telefonovala do Južnej Afriky, jej nedôverovali. Miatla ich Gelmanovej ochota poskytovať podrobnosti o zahraničných cestách. Pretože: „Keď žila tu, o takých informáciách sme mohli len snívať,“ zdôveril sa nemenovaný zdroj z jej okolia.
Rozporné informácie o mieste pobytu Ingrid Kučerovej-Gelmanovej prichádzali aj z neoficiálnych zdrojov juhoafrického ministerstva vnútra. Viaceré zdroje potvrdili, že krajinu po 17. júli vôbec neopustila. Iné sa odvolali na informačné embargo, za ktorým malo stáť policajné vyšetrovanie. Všetky pochybnosti vyvrátila samotná exsekretárka Ivana L. Do Juhoafrickej republiky sa vrátila 26. decembra minulého roku, do penziónu La Loggia o pár dní neskôr.
V súčasnosti sa skrýva striedavo v Umhlange Rocks a v Johannesburgu.
Ako to v La Loggii vyzerá
Bežný turista má v penzióne La Loggia okrem štandardne vybavenej spálne a kúpeľne k dispozícii aj spoločenskú halu, priestranný bazén, na požiadanie černošskú slúžku (v juhoafrickom kontexte napríklad na pripálenie cigarety) a podľa reklamného letáka aj sušič na vlasy. Na rozdiel od niekdajšieho stáleho hosťa Ivana Lexu musí bežný turista za uvedené služby zaplatiť. Penzión sa chváli aj manažérkou s „dlhoročnou praxou v medzinárodnom hoteliérstve“ (rozumej bývalú sekretárku šéfa SIS). V reklamnom letáku sa vyzdvihuje dvadsaťminútová vzdialenosť od medzinárodného letiska v Durbane. Tá, ako naznačuje ironická poznámka bývalej recepčnej, je výhodou len vtedy, ak vás na letisko neodváža polícia na základe rozhodnutia o deportácii. (rl)
Autor: Roman Lipták
